Cirkev dnes slávi sviatok sv. Benedikta, patróna Európy. Svätý Otec, ktorý vložil
svoj pontifikát pod jeho ochranu, venoval tomuto svätcovi z Nursie a zakladateľovi
západného mníšstva generálnu audienciu 9. apríla 2008. Vyzval vtedy veriacich nasledovať
jeho radu „nedávať prednosť ničomu pred Kristom” a vďaka tomu vyjsť
z temnej noci dejín. Z krízy k znovuzrodeniu: takto môžeme charakterizovať životnú
púť Benedikta z Nursie na základe slov Svätého Otca. Narodil sa v r. 480, štyri roky
po páde Západorímskej ríše, v čase, keď spoločnosť prechádzala z blahobytu do biedy.
Benediktov prínos nespočíval v ukazovaní prstom, ale začal od premeny samého seba.
Ani nie dvadsaťročný sa utiahol do jaskyne v blízkosti Subiaka, aby premohol – ako
hovorí pápež – tri základne pokušenia každej ľudskej bytosti: „pokušenie
sebapresadzovania a túžby stavať seba do stredu, pokušenie zmyselnosti a napokon pokušenie
hnevu a pomsty. Benedikt bol totiž presvedčený, že len po víťazstve nad týmito pokušeniami
bude schopný povedať niečo užitočné druhým v núdzi. Keď svoju dušu takto upokojil,
bol schopný dokonale kontrolovať poryvy vlastného ja a stať sa tvorcom pokoja vôkol
seba.“
„Ja, ale nie viac len ja (čo je parafráza citátu
sv. Pavla: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“) vyjadruje základnú
formulu kresťanskej existencie“. Až keď Ježiš žije v nás, môžeme „pretvárať
svet“. Benedikt sa nechal premeniť Bohom prostredníctvom modlitby – toho živého
kontaktu s Kristom: „Hovorí, že ‛modlitba je v prvom rade aktom počúvania’
(Regula sv. Benedikta, Prol. 9 – 11), ktoré vzápätí treba premeniť na konkrétnu
činnosť. „Pán očakáva, že každý deň odpovieme svojimi skutkami na jeho svätú náuku,“
(Prol. 35).“ Modlitba predchádza čin: „Ora et labora“. Takto
vytvárali benediktíni novú európsku spoločnosť a obnovovali hospodárstvo, remeslá
a obchod. V utiahnutosti uchovávali a odovzdávali ďalej kultúru – tak kresťanskú ako
aj pohanskú. Jeden človek, ktorý umiestnil Krista do stredu svojho života ako cestu
skutočnej sebarealizácie, po tom, ako zmenil seba samého, menil ostatných, ba celý
svet. Dnes, Európa – vysvetľuje Svätý Otec – potrebuje politické a ekonomické riešenia
na prekonanie krízy. Je to však v prvom rade kríza identity a kríza hodnôt. Aby sme
„vytvorili novú a trvalú jednotu“, potrebujeme hlavne „obnovu etickú a
duchovnú, ktorá bude čerpať z kresťanských koreňov kontinentu; inak
sa nedá rekonštruovať Európa“: „Bez tejto životnej miazgy zostane
človek vystavený nebezpečenstvu, že podľahne dávnemu pokušeniu chcieť sa sám zachrániť
– čo je utópia, ktorá - ako na to poukázal Ján Pavol II. – v Európe 20. storočia v
rozličných podobách spôsobila „bezprecedentný úpadok bolestných dejín ľudstva” (Insegnamenti,
XIII/1, 1990, s. 58).“