2012-07-30 19:44:27

Kardinál Vanhoye: Udalosť, ktorá «otvorila» Bibliu


RealAudioMP3 Určite nebol nejakým protagonistom koncilu, ani ako odborník, ani ako exegéta v porovnaní s koncilovými otcami, ale z privilegovaného miesta, akým je Pápežský biblický inštitút v Ríme, zhromažďoval svedectvá, názory prejavujúce nespokojnosť, diskusie, veľké novinky na poli teologickom, liturgickom a exegetickom od priamejších protagonistov ako boli tí na zasadaniach. Vo svojej pracovni v Ríme si kardinál jezuita Albert Vanhoye spomína, akoby to bolo včera, na veľké stretnutia, ktorých bol svedkom medzi rokmi 1963 a 1965: počnúc budúcim kardinálom Henrim de Lubacom, cez biblistov Stanislasa Lyonneta a Donatiena Mollata, ďalej profesorov Biblika ako Roderick Mac Kenzie alebo Alberto Vaccari, v tých rokoch menovaných za odborníkov na koncile, končiac jedným mladým spolubratom, turínskym vedcom Svätého písma Carlom Maria Martinim. Vtedy mladý francúzsky rehoľník Vanhoye prežíval tie roky akoby za kulisami javiska, ale bol to čas trávený najmä snahou o chápanie historického významu udalosti:

«My ako biblisti sme sa obávali len jednej veci: aby práca koncilu bola úspešná. Sám som sa v istom zmysle ocitol v búrke koncilu, pretože som v roku 1963 musel na Katedre exegézy Nového zákona nahradiť pátra Stanislas Lyonnet, odvolaného z vyučovania; voľba sa uskutočnila vzájomnou dohodou medzi pápežom Roncallim a generálom Spoločnosti Ježišovej Giovanom Battistom Janssensom. Boli to roky horúcej polemiky s Lateránom, najmä s Mons. Antoniom Piolantim: Nás z Biblika, konkrétne pátra Lyonneta obvinili, že nevyučuje v súlade s doktrínou čo sa týka Písma a potom určite im prekážal monopol v oblasti biblických vied, ktorý mal v tých rokoch náš inštitút.»

Náčrty prípravnej komisie, ako aj práce prvého zasadania nepredstavovali koncil ako udalosť prelomového významu pre Cirkev...
«Bolo to nepochybne tak. Sväté ofícium pripravilo plány a všetko vyzeralo už hotové, pripravené. Potom príhovor kardinála Achillea Lienarta objasnil úmysel a odvtedy sa atmosféra naozaj zmenila: náčrty Svätého ofícia neboli schválené a tam sa začala revolúcia, ktorá dala nový začiatok koncilu. Podľa môjho názoru ku skutočnému konfliktu medzi novátormi a takpovediac konzervatívcami došlo v prvom zasadnutí na tému chariziem; na jednej strane bola téza kardinála Giuseppeho Siriho, ktorý obhajoval vzácnosť výskytu chariziem vnútri cirkvi; na druhej strane bol kardinál Leon Joseph Suenens, z Bruselu, ktorý naopak argumentoval, že charizmy sú veľmi časté, napríklad skutky lásky k chorých alebo výučba katechizmu. Veľkou obavou koncilových otcov bolo predovšetkým to, že Cirkev musí bdieť nad korektnosťou vzužívania chariziem. Táto diskusia, pamätám sa, veľmi ovplyvnila atmosféru a poukázala na veľkú hermeneutickú rozdielnosť medzi dvoma tendenciami.»

V týchto rokoch bol v istom období hosťom Biblika páter Henri de Lubac. Ako si na neho spomínate?

«Jeho si prirodzene pamätám ako výnimočného muža veľkej viery. Spomínam si na mnohé obedy v refektóriu Biblika, ako aj jeho návštevy u pátra Lyonneta, starého známeho z čias Fourvičra. Bol veľmi zaujatý prácou koncilu, skúpy na anekdoty, diskrétny a v niektorých prípadoch ustarostený kvôli konečnému výsledku. Myslím, že mal strach z prezradenia toho, čo mysleli a chceli Ján XXIII. a Pavol VI. Niekedy sa prejavovala pesimistická črta jeho charakteru».

A čo pre Biblikum znamenala prítomnosť kardinála Agostina Beu?
«Kardinála Beu som mal ako profesora na Pápežskom biblickom inštitúte a môžem povedať, že my jezuiti sme boli radi a poctení, že náš ex-rektor mal takú dôležitú rolu na koncile so zreteľom na jeho pečať na dokumentoch ako Nostra Aetate a dekrét De Oecumenismo. Bea bol podľa môjho názoru pripravený na túto svoju rolu posla kresťanskej jednoty a dialógu so Židmi vďaka jeho osobnej histórii. Narodil sa blízko Blumbergu v Baden Württembersku, je to územie Nemecka obývané protestantmi a Židmi. Bol naozaj mužom dialógu.»

V tých rokoch ste poznali aj Carla Mariu Martiniho.
«Obaja sme boli biblisti, v istom zmysle v prvej línii. Roky koncilu sme prežívali s tým istým chvením a očakávaniami, a tiež s nádejou, že udalosť prinesie Cirkvi nový vietor do plachiet. Okrem toho som sa ocitol v roli jeho profesora, pretože mu chýbala habilitácia na vyučovanie na Bibliku, a tak v istom zmysle ukončil svoje vzdelávanie ako biblického vedca so mnou. Musím priznať, že som ho oslobodil od navštevovania prednášok, pretože už vedel všetko. Žiadal som od neho len prácu na textovej kritike».

Aký význam má podľa vás a podľa biblistov dogmatická konštitúcia Dei Verbum?
«Uviedol by som hneď jeden aspekt: Dei Verbum je správne považovaná za dokument o Božom slove, hoci sa zaoberá hlavne Božím zjavením. Text zdôrazňuje najmä to, že Zjavenie nie je predstavované len Svätým písmom, ale zahŕňa tiež odovzdávanie viery Cirkvi v mystérium Krista. Biblickými učencami bola vysoko oceňovaná skutočnosť, že koncil prijal, čo už encyklika Pia XII. Divino afflante spiritu – na zostavovaní ktorej spolupracoval budúci kardinál Bea – potvrdila o žánroch. Toto potvrdenie bolo prelomom vo svete biblistov, pretože ponúklo ďalší nástroj pre oblasť pochopenia biblického textu. Prostredníctvom tejto metódy exegéta interpretuje pasáž precízne, ale môže sa odvolávať na literárny žáner pre jasnejšie pochopenie významu Božieho slova v danom aktuálnom kontexte.»

Teda dokument podstatného významu...
«Povedal by som, že áno. Táto encyklika veľmi jasne uvádza, že exegéza nie je úplná, pokiaľ nekladie dôraz na celé Zjavenie, ak sa nečíta a neinterpretuje v jednote s vierou Cirkvi. Táto špecifikácia dovoľuje zdôrazniť, že texty Biblie nie sú neutrálne historické dokumenty, ale sú nositeľom Božieho zjavenia, a teda nestačí ich študovať, ako keby boli starovekými dokumentmi. Bola to lekcia a aktuálne upozornenie pre všetkých nás exegétov. Lekcia hlavne v návrhu ísť za výsledky historicko-kritickej metódy a prehĺbiť náboženský význam textu, nielen v historických kontextoch, ale aj vzhľadom na literárne štýly textu. Myslím, že toto je najväčší odkaz Dei Verbum pre biblistov. Význam, ktorý silno zdôraznil Benedikt XVI.»

Eminencia, ako ste vnímali záver koncilu?
«Ako ukončenie veľmi plodnej udalosti. Koncil sa nemohol vyjadriť ku všetkému, ale dal nám dokumenty, ktoré sú objasňujúce, hlboké a povzbudzujúce. Moje očakávania? Aby tieto koncilové texty boli nielen študované, ale aj žité. Ide o garantovanú orientáciu, ktorá vzišla z koncilu vedeného Duchom Svätým. Po pol storočí možno vidieť limity, ale aj veľkosť podujatia tak blahodarného pre život Cirkvi.» -jk-








All the contents on this site are copyrighted ©.