Milí poslucháči, mnohí
z nás v tomto prázdninovom a dovolenkovom čase strávia nezabudnuteľné chvíle oddychu
a čerpania síl v prírode. Tá nám núka mnoho príležitostí ako osviežiť telo, ale i
potešiť ducha. Slnko, voda, lesy i stromy... Častokrát, hľadiac na našu krásnu krajinu,
mi prichádza na um príbeh o Mužovi, ktorý sadil stromy. Táto novela Jeana Giona
hovorí o starcovi Elzéardovi Bouffierovi, ktorému vďačilo za svoje šťastie tisíce
ľudí. Tento francúzsky spisovateľ svojou knihou dosiahol úžasný výsledok; stotisíce
hektárov pôdy bolo zalesnených a jeho dielo dodnes mnohých inšpiruje k vysádzaniu
stromov. A nielen to. Jeho sen o sadení stromov výrazne ovplyvnil milióny čitateľov
po celom svete, premenil ich vzťah k prírode a posilnil ich srdcia a vieru v silu
ducha.
Myslím si však, že najväčší úspech tohto diela spočíva v predstavení
nádherného vzoru človeka, v sebe vyrovnaného, zrelého a nesebeckého, ktorý ani len
netušil, aké ohromné rozmery dosiahne dobro, ktoré koná.
Autor diela opisuje
prvé stretnutie s týmto starcom takto: „Hovoril málo. Je to obvyklé správanie u samotárov,
ale zdal sa byť istý sám sebou, dôveroval tejto situácii. Jeho dom bol uprataný, riady
čisté, dlážka zametená, na ohni vrela polievka. Musím dodať, že bol čerstvo oholený,
všetky jeho gombíky boli pevne prišité a jeho šaty boli tak starostlivo opravené,
že záplaty skoro nebolo vidieť. Jeho prítomnosť ma upokojovala.“
Elzéard Bouffier
trpezlivo triedil a počítal žalude a bukvice, ktoré potom vysádzal do pustých horských
údolí, kade sa preháňal iba vietor. Po desaťročiach v týchto miestach vyrástli lesy,
zazurčali potoky, obyvatelia sa vrátili do opustených dedín a všade prúdil život.
O tom, kto skutočne vysadil tento „prírodný les“, sa takmer nikto nedozvedel, hoci
ho chodili obdivovať odborníci i politici.
Autor knihy ďalej hovorí, že po
roku 1920 každoročne navštevoval starca. Ani raz nepostrehol, že by zaváhal v tom,
čo robil, či pochyboval, hoci sám Boh vie, že to v živote nemal ľahké. Nehovoril o
sklamaniach, ale ľahko si možno predstaviť, že musel premáhať aj nepriazeň osudu.
V jednom roku vypestoval desať tisíc javorov, ale všetky uhynuli. Na druhý rok sa
vzdal javorov a vrátil sa k jelšiam, ktorým sa darilo ešte lepšie než dubom. Pre
pochopenie hĺbky tohto výnimočného charakteru treba poznamenať, že pracoval celkom
sám; až v takej samote, že na konci svojho života stratil schopnosť vyjadrovať sa.
Alebo to už jednoducho nepovažoval za potrebné.
Jean Giono ešte dodáva: “keď
si predstavím tohto jednoduchého muža, ktorý dokázal premeniť púšť na krajinu hojnosti,
som napriek všetkým protirečeniam presvedčený, že ľudské schopnosti sú hodné obdivu.
A keď si uvedomím, koľko vytrvalosti, duševnej sily a sebadisciplíny bolo potrebnej
na vykonanie takejto premeny, pociťujem k tomuto starému, nevzdelanému mužovi nesmiernu
úctu.
Drahí priatelia, priznám sa, že sa veľmi teším, ak mám možnosť stretnúť
človeka, ktorý je sám sebou v plnej pokore a zároveň vo vedomí si vlastnej hodnoty.
Najosviežujúcejšia je identita takého človeka, ktorá z neho vyžaruje ako uzdravujúca
vôňa pre tých, čo sú okolo. Čestné a nesebecké jednanie, ako hovorí Ghándí, je pre
takého človeka ani nie prameňom čerpania akýchsi výhod, ako skôr nevyhnutným prvkom
jeho existencie, životodarnou miazgou jeho bytia. Možno si povieme, že v dnešnej dobe
sa už takého správanie nenosí, je naivné, neprináša výhody, snáď len obety a človek
aj tak ostane nedocenený. Ralph Emerson i napriek týmto výhradám konštatuje, že trochu
čestnosti je viac ako akákoľvek kariéra.
Možnosť primátu čestnosti a nezištnosti
v ľudskom konaní dokazuje i životná skúsenosť nedávno blahorečeného talianskeho ekonóma
Giuseppeho Toniola. Jezuita Francesco Occhetta vydvihuje dve významné dimenzie životného
svedectva tejto veľkej osobnosti talianskeho verejného života devätnásteho storočia:
nebáť sa byť dôveryhodnými a spoľahlivými ľuďmi v našich časoch napriek nevýhodám
a ťažkostiam a s radosťou zdôvodňovať pred svetom svoju nádej. Toniolovi išlo predovšetkým
o človeka. Vo svojich spisoch, najmä z oblasti ekonómie, hovorí o rovnakej dôstojnosti
každého človeka a odmieta akúkoľvek diskrimináciu a nedôstojné pracovné podmienky.
Vždy je potrebné rozhodovať so zreteľom na dobro človeka ako takého. Svojim študentom
tento profesor pripomínal, aby mali odvahu čeliť novým problémom dneška s otvorenosťou
a pokorou.
Jeho magnou chartou bolo presvedčenie o prvenstve etickej hodnoty
v spoločenských i ekonomických zákonoch. Je viac ako zrejmé, že sa kvôli tomu častokrát
ocitol v konfliktoch a nepochopení. Jeho vnútorný profil, poznačený presvedčením o
potrebe čestnosti a autenticity, ktoré počas jeho života nezakolísalo, jeden z jeho
súčasníkov opísal takto: „je jedným z najcelistvejších ľudí, akých poznám, z takých,
čo vedia prepojiť živú vieru s odpoveďou na požiadavky našich čias, a ktorí sú povolaní
zdravo vplývať na riešenie nielen spoločenských i demokratických problémov, ale i
na hľadanie odpovedí na krízu intelektu a svedomia, ktorá nás zasahuje“.
Elzéard
Bouffier, Giuseppe Toniolo a mnohí, mnohí ďalší, ľudia presvedčení o cene a význame
čestnosti, nezištnosti a pravdivosti života. Dá sa povedať, že v skutočnosti, počas
svojho pozemského putovania nevideli ovocie, ktoré pre dobro ľudí vytvorila ich prítomnosť.
Toto však nie je podstatné. Milí poslucháči, želám vám i sebe túžbu po takýchto
postojoch, po schopnosti nedať sa zlomiť neúspechom ako i možnosť stretávať ľudí,
ktorí sa nám stanú stimulom a osviežením v horúčavách nášho osobného i spoločenského
života.