Poupard: V načúvaní Druhého vatikánskeho koncilu

„Neodolateľná symfónia“ zostavená z tónov, dojmov, a zároveň bohatá na očakávania od nového Koncilu, ktorý sa konal takmer storočie po predošlom, narýchlo prerušenom v roku 1870. Všetci kresťania boli povolaní prežívať dary a charizmy „nových Turíc“. Týmito slovami, vo svojej pracovni plnej kníh v srdci Trastevere, francúzsky kardinál Paul Poupard opísal zámer druhého Vatikánskeho koncilu a zároveň prorocké slová Jána XXIII. o ohlásení tohto ekumenického zhromaždenia v Ríme. Spomenul si na mnohé stretnutia s pápežmi Roncallim a Montinim počas štyroch zasadaní Koncilu, ako i na priateľské vzťahy s Jeanom Daniélouom, Henrim de Lubacom, Yvesom Maria Congarom, ako i s budúcim kardinálom Gabrielom Marie Garonnem.
Nezabudnuteľný je pre emeritného predsedu Pápežskej rady pre kultúru zážitok z ohlásenia Koncilu 25. januára 1959 v Bazilike s. Pavla za hradbami. Pápežov prejav vzbudil v
srdci vtedy mladého kňaza z diecézy Angers, iba krátko zamestnaného na štátnom sekretariáte, nesmierny obdiv. „Pamätám si, akoby to bolo včera, na 11. október 1962, i na takmer nekončiacu sa procesiu vyše dvetisíc biskupov v bielych mitrách na Námestí s. Petra, ktorej predsedal starý pápež Ján, v hlbokom uzobraní sa, a potom na jeho strhujúci prednes mladistvým a pevným hlasom prorokov, keď vyzýval svojich bratov, zídených z celého sveta, aby ohlasovali nové Turíce. V súkromí sa však najbližším zdôveril: „moja účasť bude spočívať v utrpení...“.

Ako si spomínate na Jána XXIII.?
Spomínam si na mnoho vecí. V pamäti sa mi vynára jeho veľká ľudskosť a schopnosť počúvať. Predovšetkým, ako sa počas súkromných audiencií zaujímal o to, aké štúdiá som absolvoval, i na jeho úžas nad zistením, že som už ako mladý napísal dve knihy. Pamätám si, ako dobromyseľne opakoval: „desať rokov som sa snažil publikovať moje spisy o sv. Karolovi Boromejskom v Bergamskej diecéze... a vy ste za dva mesiace už toľko toho stihli.“ Už v týchto maličkostiach bola zrejmá hĺbka jeho poznania a štúdia koncilov, s ktorou v sebe prehlboval vzory svätosti a ohlasovania, ktoré sa naučil v škole veľkého ambroziánskeho svätca. Okrem toho, jeho diplomatická skúsenosť, keď pôsobil ako apoštolský nuncius v náročných krajinách ako Bulharsko, Turecko, Francúzsko, ako i správa benátskeho patriarchátu, pripravovali v jeho vnútri myšlienku ekumenického koncilu, ktorý bol celý „ovocím inšpirácie Ducha Svätého“.

Koncil bol inšpirovaný pápežom Jánom, pokračoval však vďaka Pavlovi VI. ... Áno, ide o ideálnu nadväznosť. Vďaka Montinimu a vernej spolupráci štyroch koncilových moderátorov, kardinálov Döpfnera z Mníchova, Lercara z Bologne, Suenensa z Malines-Bruxelles a Agagianiana (Propaganda fide) napredoval Koncil i práca komisií. V istom zmysle v roku 1963, vstupom do druhého zasadania, Koncil skutočne ožíva. Od tohto dátumu bolo až do konca publikovaných šestnásť dokumentov: štyri konštitúcie, deväť dekrétov a tri prehlásenia. Počas celého tohto priebehu vystupuje do popredia osobnosť Montiniho so schopnosťou zjednocovať - a nie rozdeľovať rôzne názorové skupiny na „menšinu“ a „väčšinu“. Snáď najväčšou kvalitou, ktorá ma na tomto pápežovi oslovila, bola jeho veľká intelektuálna veľkodušnosť.
Eminencia, ktorý z mnohých publikovaných dokumentov by ste mohli definovať ako kompas Vášho života?
Každý dokument má svoju históriu a svoju syntézu. Mohli by sme tieto texty prečítať i dvadsaťkrát a zakaždým by sme objavili čosi nové. Isteže, základnými kameňmi Koncilu môžeme nazvať dve veľké dogmatické Konštitúcie Lumen Gentium a
Dei Verbum. Spomeňme si len na veľkú pozornosť, ktorú tento Koncil venoval laikátu, zasväteným, biskupom, ako i na dôležitú definíciu Márie ako „Matky Cirkvi“, ktorá tak veľmi ležala na srdci Pavlovi VI. Myslím si, že najlepší spôsob ako byť dnes vernými vykladateľmi II. Vatikánskeho koncilu, spočíva v tom, že budeme autentickými interpretmi jeho posolstva. Domnievam sa, že i s odstupom päťdesiatich rokov je ešte vždy málo zvnútornené a pochopené. Koncil bol udalosťou, ktorá zmenila obraz o Cirkvi a jej spôsob dialógu so svetom a modernou spoločnosťou. V tejto súvislosti vnútorne súhlasím so slovami kardinála Garonneho, ktorý tvrdil, že „Koncil krok za krokom chápal, ako ho k tomu vyzýval i Ján XXIII., že dôležitejšie, ako prinášať nové veci, je porozumieť tomu, čo už vedel“.
Jedným z dokumentov, ktorý si vyžadoval dlhú diskusiu, bola deklarácia Dignitatis humanae personae...
Tento dokument nebol, podľa môjho názoru, pochopený v celej svojej hĺbke, a podnetom, viac ako iné, k následnej schizme lefébvristov. Vnímali ho ako výzvu k relativizmu, i keď v skutočnosti tento text pozýva k znovuobjaveniu osvieteného vnútorného svedomia. Ústredným bodom tohto prehlásenia je zotrvávať v pravde pri rešpektovaní svedomia iných. Talianski ako i španielski biskupi boli váhaví a zotrvávali v rozpore v súvislosti s touto deklaráciou oproti ich spolubratom zo Spojených štátov amerických, ktorí už celé storočia ako menšina prežívali právo na náboženskú slobodu. Riziko, že tento dokument, ktorý Karol Wojtyła nazval „jedným z najdôležitejších na Koncile“, nebude schválený, bolo nemalé.
Ako si spomínate na toto obdobie?
„Bolo iste obdobím napätí. Vtedy som bol na štátnom sekretariáte. Vracia sa mi na myseľ, akoby to bolo včera, obava kardinála Paula Emile Legéra, Kanaďana, ktorý adresoval Pavlovi VI. petíciu podpísanú stovkou biskupov, so žiadosťou, aby schválil spomínaný dokument, ako i jeho pripísané a pevné slová: "Istanter, stantius… istantissime…". Pápež Montini však obrúsil ostré názorové hrany mnohých koncilových otcov. Povedal: „Nech sa nik necíti byť tlačený nesúhlasiť alebo nútený veriť“. Od toho momentu sa tento dokument stal kompasom v oblasti práva náboženskej slobody a primátu svedomia.

Aké dedičstvo zanecháva Koncil dnešnému človeku?
Bol udalosťou, ktorá predstavila Cirkvi magnu chartu o jej budúcnosti. Súhlasím so želaním Benedikta XVI. objaviť správny „výklad kontinuity“ medzi obdobím pred a po Koncile, medzi ktorými nie je prerušenie, ale červená niť, spájajúca veľký Koncil dvadsiateho storočia so všetkými predošlými. Spomínam si, ako som raz pri stretnutí s kardinálom Suenensom a pátrom Congarom pripomenul jednu malú pravdu: „Dajte si pozor, pretože v súvislosti s Koncilom hovoríte o období „pred“ a „potom“, a to spôsobuje zdanie rozdelenia.“ A oni láskavo odpovedali: „Máte pravdu Monsignore, musíme byť opatrní a neinterpretovať ho takýmto spôsobom“.

Preklad: Agnes Jenčíková, CJ