Rozhovor s kaplánom talianskych olympionikov

Vo svete narastá vzrušenie z očakávania zajtrajšieho otvorenia XXX. olympijských hier v Londýne, zvyšuje sa aj napätie športovcov v olympijskej dedine. Okrem 17-tisíc olympionikov, medzi ktorými sú aj talianski, v nej bude bývať aj ich kaplán, Mons. Mario Lusek, ktorý je talianskym národným riaditeľom Oddelenia pre pastoráciu voľného času, turizmu a športu. Opýtali sme sa ho, čo bude jeho úlohou počas dvoch týždňov podujatia.

„Žijem v olympijskej dedine, v tej istej budove ako športovci a ich tréneri. Je to niečo mimoriadne a ďakujem zato Talianskemu národnému olympijskému výboru, ktorý našiel aj právnu formu, aby som tu mohol byť prítomný. Tento olympijský priestor považujem za také špeciálne oratórium alebo farnosť, v ktorej si ľudia budú môcť všimnúť túto prítomnosť, už o mne vedia a nie sú indiferentní, naopak doceňujú to, a tak sa tento priestor stáva miestom na vytváranie priateľských vzťahov. Nechýbajú tu momenty kultu, kňaz sa tu snaží byť nablízku, venovať iným pozornosť, prejavovať porozumenie a udržiavať atmosféru radosti.“

S akými očakávaniami sa športovci obracajú na svojho kaplána? Odpovedá Don Mario Lusek:
„Sú rôzne: v prvom rade je to potreba priateľského dialógu, jednoduchej prítomnosti. Stretávame sa na najrozličnejších miestach – vo výťahu, v jedálni, večer počas voľného času, aj počas tréningov, potom počas oficiálnych momentov, počas liturgie, ktorú sa snažíme vtesnať do bohatého časového harmonogramu. Voľného času je naozaj málo. Tohto roku je ďalšou zvláštnosťou – tiež vďaka Talianskemu národnému olympijskému výboru –, že sme sa spojili s talianskou farnosťou v Londýne, farnosťou sv. Petra, ktorú budú v tomto čase navštevovať aj športovci, aby napr. porozprávali svoje skúsenosti, aby ostatní Taliani žijúci v Londýne mohli mať s nimi kontakt. Je to skutočne rozšírenie horizontu, svedectvo o identite.“

K skúsenostiam z pohľadu ľudského či psychologického kaplán olympijských športovcov poznamenal:
„Často zabúdame, že tí, ktorí sa zúčastňujú na Olympiáde, sú mladí ako mnohí ďalší z našich mladých. Prežívajú napätia a starosti toho veku, ale zároveň prichádzajú s veľkým batohom záväzkov, ba povedal by som s bremenom odriekaní – tréning je akési laické odriekanie –, a majú tiež obavy a starosti. Potrebujú oporu, správne vedenie, posilňovanie vnútorného rozmeru, pretože vnútorný život poskytuje podporu pri fyzickej námahe, psychickom strese a výzve, s ktorou sú títo ľudia konfrontovaní. Prvý výkon, prvý zápas je so sebou samým, s ich vlastným prežívaním napätia, s ich vlastnými vnútornými rozpormi. V tomto zmysle sa šport mení na miesto hodnôt, pretože pestuje akúsi konsonanciu, blízkosť a je zápasom, podobne ako duchovný život je zápasom s pokušeniami, ktoré nás sprevádzajú v každodennom živote.“ –jk-