Štvrtkový komentár Martina Stochmala

Komentár pripravil Martin Stochmal, člen Klubu kresťanských ekonómov
Na Slovensku je len málo ľudí, ktorí sú presvedčení, že štát míňa obrovské sumy peňazí zaplatené z našich daní hospodárne. Dennodenne počúvame o mnohomiliónových predražených zákazkách a spreneverách. O špekulantoch a podvodníkoch parazitujúcich na sociálnych dávkach, či obchádzaní platenia daní a odvodov. Čudujeme sa, prečo je potrebné také veľké, nespočítateľné množstvo úradov, a len ťažko je uveriť, že existujú kvôli nám - občanom. Nejeden vzácny deň dovolenky už padol nervóznym postavaním v radoch, behaním z úradu na úrad a krútením hlavou nad komplikovanými tlačivami. Takýmto nerozvážnym gazdovaním sa oberáme o prostriedky, ktoré sú dnes tak veľmi potrebné pre chorých v zdravotníctve, odkázaných v sociálnej sfére a v školstve. Navyše, na celé to nerozumné míňanie si musíme, čím ďalej, tým viac, požičiavať. Obrovské dlhy, úroky, úroky z úrokov. Kto to všetko zaplatí? Zdá sa, akoby to nikomu nevadilo, akoby sa to nikoho netýkalo, akoby to naozaj boli peniaze nikoho.
Postupné zastavovanie zadlžovania, bez ktorého by nás skôr či neskôr isto čakal úpadok na grécky spôsob, je viac nevyhnutnosťou a nariadením Európskej únie, ako výsledok prezieravosti a múdreho rozhodnutia o potrebnosti takéhoto kroku. Ohlásené ozdravovanie verejných financií je toho dostatočným dôkazom. Namiesto šetrenia v predražených zákazkách, v prebujnenej štátnej správe a zamedzovania daňových únikov sa potrebné peniaze budú opäť vyberať prevažne od obyčajných ľudí. Pri bližšom odbornom pohľade na deklarované zdanenie bohatých vidíme, že to nakoniec budú peňaženky obyčajných poctivých ľudí, z ktorých sa tieto dane zaplatia.
Vyššie dane znamenajú pre podniky vyššie náklady a tie sa nutne prejavia do vyšších cien, ak ma podnik vôbec prežiť. Vyššie ceny povedú v lepšom prípade len k zníženiu odbytu – na domácich i zahraničných trhoch. V horšom prípade spôsobia, že výroba sa presunie do krajín, v ktorých hospodárenie štátu nespôsobuje neúnosné daňové zaťaženie výrobnej sféry. Menej práce vyvolá tlak na ďalšie prepúšťanie zamestnancov. Zároveň vyššie ceny povedú k ďalšiemu napínaniu už aj tak napätých rozpočtov pracujúcich rodín. Ani zdaňovanie bánk sa nezaobíde bez negatívnych následkov. Menej peňazí spôsobí, že mnohé podniky nedostanú úver potrebný na rozvoj výroby, v ktorej by našli zamestnanie viacerí, čo sú dnes bez práce. Vyššie úroky z úverov odčerpajú v splátkach hypotekárnych úverov ďalšie eurá tak potrebne nielen v mladých rodinách. Pri tom všetkom sa zvýši motivácia ľudí i podnikov hľadať legálne i nelegálne spôsoby ako sa vyšším daniam, často vnímaným ako nespravodlivé, vyhnúť. V konečnom dôsledku prínos vyšších daní nemusí byť taký, ako sa zavedením týchto opatrení očakáva.
Iste, znižovať a zastaviť zadlžovanie štátu nie je dnes zrejme možné bez úprav na stránke daní. Rezignovať však na obrovský potenciál úspor na stráne výdavkov je nielen ekonomicky dlhodobo neúnosné, ale vzhľadom na často nespravodlivý charakter takýchto výdavkov, aj nemorálne. Pokrytectvom a učebnicovým príkladom nesolidarity je v tomto prípade vyžadovať šetrenie od ľudí i firiem, no nepristúpiť k a oddiaľovať tak potrebné úspory v správe štátu. Naplniť deravý hrniec je nepochybne možné nalievaním väčšieho objemu vody, ako z hrnca vyteká. So stúpajúcou výškou hladiny sa však rýchlosť, a teda aj objem vytekajúcej vody, stále zvyšuje. Pokiaľ sa hrniec naplní, vytečie zbytočne veľa vody. Takéto plytvanie v hrnci verejných financií si vzhľadom na stav v zdravotníctve a školstve nemôžeme dovoliť.
Rozdávať a míňať je oveľa jednoduchšie ako šetriť a hospodáriť rozumne. Za ozdravovanie verejných financií a nastoľovanie spravodlivého hospodárskeho poriadku možno len zriedka čakať uznanie a potlesk tých, pre ktorých je určené. Takéto konanie by si okrem odhodlania a výdatnej odbornej podpory vyžadovalo predovšetkým dostatok odvahy. Odvahy odstrihnúť spriaznené firmy, postihovať „nepostihnuteľných“ daňových podvodníkov a zefektívniť do seba zahľadenú a svoje mystérium si pestujúcu štátnu správu. Toľko odvahy nájdu len tí morálne silní, ktorým na spoločnom dobre záleží viac ako na dobre vyvolených jednotlivcov.