Pravidelný štvrtkový
komentár pripravil Mons. Marián Gavenda a má názov Arcibiskup, uhorky a rožkatý
Na otázku, čo je najdôležitejšou udalosťou posledných dní na Slovensku,
by väčšina odpovedala, že popri horúčavách, odvolanie arcibiskupa Bezáka. A väčšina
tak aj odpovedá, hovorí, do omrzenia... Vyjadrovať sa k téme ešte aj na tomto mieste,
či nevyjadrovať? Túto otázku som si kládol do poslednej chvíle. Nechal som to na biblické
stretnutie, ktoré som mal s viacerými veriacimi rodinami včera večer. Na to, ako budú
reagovať oni. Po svätej omši na sviatok patróna Európy, pri ktorej sme uvažovali,
ako v benediktínskom duchu prebiehala a stále môže prebiehať obnova európskej spoločnosti
tichým odumieraním a prekvasovaním silou evanjelia a podobne, nastalo zvláštne ticho.
Chvíľu som ho nechal vystupňovať a potom doň vstúpil otázkou: „Tak čo, ideme rozoberať
Abraháma alebo Bezáka?“ „No veď už sme pred omšou hovorili, čakáme čo k Trnave poviete...“.
Z pôvodných pár otázok bola dvojhodinová zanietená diskusia. Okrem konkrétnych argumentov
vyplavila, čím všetkým je každý z prítomných naplnený. Tichý, ale prezieravý právnik
sa najčastejšie zapájal otázkou: „A to máš skade? To vieš odkiaľ? To ti kto povedal?“
Ukázalo sa, že tu v podstate nejde len o „kauzu Bezák“. Keď niekto spája dve nesúvisiace
veci, zvykneme mu povedať, že mieša slivky s orechmi. V tomto prípade ľudia miešajú
dokonca tri veľmi odlišné veci: arcibiskupa, uhorky a rožkatého. Zdá sa, že nezaškodí
povedať pár slov ku každej z nich.
O riešení situácie v trnavskej arcidiecéze
môže mať svoj názor len niekoľko veľmi málo ľudí na Slovensku. Nepatrím medzi nich,
ako medzi nich nepatria ani tí, čo do veci mudrujú. Na rozdiel od tých, čo sú si skalopevne
istí, že majú vo veci jasno, viem len to, že takéto vážne riešenie neprebieha tak
jednoducho, ako si väčšina myslí. Viem napríklad, ako pracujú vatikánske kongregácie.
Že k riešenej kauze najskôr odborníci zhromaždia podrobný materiál, ktorý dostane
každý člen kongregácie, teda niekoľko kardinálov a expertov, na naštudovanie. Pri
ďalšom zasadaní každý vyjadrí svoj posudok, obyčajne spracovaný písomne, tzv. votum.
Potom sa ujasňujú nejasné body a nasleduje hlasovanie. Prefekt kongregácie predkladá
pápežovi ten výsledok, ktorý bol odhlasovaný, a to aj v prípade, keď by mal na riešenie
on sám iný názor. Teda kolegiálny, civilne povedané demokratický postup, nie monarchistický.
Viem aj to, že pápežská vizitácia má presné pravidlá a pápežský vizitátor dostáva
veľmi presné smernice, ktoré vznikli z dlhodobej skúsenosti a riešení problémov po
celom svete. A viem aj, čo znamená pápežské tajomstvo, že to vonkoncom nie je ututlávanie
nepríjemných tém pred veriacimi. Podľa pápežskej inštrukcie Secreta continere
sa vzťahuje na veľmi vážne záležitosti, týkajúce sa dobra celého cirkevného spoločenstva.
Vychádza z kánonického práva, ktorým sa riadi vnútorný život Cirkvi a „keďže sa týka
verejnej sféry, nemôže o ňom rozhodovať nikto podľa toho, čo mu diktuje vlastné svedomie,
ale ten, kto má legitímnu starostlivosť o spoločenstvo, má rozhodovať ako, kedy,
a s akou záväznosťou má byť toto tajomstvo uložené“. Jeho cieľom je chrániť ľudskú
dôstojnosť.
Toľko k samotnej kauze. Čo a prečo kto písal, kto koho ovplyvnil,
uplatil, namočil, to sú len špekulácie, ktoré obyčajnej poškodia aj pravde, aj druhému,
aj tomu, kto ich šíri. A možno je osožné dodať ešte dva princípy, všeobecne platné
v duchovnom živote. Po prvé, že Cirkev je našťastie Božsko - ľudská. Prípadné ľudské
pomýlenia, ktoré nikdy nemožno vylúčiť, si vyhradil riešiť a pre dobro svojej Cirkvi
aj napraviť, či obrátiť na dobré, sám Boh. A po druhé, že určité nepríjemné rozhodnutie
pochopíme až keď ho prijmeme. Kým sa človek vnútorne búri, stále mu budú naskakovať
logické, objektívne a opodstatnené argumenty o tom, aká nespravodlivosť a krivda sa
mu stala. Na čo to napriek všetkému bolo dobré, to človek pochopí až keď rozhodnutie
prijme, a neraz je dokonca vďačný za eventuálny omyl či niečiu zlomyseľnosť. Týmto
nechcem odkazovať rady arcibiskupovi Bezákovi - on to veľmi dobre vie -, ale všetkým,
čo sa tak vehementne búria a majú na všetko svoj názor a argumenty, či už sa stavajú
na jednu stranu alebo na druhú.
Druhou témou je „uhorková sezóna“. Parlament
nezasadá, vláda má prázdniny a každý deň treba niečím naplniť veľký priestor bulváru
i polobulváru novinového i televízneho typu. Vieme z dlhoročnej skúsenosti, že popri
prípadoch utopenia, infarktov z tepla a podobných sú cez letné prázdniny vďačným zdrojom
cirkevné škandály. Vždy sa opráši dáka kauza, a keď sa náhodou niet do čoho zahryznúť,
redakcie si ich dokážu aj vyrobiť, napríklad v podobe údajných zjavení, ktoré najskôr
zinscenujú, potom týždeň propagujú a druhý týždeň popierajú a zosmiešňujú. Nuž do
tohoročnej uhorkovej sezóny dianie v Trnave prišlo ako na zavolanie, zvlášť, keď väčšina
médií mohla zabiť dve muchy naraz – mať lacnú kuriozitu a dobre si zavŕtať do Cirkvi.
Tretia
téma je podstatná. Práve tá sa týka nás všetkých. Popri proticirkevne ladených médiách
si totiž na situácii najviac zgustol práve ten rožkatý. Prílišného démonizovania okolo
trnavskej kauzy bolo až priveľa, a nechceme doň ešte prilievať. Diablom tu bol označený
takmer každý. Avšak aj to je čertovina. Isté však je, že Cirkev má najmä duchovné
poslanie a preto zápas dobra a zla sa jej neustále bezprostredne dotýka. Isté je aj
to, že tento zápas sa nevedie medzi dvomi vyhranenými tábormi „dobrých“ a „zlých“,
ale v srdci každého človeka. Preto mnohé veci nemožno vysvetliť len sociologicky,
psychologicky, ani politicky a ekonomicky. V tomto zmysle si treba položiť základnú
otázku: mediálny cirkus okolo celej kauzy vniesol medzi veriacich i neveriacich obyvateľov
viac dobra, pokoja, či viac nenávisti, neistoty a spochybnenia. Už z rétoriky totalitnej
tlače sme sa mohli poučiť, že nie každý, kto vedie sladké reči o Cirkvi, jej chce
aj pomôcť. To, že práve proticirkevne ladené médiá sa zrazu vehementne zastávali arcibiskupa
Bezáka vôbec nemusí znamenať, že by im išlo o arcibiskupa Bezáka. Len chceli využiť,
a teda zmanipulovať sympatie voči jeho osobe, aby navŕtali nedôveru voči Cirkvi, naplnili
hnevom, vyvolali neužitočné dohady a diskusie. V konečnom dôsledku tým ničili to,
čo aj sám Bezák budoval. Znova sa človek nestíhal diviť, ako majú zrazu všetci na
vec svoj jasný, presvedčivý názor, ako sa nadchýnali za transparentnosť a slobodu
v Cirkvi, pričom o nich samých by sa mohlo povedať, že boli len zmanipulovaným stádom,
ktoré slepo opakovalo tie argumenty, ktoré im predložila šikovne vedená mediálna kampaň.
Rozvážny právnik na našom stretnutí mal pravdu: najskôr si treba klásť otázku
od koho to viem, na čom sa zakladajú moje názory a emócie, a vzápätí druhú: k čomu
ma to vedie – k dobru alebo zlu? „Preto sa usilujme pre to, čo slúži pre pokoj a na
vzájomné budovanie“ (Rim, 14, 19). Čo je navyše, pochádza od Zlého. (prov.
Mt 5, 37).