Kardinál Cottier: „začala nová éra“

Dnešná časť rubriky venovanej Druhému vatikánskemu koncilu bude patriť Georgesovi Marie Cottierovi 90-ročnému švajčiarskemu kardinálovi, dominikánovi, emeritnému teológovi Pápežského domu, ktorý sa na koncile zúčastnil od druhého zasadania v pozícii „experta“, keď si ho ako súkromného teológa vybral francúzsky biskup Charles de Provenchéres. Svoj rozhovor s talianskym žurnalistom Filippom Rizzim pre denník Avvenire začal spomienkou na voľbu Jána XXIII. za pápeža. „Úprimne povediac, bol som prekvapený a tiež sklamaný z toho, že vybrali takého starého pápeža. Niektoré odbojné kruhy nedocenili, čo Roncalli vykonal ako nuncius v Paríži. Ale hneď pri jeho prvom prejave som si pomyslel: S týmto mužom začína nová éra.“

Čo si dnes myslíte o prípravnej komisii a o prvom koncilovom zasadaní?

Pamätám si, že som bol príjemne prekvapený z nominácie dvoch veľkých postáv, Congara a De Lubaca do tejto komisie. Týmto spôsobom sa koncil mohol prezentovať ako jedna veľká „šanca“ pre Cirkev, ale nevedelo sa, ako sa to vyvinie. Bolo tu zároveň riziko, že sa bude pohybovať dlhou a úzkou cestou. Mons. de Provenchéres mal v rukách všetky schémy rímskych pápežských univerzít. Boli to klasické texty, ktoré odignorovali problémy, o ktorých sa už v Cirkvi veľa diskutovalo. Pamätám si na jednu diskusiu s Charlesom Journetom o texte týkajúcom sa Zjavenia. Obaja sme mali ten istý pocit, že v ňom chýba duch.

V tom októbri 1962 sa vyskytla jedna situácia, ktorá sa udiala vďaka „odboju“ biskupov proti Rímskej kúrii...
Presne tak. Vďaka reakcii mnohých biskupov – belgických, francúzskych a nemeckých – osobitne kardinála Achilla Liénarta, bolo zamietnuté nariadenie Rímskej kúrie hlasovať o „uzavretých“ listinách v súvislosti s nomináciou členov komisie. Vyžadovalo si to viac času na vzájomné spoznávanie, predovšetkým medzi koncilovými otcami. Žiadosť bola prijatá. Toto uvoľnilo cestu iným skutočnostiam. Ešte stále bolo medzi biskupmi mnoho zábran. Aj Mons. de Provenchéres urgoval na kúrii kvôli jednému francúzskemu katechizmu. Tak aj mnoho prípravných textov bolo odložených do zabudnutia, a takto to bolo lepšie, pretože pozornosť sa sústredila na niekoľko tém, pre Cirkev najdôležitejších.

Deklarácia „Dignitatis humanae“ bola jednou, na ktorej ste spolupracovali, a ktorá zapálila duše. Prečo bola jej príprava tak namáhavá?

Predstavovala jeden z najviac diskutovaných textov. Bol prijatý väčšinou napriek tvrdému a neústupnému odporu Mons. Marcela Lefebvra. V tom čase – musím dodať – sa nejavil ako nejaký líder. Konal v tieni Mons. Luigiho Carliho, biskupa Segni, človeka veľmi bojovného a
medzi iným aj odporcu kolegiality biskupov. Spomínam si, že Carli rozprával nádhernou latinčinou a bol na jednej vlne s kardinálom Ottavianim, ktorého myšlienky viac upresňoval. Ale nakoniec sa neobrátil proti pápežovi. Kľúčovú úlohu pri príprave tohto textu zohral americký jezuita John Courtney Murray, ktorého vybrali aj kvôli tomu, že pochádzal z nábožensky pluralitnej krajiny, kde katolicizmus bol náboženstvom menšiny oproti protestantom. Z tohto dôvodu bol schopnejší vysvetliť iným tému náboženskej slobody. Americkí biskupi ukázali, že sloboda nie je zbraňou proti náboženstvu, zatiaľ čo my Európania sme mali predstavu modelu kresťanstva ako štátneho náboženstva.

Bol vplyv kardinála Journeta na túto deklaráciu skutočne relevantný?

Journet spolu s Jacquesom Maritainom, s ktorým zdieľal rovnaký názor na túto tému, veľmi bojoval za tento text. Našťastie zanedlho bol Journet vymenovaný za kardinála a sprevádzal som ho ako expert na štvrtom zasadaní. Koncil pochopil, že pravda má istotne svoje práva, ale práva ľudí, každého človeka sú základnejšie. Ide o osobu, ktorá hľadá pravdu a má povinnosť ju prijať, keď ju nájde. Avšak je to povinnosť pred Bohom, nie pred štátom. Na toto všetko žiadal Journet jasné a dôležité vysvetlenia. Bol známy ako veľký tomista, klasický teológ. Skutočnosť, že podporoval tento dokument, upokojila mnohých konzervatívnych biskupov a nakoniec prijali jeho finálnu verziu.

Na ktoré stretnutia s veľkými teológmi koncilu si spomínate?
Veľmi ma oslovovala ohromná pracovitosť Yvesa-Marie Congara, ako i jeho odlišná teologická vízia oproti Jeanovi Daniélouovi. Zapôsobila na mňa, napríklad, i húževnatosť belgického kňaza Gerarda Philipsa, ktorý redakčne pripravoval poznámky i schémy konštitúcie Lumen Gentium. Taktiež inteligencia a takmer vulkanické nadšenie Karla Rahnera, ktorého istá kritika voči Cirkvi, ktorá sa prejavila v
po-koncilovom období, bola, podľa môjho názoru, vtedy v
zárodkoch. Uchovávam si milú spomienku na Giuseppeho Dosettiho: vnímal som v ňom veľkú duchovnosť, ktorá bola, dovolím si povedať, poznačená skúsenosťou v Ustanovujúcom zhromaždení Talianskej republiky. Ale zhodli sme sa.

Ďalším dokumentom, ktorý Vám ostal v srdci je istotne deklarácia «Nostra Aetate». Na žiadosť pátra Congara ste v roku 1966 redigovali zväzok komentárov tohto textu. Čo to pre Vás znamenalo?

Pre mňa je jedným z najkrajších publikácií koncilu. Som zanietený bádateľ v oblasti nekresťanských náboženstiev. Okrem toho, táto deklarácia je ovocím veľkej intuície, stretnutia z 13. júna 1960 medzi Julesom Isaacom a Jánom XXIII. Jedným z jej tvorcov a stúpencov bol práve de Provenchères, v ktorého diecéze býval tento hebrejsko-francúzsky historik. Bola to audiencia, ktorá zaznamenala teologický prelom: Isaac predložil pápežovi zbierku svojich výskumov, uskutočnených v rokoch po Druhej svetovej vojne na základe antisemitizmu s nádejou, že tieto poznatky by mohli povzbudiť budúci koncil k podstatnej zmene v postoji Cirkvi voči židovstvu. Spomenuté stretnutie sa stalo východiskovým bodom nového začiatku vo vzťahoch židov a kresťanov, ktorý bol potvrdený promulgáciou deklarácie «Nostra aetate».

Tento text prešiel veľmi namáhavým vývojom...
Naozaj tomu tak bolo: bojovalo sa o každé slovo. Prvá verzia spomínala, že Cirkev „zavrhuje a odsudzuje“ každú formu antisemitizmu. Slovo „zavrhuje“ sa nakoniec vo finálnej verzii neobjavuje. Pristúpilo sa k tomuto kompromisu, aby sa neznepokojovali malé Cirkvi na Strednom Východe, pretože, podľa ich úsudku, by explicitné zavrhnutie znamenalo implicitné uznanie Izraelského štátu. Spomínam si na rozčarovanie Maritaina, Congara a Journeta, kvôli tomu, že sa nepristúpilo k explicitnejšiemu zavrhnutiu. Bol to iste úspech pre stúpencov vzťahov s hebrejským ľudom, ku ktorým v prvom rade patril kardinál Agostino Bea. «Nostra Aetate» predstavuje prvý vklad do medzináboženského dialógu a bez tohto dokumentu by sa nebolo uskutočnilo stretnutie v Assisi v roku 1986.

Stále ste podporovali názor, že režisérom veľkého ducha koncilu bol pápež Pavol VI. Môžte povedať, prečo?

Myslím, že predovšetkým preto, lebo som videl, ako viedol zasadania: nik z novátorov ani nik z konzervatívnych mu nemohol vyčítať, že nebol nestranný. Okrem toho, i spôsob ako moderoval najspornejšie diskusie, napríklad, o kolegialite a Petrovom primáte spolu s dokumentom «Nota Previa», ktorého interpretácia z jeho strany bola kompetentná, spoľahlivá a jedna z najsprávnejších počas diskusie o tejto otázke. Myslím, že touto cestou naučil koncilových otcov významu „žitej kolegiality“, pretože, skôr ako ostatní, intuitívne vnímal, že koncil nebol nejakým parlamentným zhromaždením. - js, aj -