Komentár Mons. Mariána Gavendu: „Mesianizmus horiacej sviečky“

Ani sme sa dobre neobhliadli, a máme desatinu cyrilometodského roka za sebou. Priniesli uplynulé týždne aspoň desať percent z toho, čo od slávenia tohto jubilea čakáme? Tí, čo nespokojnosť so sebou prejavujú kritizovaním všetkého a všetkých, si na každom kroku odpľujú svojim chronickým „zas nič sa nerobí“, „Cirkev tu nič nerobí“... Naozaj? Podľa všetkého prechádzame obdobím, keď je skúšaná naša nádej a trpezlivosť, v období keď potichu rastie les a zdanlivo sa naozaj už dlho nič zvláštne nedeje - akurát že nám občas z médií s rachotom vypadne nejaký ten strom. Stačí si však vytlačiť z denného servisu KBS zoznam aktivít za jeden mesiac a človek žasne, koľko rozmanitých podujatí na Slovensku prebehlo. Je však pravdou, že v takomto období hrozí riziko uspokojiť sa so zabehanými chodníkmi, zopakovať každý rok takú istú púť, taký istý tábor, konferenciu... riziko, že pre stromy, ktoré sadíme a o ktoré sa usilovne staráme, neuvidíme les a veľké výzvy, ktoré sa vynárajú na jeho horizonte.

V súvise s cyrilometodskou misiou a jej odkazom pre súčasnosť sa vynára jedna veľká a zásadná otázka: aké je v aktuálnom búrlivom dianí v Európe a v celej západnej civilizácii poslanie malého a zdanlivo bezvýznamného Slovenska. Po mnohých diskusiách a úvahách som navrhol dať mu názov „mesianizmus horiacej sviečky“. O čo ide?

Opierame ho o prorocký odkaz Jána Pavla II., ktorý pri týchto slovách svojim charakteristickým gestom zdvihol ukazovák a a dôrazne povedal: „dobre si to uvedomte“! Čo si máme dobre uvedomiť? Že „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia“, že je „povolané ponúknuť veľmi významný príspevok do skutočného pokroku tohto kontinentu“. Pápež upresnil aj čím: „svojimi tradíciami, svojou kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, živými silami svojich nových generácií, darom viery v Krista a svojou úctou k Panne Márii.“ Solovjov, ktorého často a rád citoval kardinál Špidlík, hovorí, že nielen každý človek, ale aj každý národ má od Boha určité poslanie pre svet a dodáva: „Vieme, čo dali svetovej Cirkvi Židia, rovnako je nám známy prínos Grékov, Rimanov, latinských a germánskych národov. Čo však dali svetovej Cirkvi Slovania, sa zatiaľ neprejavilo, ich hodina má ešte len prísť“. Podľa kardinála Špidlíka je tým osobitným prínosom kultúra srdca, ktorú spracoval aj vo svojom celoživotnom diele. Vychádza v ňom ovšem najmä z duchovnej skúsenosti kresťanského Východu. Práve ruskí myslitelia však konštatujú, že Slovania boli doteraz buď príliš exkluzívne západní alebo východní, ale že svoje skutočné vlohy, dané od Boha doteraz nerozvinuli. Na to je potrebné, aby si sami Slovania uvedomili bohatstvo svojej minulosti. Aby objavili, ako západným myslením formovaná súčasná civilizácia po tejto kultúre srdca bytostne prahne. No Slovanská skúsenosť, aj to je ešte príliš široký pojem. Slovensko malo v slovanskom svete svoje osobitné dejiny a vývoj. Sú to najmä stáročia utrpenia, znášaného s vierou, oddanosťou a v spojení s Kristom a jeho matkou, ktorý bol pre väčšinu ľudí jedinou útechou. Odpustky sú v cirkevnej praxi teologicky zdôvodnené takzvaným duchovným pokladom zásluh svätých. V tomto zmysle má Slovensko napriek všetkej hmotnej i duchovnej biede celkom isto nahromadený obrovský duchovný poklad. Málo sa pri hodnotení ťažkých období zápasov o jeho fyzické alebo duchovné prežitie počíta s týmto pokladom milosti. Bez nej však nemožno slovenské dejiny ani objektívne interpretovať, zabúdalo by sa na najpodstatnejší dejinotvorný činiteľ.

Nadväzujúc na Solovjovovu myšlienku o historickej hodine jednotlivých národov vidíme, že skutočne sa v istých obdobiach akoby v niektorých národoch nakumuloval duchovný a tvorivý potenciál a historické okolnosti vytvorili šancu, aby sa prejavil. Pre veľké národy to však vždy prinášalo aj veľké pokušenie moci. Vieme čo priniesla conquista Španielov a Portugalcov, do akých plachiet nasmeroval silné duchovné pnutie v Nemecku Hitler, ako sa veľkodušný ruský mesianizmus stal nositeľom svetovej marxistickej revolúcie. Robiť zo Slovenska pupok sveta vyznieva vždy trápne a stále sa nájde ktosi čo sa o to pokúša. No zároveň by sme boli slepí, ak by sme nevideli určité smerníky jeho osobitného poslania. Vyjadruje ho práve myšlienka „mesianizmu horiacej sviece“. Poznáme chaos a beznádej, keď náhle vypadne večer prúd. Ako sa zrazu všetkým rozžiaria oči, keď sa podarí nájsť obyčajnú sviečku a zápalky. V temnote má svetlo malej sviečky oveľa väčšiu cenu, než žiara reflektorov.

Už nikto aspoň trochu súdny nepochybuje, že sa západná civilizácia prepadá do všestrannej temnoty. Nastáva historická chvíľa malej horiacej sviečky. Slovensko je svojimi dejinami formované a určené aby tu prispelo touto službou. Je to mesianizmus skromnosti - nie sme viac než malá sviečka. Ale je to mesianizmus, teda vedomie, že jej svetlo druhí nenahraditeľne potrebujú, že v krehkých rukách držíme veľké osudy, ktoré v istých okolnostiach visia na svetle malej sviece.

Aby tieto úvahy nevyzneli ako prílišný poetizmus alebo lacná útecha, vážne argumenty v prospech tejto témy prináša aj súčasný Petrov nástupca. Vo svojich hlbokých úvahách o budúcnosti Európy a celej západnej civilizácie sa prikláňa k názoru, že pred dramatickým zánikom ju môžu zachrániť len takzvané kvalifikované menšiny a že úlohu kvalifikovanej menšiny je najpripravenejšia zohrať práve Katolícka cirkev. Duchovnému zmyslu slovenských dejín prichádza historická hodina. O čo všetko tu ide, na to nezaškodí prečítať si encykliku Slavorum apostoli, úvahy kardinála Tomka, Korca i Špidlíka, ako aj úvahy Benedikta XVI. o súčasnom ideovom zápase. Možno pre každého z nás z toho konkrétne nevyplynie nič iné, než sa usilovať o tú trochu, o ktorú sa každý na svojom mieste a v rámci svojich možností aj tak snažíme. Ale vedomie, že tým aj my držíme plameň malej sviečky, od ktorého závisia budúce osudy, nám do toho dá pocit oveľa väčšieho zmyslu i zodpovednosti – voči minulosti i budúcnosti. S poznámkou, že ak tu má mať Slovensko osobitné poslanie, neznamená to že výlučné. Boh si takých sviec chystá isto viac. Dôležité je, aby sme my dokázali posvietiť tam, kde sa to čaká od nás.