Kardinál Coppa: Latinčina bola oživená na 2. vatikánskom koncile
Milovník a pestovateľ
latinčiny, tej cirkevnej ako aj klasickej, popredný znalec sv. Ambróza, kardinál Giovanni
Coppa, svojho času apoštolský nuncius v ČSFR a po jej rozdelení v SR a ČR, je ďalším
privilegovaným svedkom začiatku 2. vatikánskeho koncilu, počas ktorého preukázal svoje
skúsenosti latinistu. „Bol som menovaný za experta na koncile ako latinista a bolo
to pre mňa, ako veľmi mladého, niečo vzrušujúce môcť vstúpiť do Vatikánskej baziliky
počas vývoja prác. Ešte dnes mám stále odložený môj preukaz ako latinistu na
koncile,“ hovorí kardinál Coppa. Jeho láska k latinčine sa zrodila na katolíckej
univerzite v Miláne vďaka profesorovi Riposatimu a doktorovi Dal Santovi, a neskôr
dozrievala pod vedením „majstra všetkých čias“ Mons. Amleta Tondiniho.
„Bol to on, kto vo mne udržoval pri živote lásku k tomuto jazyku a vďaka nemu som
spolupracoval na prestížnom časopise Latinitas. A nemôžem zabudnúť na ďalšieho latinistu
z radov Svätej stolice, akým bol Mons. Guglielmo Zannoni,“ spomína niekdajší
nuncius.
Práve znalosť latinčiny umožnila mladému don Giovannimu Coppovi, rodákovi
z Albavi, pobyt vo Večnom meste: „V roku 1958 ma Mons. Angelo Dell´Acqua povolal
do štátneho sekretariátu. Ešte v roku 1952 som vstúpil do Apoštolskej kancelárie,
prichádzajúc z milánskej Cattolice, kde som si, bez toho, aby som si to prial,
vytvoril povesť „latinistu“. Prešiel som totiž ťažkými písomnými skúškami
z latinčiny už počas prvých dvoch rokov štúdia. Mons. Amleto Tondini, ktorý bol vedúcim
kancelárie, hľadal spolupracovníkov pre Kanceláriu pápežských apoštolských
listov. Moje meno mu ako prvé poradil Agostino Saba, ktorý vyučoval na tej
istej univerzite. V úrade som tak ostal ďalších päť rokov. Išlo o mimoriadnu prácu,
kde nebol priestor na nudu, a ako som často zo žartu hovoril priateľom,
kde bolo nutné starať sa o ´omnibus rebus et de quibusdam aliis´ – teda, ´o všetky
veci a niektoré ďalšie´. A tam som ostal až do svojho odchodu do Prahy.“
Prečo
bola postava latinistu pre Druhý vatikánsky koncil taká dôležitá?
Predovšetkým
preto, že úradné dokumenty museli byť preložené do latinčiny. My latinisti sme boli
potrební, pretože texty neboli od začiatku písané po latinsky, a tak bol nutný ich
správny a adekvátny preklad. A potom, nezabúdajme, že v aule bolo vedieť hovoriť po
latinsky nevyhnutné. Naša úloha, spolu s úlohou expertov, sa stala v mnohých prípadoch
základnou pre pochopenie dynamiky práce. V skutočnosti, počas štyroch zasadnutí, s
výnimkou niektorých zriedkavých prípadov, používali všetci otcovia latinčinu, ktorá
bola potvrdená ako univerzálny jazyk Cirkvi.
Bola to naliehavá voľba Jána
XXIII. Môžete vysvetliť prečo?
Predtým, než sa koncil začal, bola jednou
z diskutovaných otázok aj tá, či by oficiálnym jazykom zasadnutia mala byť latinčina
alebo by bolo výhodnejšie zvoliť jeden z najrozšírenejších moderných jazykov. K diskusii
o tomto probléme viedlo rozhodnutie mnohých štátov potlačiť alebo obmedziť práve v
tých rokoch výučbu latinčiny na stredných školách. To všetko robilo z latinčiny jazyk
anachronický a zastaralý. Existovala vtedy akási „nevraživosť“ voči latinčine. V prospech
zachovania latinčiny ako úradného jazyka Cirkvi zohrávala skutočnosť, že bola vyučovaná
vo všetkých katolíckych seminároch vo svete. Tiež je potrebné zdôrazniť rozhodnutie
pápeža Roncalliho vydať apoštolskú konštitúciu Veterum Sapientia niekoľko
mesiacov pred otvorením koncilu, v ktorej opätovne potvrdil význam štúdia a oživovania
latinského jazyka na cirkevných univerzitách. Voľba potvrdila, že tento jazyk
bol aj naďalej jednou z kotiev rímskeho katolicizmu a nemusel byť vnímaný ako
jazyk predurčený na zánik a používaný len menšou elitou katolíkov. Bol to sám pápež,
ktorý v prejave k ústrednej prípravnej komisii koncilu v júni 1961 bez váhania oznámil,
že latinčina musí byť považovaná za jazyk koncilu, pripúšťajúc, že „s ohľadom na možnosť
a nutnosť, by malo byť zaručené vyjadriť sa a prejaviť názory tiež v hovorenom
jazyku“.
Podľa vás expertov bolo jedným z problémov aj používanie latinčiny
v dokumentoch?
Cieľom bolo udržať rovnakú úroveň kvality prekladu a jazykový
štýl Tridentského koncilu a Prvého vatikánskeho koncilu. Spomínam si, že jedna z obáv
Mons. Tondiniho sa týkala vernosti prekladu, „presnej terminológie“, ale tiež „opatrnosti
v súvislosti s formou“. Iste, nevyžadovala sa latinčina pridržiavajúca sa modelov
cicerovych prejavov, stačilo si zobrať príklad z textov otcov západnej
Cirkvi, predovšetkým sv. Ambróza a Augustína. Cieľom bolo použiť jednoduchú, a
pritom ustálenú cirkevnú latinčinu, ktorá by bola schopná udržať si
istú podobnosť s biblickým a patristickým štýlom, no nemenilo by sa
nič na genialite jazyka. Bránili sme tak v skutočnosti správnosť prekladu jazyka mŕtveho,
a predsa stále plného života.
Vo väčšine textov sa jazyk Cicera
- latinčina osvedčila...
V prekladoch cítiť veľkú dôkladnosť
a strojenosť. Mám na mysli niektoré dokumenty alebo vyhlásenia, ako napríklad
ten o náboženskej slobode Dignitatis Humanae alebo konštitúcie Dei Verbum, Lumen Gentium
alebo Sacrosanctum Concilium. V týchto prípadoch je latinčina jasná, plná biblických
a patristických citátov. Stručne povedané, ide o texty, ktoré boli aj
z formálneho hľadiska, hodné koncilu. Museli mať zreteľný a priamy ráz teologického
výkladu, ako aj silnú duchovnú a liturgickú stránku, a konečný výsledok bol
v podstate dobrý.
Ale práve na záver koncilu ste v stĺpcoch novín L´Osservatore
Romano, veľmi kritizovali niektoré „nevhodné“ preklady...
Bol to
vtedajší riaditeľ Osservatore Romano Raimondo Manzini, ktorý ma požiadal pripraviť
článok o latinskom jazyku používanom na Druhom vatikánskom koncile, a ozrejmiť tak
bohatstvo mnohých poukazovaných textov, ako aj limity ostatných. Nejaký príklad? Pastoračná
konštitúcia Gaudium et spes bola preložená príliš rýchlo a niektoré dekréty
boli po jazykovej stránke nedôsledné. Samotní konciloví otcovia sa na to sťažovali.
Sekretár koncilu Pericle Felici, najväčší latinista tých čias, dal za pravdu viacerým
mojim poznámkam.
Ako boli prijaté vaše pripomienky?
Pokiaľ si
spomínam, prijal som telefonáty od tých, ktorí ich schvaľovali. Iste,
bola tam nejaká kritika, zvlášť z Ríma. Koncilový sekretár Pericle Felici
mi povedal, že sa váhalo s publikovaním článku v Osservatore, ale potom si
povedali: „Ak je zo štátneho sekretariátu, tak ho teda publikujme...“ Moja
kritika sa netýkala len obsahu, ale aj štýlu. Zoberte si, že Gaudium et spes bola
a je pre jej obsah jednou z polárnych hviezd v mojom kňazskom živote. Vo svojich poznámkach
som uviedol, že veľké dokumenty 20. storočia od Rerum Novarum od Leva XIII.
po Ecclesiam suam Pavla VI. (1964) sú tu, aby poukázali na krásu moderného
využitia latinčiny bez toho, aby viedli k sporným dohadám.
Eminencia,
ako ste prežívali prechod z latinčiny na národné jazyky používané počas svätej omše?
Prechod
z latinčiny na hovorové jazyky predstavoval pre mňa, ako aj pre celú moju generáciu,
isté požehnanie, pretože sme rozumeli, že latinčina používaná pri omši je anachronizmom,
prežitkom, ktorému ľud nerozumie. Hovorím o latinčine, nie o rôzných prešľapoch,
ku ktorým následne dochádzalo v oblasti liturgie. – mf, jm –