Pápež Benedikt XVI. mal na programe dnešného sviatočného dňa aj poludňajšiu modlitbu
Anjel Pána. Pútnikom na nádvorí pápežského letného sídla priblížil vo svojom príhovore
pred modlitbou pôvod a význam slávnosti Nanebovzatia.
„Uprostred mesiaca august
slávi Cirkev na západe a východe slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. V Katolíckej cirkvi
dogma o nanebovzatí, ako vieme, bola vyhlásená ctihodným pápežom Piom XII. počas Svätého
roku 1950. Avšak oslava tohto mariánskeho tajomstva siaha svojimi koreňmi do viery
a kultu prvých dvoch storočí Cirkvi. Hlboká úcta voči Božej Matke sa totiž postupne
rozvíjala v kresťanskom spoločenstve. Už na konci 4. stor. a na začiatku 5. stor.
máme svedectvá rôznych autorov, ktorí potvrdzujú, že Mária je v Božej sláve v celej
svojej celistvosti – dušou a telom. Efezským koncilom v r. 431 sa slávnosť Božej matky
ešte viac upevnila a v 6. stor. v Jeruzaleme zmenila svoju tvár a stala sa slávnosťou
usnutia, prechodu či nanebovzatia Márie – teda slávnosťou momentu, v ktorom Mária
opustila scénu tohto sveta a oslávená dušou i telom prešla do Neba, k Bohu.
Aby
sme pochopili Nanebovzatie, musíme sa zahľadieť na Veľkú noc, na to veľké tajomstvo
našej spásy, ktoré naznačuje Ježišov prechod do slávy Otca skrze utrpenie, smrť a
zmŕtvychvstanie. Mária, ktorá porodila Božieho Syna v tele, je stvorením najviac zahrnutým
do tohto tajomstva: vykúpená už od prvej chvíle svojho života a pridružená úplne osobitným
spôsobom k utrpeniu a sláve svojho Syna. Nanebovzatie Márie je tak Kristovým veľkonočným
tajomstvom, ktoré sa v plnosti realizuje v nej. Ona je dôverne zjednotená so svojim
zmŕtvychvstalým Synom, víťazom nad hriechom a smrťou, a úplne jemu pripodobnená. No
nanebovstúpenie je skutočnosťou, ktorá sa dotýka aj nás, pretože nám jasne ukazuje
náš osud, ako aj osud ľudstva a dejín. V Márii naozaj kontemplujeme skutočnosť slávy,
do ktorej je pozvaný každý z nás a celá Cirkev.
Stať z Evanjelia podľa sv.
Lukáša, ktorú čítame v liturgii dnešnej slávnosti, nám dáva nazrieť na cestu Nazaretskej
panny, ktorou prešla, aby mohla byť v Božej sláve. Je to rozprávanie o Máriinom navštívení
Alžbety (Lk 1,39-56). Mária je tu vyhlásená za požehnanú medzi všetkými ženami a blahoslavenú,
lebo uverila v naplnenie slov, ktoré povedal Pán. V speve Magnifikat, ktorý s radosťou
prednáša Bohu, prezrádza svoju hlbokú vieru. Samu seba zaraďuje medzi „chudobných“
a „ponížených“, ktorí nemajú dôveru vo svoje vlastné sily, ale dôverujú Bohu a nechávajú
priestor pre jeho pôsobenie, schopné vykonať veľké veci práve v slabosti. Kiež nás
Nanebovzatie otvorí pre žiarivú budúcnosť, ktorá nás čaká, ktorá nás taktiež silno
pozýva viac dôverovať Bohu, nasledovať jeho Slovo, hľadať a plniť jeho vôľu každý
deň. To je cesta, ktorá robí požehnanou našu pozemskú púť a otvára nám brány neba. Drahí
bratia a sestry, ekumenický Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje: „Mária po
svojom nanebovzatí (…) mnohonásobným orodovaním nám naďalej získava dar večného spasenia.
S materinskou láskou sa stará o bratov a sestry jej Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú
sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti.”
(Lumen gentium, 62). Vzývajme svätú Pannu, aby bola hviezdou, ktorá vedie naše
kroky v ústrety jej Synovi, na našej ceste k dosiahnutiu nebeskej slávy, do večnej
radosti.“ – jm –