Spiritualita súčasného človeka: Duchovná rekreácia

Rubriku Spiritualitu súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ:
Niektorí autori v súvislosti s prázdninami uprednostňujú nehovoriť o odpočinku, ale o rekreácii. Samotné slovo rekreácia je zložené z dvoch slov: re – creáre, čo znamená znovu-tvorenie, alebo stvorenie. Človek si potrebuje v letnom období práve znovuobnoviť svoje fyzické, psychické, ale i duchovné sily. Slovo rekreácia je vzhľadom na obnovenie duchovných síl človeka vhodnejšie i preto, lebo s duchovnými silami je to podobné ako s niektorými fyziologickými či biologickými procesmi v našom tele. Dýchanie alebo tlkot srdca sú automatizmy, ktoré sú pre náš život nevyhnutné. Nemôžeme ich jednoducho prerušiť, odpočinúť si od nich tak, že ich organizmus prestane vykonávať. Podobne je to i s našimi duchovnými silami. Duch človeka je neustále činný a nemožno jeho aktivitu jednoducho zrušiť s úmyslom, aby si odpočinul a potom pracoval aktívnejšie. I tu ide o nepretržitý proces. Ak sa však duchovná činnosť človeka nerozvíja, postupne upadá.
Čo je podstatou duchovnej rekreácie? Každodenný namáhavý pracovný rytmus, do ktorého je človek tlačený a ktorý nie vždy absolvuje s nadšením a chuťou, sa v období prázdnin a dovoleniek obyčajne zmení. Zmenený rytmus dňa, ktorý prináša i väčšie množstvo príjemných chvíľ a fyzického či psychického odpočinku, nemožno však stotožňovať s duchovnou rekreáciou. Duchovná rekreácia má charakter správneho hodnotenia uplynulých aktivít, má charakter reflexie. Na to, aby sme ich skutočne a pravdivo hodnotili, potrebujeme od nich istý odstup, ktorý nám poskytuje práve obdobie prázdnin a dovoleniek. Reflexia nás vedie i k vďačnosti, čo je ďalšia z podstatných zložiek duchovnej rekreácie. Ide tu o to, aby sme si všimli dobrá, ktorých sa nám v mnohých formách v nedávnej minulosti dostalo. Pohľad na rôzne bolestné udalosti z nášho okolia, ktorých sme boli ušetrení, by mal byť taktiež spontánnym podnetom k vďačnosti. Väčšina ľudí chápe prestávku v pracovnom nasadení ako istú odmenu za predošlú prácu. I toto môže byť impulzom k vďačnosti za dar práce. Toto všetko je obsahom duchovnej rekreácie.
Duchovná rekreácia má často i podobu púte. Putovanie (v Španielsku do Santiaga de Compostella, návšteva svätých miest v Jeruzaleme či v Ríme) má pre obnovenie nášho ducha osobitný význam. Tu totiž k bežnej reflexii a vďačnosti za uplynulé obdobie pribúda i konfrontácia s miestom a udalosťami, ktoré nám pripomínajú dar času a jeho posvätenie. Kultúrne pamiatky na pútnických miestach vnímame len vtedy naplno, ak zachytávame nielen ich historickú a estetickú hodnotu, ale aj ich symbolickú a duchovnú hĺbku.
Prerušenie všednej každodennosti, prežívanie radostnejšej atmosféry umocnenej slnečnými dňami aktivizuje i našu vnímavosť. To môže mať za následok zvýšenú citlivosť na vonkajšie podnety, ako i to, že z nášho vnútra sa vyplavia na povrch niektoré prežité udalosti, na ktoré sme už takmer zabudli. Tieto skutočnosti nás môžu pokúšať k prekročeniu istých hraníc zmyselnosti. Prísny pracovný poriadok, ktorý sme nútení bežne zachovávať a ktorý nás ochraňuje od vybočenia z normálnosti, je cez dovolenku obyčajne vypnutý. Ak sa k tomu pridruží zážitok z prostredia, v ktorom je človek úplne anonymný a túžba prekročiť hranice všednosti, môže ľahko urobiť chybný krok.
V období dovoleniek neprestanú byť aktívni ani nepriatelia našej duše. Podľa starej zásady nepriateľ víťazí vtedy, keď sa o ňom nehovorí a keď si jeho prítomnosť neuvedomujeme. Práve nespoznanie a nerozoznanie nebezpečenstva, ktoré nám hrozí, nás posúva do situácie duchovne nezrelých ľudí. V neschopnosti, ba dokonca nevôli duchovne poznávať môže človek zostarnúť a nikdy sa nestať dospelým.
I prežívanie pokušenia ako prítomnosti nepriateľa, ktorý je silnejší ako ja a ktorému musím podľahnúť, má falošný a zavádzajúci charakter. V oboch týchto prípadoch nás zdravá spiritualita vedie k duchovnému rozlišovaniu a k duchovnému boju. Kde tento boj chýba, nejestvuje duchovný rast.
Všeobecnú túžbu človeka prekročiť hranice všednosti možno realizovať i spôsobom, ktorý vedie k duchovnej rekreácii. Prázdniny môžu byť unikátnou príležitosťou na to, aby sme venovali čas odpovediam na otázky, na ktoré v pracovnom rytme života obyčajne nemáme dosť času. Jednou z týchto otázok je – kto vlastne som, čo je základnou otázkou duchovných cvičení. Preto je čas prázdnin ideálnou príležitosťou na duchovné cvičenia. Tu máme jedinečnú príležitosť počúvať naše túžby a potreby, zachytávať jemné hlasy nášho vnútra, ktoré sú v bežnom rytme života umlčané. O niekoľko týždňov sa vrátime do obvyklého životného rytmu a ak im teraz nebudeme venovať pozornosť, stratíme časovú a kvalitatívnu príležitosť, a po prázdninách nájdeme vonkajších i vnútorných nepriateľov, ktorí na nás neustále číhajú. My sa vrátime k bežným problémom o niečo starší a bez duchovnej rekreácie menej schopní čeliť nepriateľom našej duše.
Sv. Ignác odporúča na konci každého dňa spytovanie svedomia. Ide o krátky moment duchovného zastavenia, ktoré má slúžiť na to, aby sme sa obzreli dozadu a pozorovali, ako bol v jednotlivých udalostiach dňa prítomný Boh. Ide teda o krátke momenty duchovnej rekreácie na konci dňa. Prázdninová duchovná rekreácia nám umožňuje pozrieť sa na väčší úsek prežitého obdobia života, ale umožňuje i pohľad do budúcnosti. Tento pohľad by však nemal byť len akýmsi teoretickým plánovaním budúcnosti od pracovného stola, ale predovšetkým by mal vychádzať z vlastnej skúsenosti s Bohom. Je potrebné, aby sme sa už teraz pripravovali na to, čo nás o krátky čas čaká, a mysleli na miesta, kam sa opäť vrátime. Takto sa najlepšie pripravíme na to, aby sme v staronových podmienkach nanovo našli Boha, aby sme sa lepšie pripravili na vnímanie jeho prítomnosti.
Teda leto pod vplyvom duchovnej rekreácie môže byť príležitosťou k tomu, aby sme nanovo zažili Božiu prítomnosť, nanovo si pripomenuli udalosti, ktorými nás Boh navštívil a aby sme odpovedali na tieto podnety kreatívnym, tvorivým spôsobom. Aby sme oslobodili dušu od všetkého, čo jej bráni v
hodnotných budúcich aktivitách.
Istý priateľ, ktorý v súčasnosti prednáša spiritualitu na Pápežskej univerzite v Ríme, mi hovoril o svojej duchovnej rekreácii počas študentských rokov. So svojimi spolužiakmi strávil 9 dní na mori. Na prenajatej plachetnici sa rozhodli navštíviť niekoľko miest. Doteraz pri pohľade na fotografie cíti atmosféru, ktorú prežili. Svetlo, farba mora, miesta, kam sa človek bežne nedostane a ktoré boli plné morských rýb a živočíchov, búrka a nesmierne množstvo nových skúseností – toto všetko v ňom prebudilo novú citlivosť na Božiu prítomnosť v prírode. A nielen to. Nová skúsenosť spoločného života šiestich študentov nielen z rôznych krajín, ale dokonca z rozdielnych kontinentov, na ploche niekoľkých metrov štvorcových, to bol tiež nový zážitok. Boli spolu 24 hodín denne, a tak všetky bežné udalosti dňa prežívali spoločne. Od varenia, rozhodovania, kam sa vybrať a kedy zastaviť, kedy ísť spať a kedy zostať v tichu modlitby. Povedal, že vďaka tejto skúsenosti sa stali viac kontemplatívni, to jest vnímavejší na jemné podnety okolia. Môj známy, ktorý sa teoreticky dobre orientuje v oblasti spirituálnej teológie, hovoril o tejto skúsenosti ako o niečom, kde si mohol konkrétne v praxi vyskúšať, čo znamená ticho, priestor a prítomnosť niekoho iného, ako len spolužiakov na plachetnici. Ako povedal, Božiu prítomnosť mohol vnímať uprostred prírody, prostredníctvom priateľstva i prostredníctvom odpočinku a zmenenej aktivity. Milí priatelia, duchovná rekreácia je niečo, čo potrebujeme rovnako ako obnovenie fyzických či psychických síl. Pre jej nenápadnosť a jemnosť však na ňu často zabúdame. Nech nám tieto prázdniny prispejú k duchovnej rekreácii viac, ako kedykoľvek predtým.