Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 13. nedeľu v Cezročnom období
Zamyslenie P. Milana
Bubáka SVD na 13. nedeľu v Cezročnom období s názvom Jairová dcéra:
Možno poznáte
meno vtáka Phoenixa. Je to bájny vták, pochádzajúci z egyptskej mytológie, ktorý vraj
po dlhom, 500 ročnom živote spálil seba samého a potom znova povstal z vlastného popola,
obnovený a krásny. Tento vták je teda symbolom znova povstania z trosiek existencie,
či sa jedná o ľudí, alebo o iné organizmy akéhokoľvek charakteru. Vo svete existuje
veľa hnutí, ktoré majú za symbol vtáka Phoenixa. Do týchto skupín sa združujú ľudia,
ktorí z nejakej príčiny prišli k zruinovaniu svojej vlastnej existencie a sú ochotní
začať znova, avšak tentoraz už s trocha iným krédom a iným rebríčkom hodnôt. Tento
vták mi prišiel na um, keď som uvažoval o evanjeliu nasledujúcej, trinástej, nedele
v období cez rok, zvlášť udalosť o vzkriesení Jairovej dcérky. Je to udalosť, ktorej
význam a dôležitosť nám vystúpi do popredia zvlášť vtedy, keď si ju porovnáme, ale
zapojíme do hry s ďalšími dvoma vzkrieseniami, ktoré vykonal Ježiš: vzkriesenie naimského
mládenca a vzkriesenie Lazára.
Všimnime si hlavné charakteristiky každého jedného
z nich a to, čo mali spoločné a čím sa odlišovali. Vzkriesenie Jairovej dcérky sa
udialo krátko po jej smrti. Bola mladá, pravdepodobne najmladšia z týchto troch protagonistov
vzkriesenia. Ležala doma, vystretá v rodičovskom dome, oplákavaná rodičmi, blízkymi
a známymi.
Vzkriesenie naimského mládenca sa udialo už dlhšie po jeho smrti.
Keď ho Ježiš vzkriesil bol práve na ceste z domu na cintorín. Možno v prípade Jairovej
dcérky ešte boli akési pochybnosti o jej smrti, rodičia možno ešte dúfali, že to,
čo vidia snáď nie je pravda, mohli ešte veriť, že to všetko nie je predsa skutočnosť,
hoci bola. V tomto druhom prípade však už nebolo pochýb. Chlapec bol naozaj mŕtvy
a tak neostávalo nič iné, iba ho pochovať. Vzkriesenie Lazára sa uskutočnilo až
pomerne dlho po jeho pochovaní. Bol už v hrobe tri dni, kameň bol zavalený a, ako
hovorí evanjelium, už zapáchal; teda bol v rozklade. O jeho smrti teda nebolo ani
najmenších pochýb.
A vo všetkých týchto prípadoch Ježiš zasahuje a kriesi.
Kriesi nielen Jairovu dcérku, ale aj naimského mládenca, ba dokonca aj už rozkladajúceho
sa Lazára. Životy všetkých troch boli v ruinách, u jedného viac než u druhého, ako
u spomínaného vtáka Phoenixa a Ježiš zasahuje a znova ustanovuje ich životy a ich
existenciu. Čo tieto tri vzkriesenia vlastne symbolizujú? Čoho obrazom v živote
každého z nás oni môžu byť?
Pre mňa sú oni symbolom rôznych foriem stavu duše,
v ktorých sa môžeme nachádzať. Alebo presnejšie, sú symbolom troch stavov hriechu,
do ktorých sa môže človek dostať. Smrť Jairovej dcérky symbolizuje hriech, ktorý je
síce vážny, avšak nie je ešte natoľko nebezpečný, že by spôsobil, aby nás vyniesli
z „rodičovského domu“. Rodičovský dom tu symbolizuje záruku a pocit istoty a bezpečnosti,
ktorú každý z nás potrebuje. V tomto stave v podstate žijeme svoj život tak, že hoci
sme už mŕtvi a aj my aj iní to vedia a vidia, predsa nie sme na tom ešte až tak zle,
že by sme nemohli fungovať ako členovia „rodiny“, či iného spoločenstva. Najbližší
nás oplakávajú, cudzí (tí mimo domu) to ešte nevedia. Tí si myslia, že žijeme. Je
to však stav veľmi vážny, pretože ak nepríde pomoc, ak nepríde vzkriesenie, potom
nás vynesú, a náš stav, naša smrť sa stane verejne známou.
U naimského mládenca
je situácia už vážnejšia. Stav naimského mládenca symbolizuje stav človeka, ktorého
situácia sa stala už verejne známou. Jeho stav vidí nielen on, a nielen jeho najbližší,
s ktorými žije v dome, v jednej rodine, v jednom spoločenstve, ale vidia ho už aj
iní. Človek je mŕtvy, nežijúci, suchý, neplodný... verejne. Už ho „oplakávajú“ aj
iní, tí zo širšieho spoločenstva. Už aj iní vedia, že ho stratili. Takýto človek sa
už nezaujíma o svoj a rodičovský dom. Jeho priority a rebríček hodnôt sú posunuté.
Už tu nie je to, čo tu zvyklo bývať. Už tu nie sú zásady a nevyhnutnosti, ktoré prispievajú
k tomu, aby sa človek rozvíjal a rástol v strede spoločenstva a v jeho a vo svoj prospech.
Lazárov
prípad je najhorší. Ten nie že nie je už v dome, alebo dokonca ani v stave na ceste
z domu, kde by bola ešte aká taká nádej, že sa vráti, ale on je už definitívne zapečatený
náhrobnou skalou. On je už definitívne upísaný celkom inému svetu. Hodnoty, ktorým
sa oddal ho už celkom priviedli na mizinu a dostali ho do úplného rozkladu. Hoci tí
okolo ešte plačú a nevedia sa s jeho stavom zmieriť, predsa jemu je to už jedno. On
vlastne ani nemôže nič robiť.
Teraz otázka pre každého z nás osobne: v ktorom
štádiu sa nachádzam ja? Možno som ešte stále doma, žijúci a plný vitality a energie
k novým životným aktivitám a dobrodružstvám. To je dobre.
Možno sa však zahrávam
s nejakou vecou, ktorá sa mi môže stať osudnou, pretože ma môže tak uchopiť, že už
nebudem mať síl sa z nej dostať. Čo to môže byť? Možno nejaký nedovolený vzťah, možno
alkohol, možno droga, možno nejaká činnosť alebo nečinnosť, ktorá začne pomaly odsúvať
na bok moje vlastné veci, ktoré sú nevyhnutné, aby som sa rozvíjal a potom aj záujmy
mojich blízkych, mojej rodiny, môjho spoločenstva. Vec, ktorej sa pomaly oddávam sa
stane najprv vecou boja vo vnútri mňa samého, potom, ak s tým čosi nerobím, sa stane
známou mojim najbližším, potom aj tým okolo, a keď ani tu neurobím nič, potom sa celkom
v tom utopím a ma to úplne pochová. Aká je teda moja diagnóza? Cítim sa vystrašený
svojou diagnózou? Je pravda, poznať pravdu o sebe, najmä ak je to niečo ponižujúce,
neprispieva k radosti, avšak je to nevyhnutné k tomu, aby človek získal uzdravenie,
alebo, ak je to horšie, vzkriesenie. Ak sa cítim teda vystrašený, je tu Ježiš, ten
istý Ježiš, ktorý zasiahol aj v spomínaných biblických situáciách. Je tu na to, aby
aj mne pomohol. A to aj vtedy, ak sa už nachádzam, ako ten bájny vták Phoenix v popole.
Ako? Jednak potrebujem odpustenie. Bez toho to nejde. To mi môže dať len Ježiš.
Avšak pred tým, ako požiadam o odpustenie, potrebujem urobiť skúmanie svojich chýb,
nedostatkov a slabostí. To si vyžaduje čas a záujem. Potom, musím poprosiť o odpustenie
jednak tých, ktorých som svojou „smrťou“ ranil a potom Ježiša samého. A potom, musím
urobiť niečo pre to, aby som neupadol naspäť, tzn. reštrukturovať svoj život. A
na záver jeden príbeh: Pýta sa neveriaci priateľ svojho priateľa, ktorý bol „obrátený“: Teda,
ty si sa obrátil ku Kristovi?" Áno. Potom musíš vedieť o ňom veľa. Povedz mi,
v akej krajine sa narodil? Neviem. Koľko mal rokov keď zomrel? Neviem. Koľko
kázní povedal? Neviem. Teda vieš toho veľmi málo na človeka, ktorý o sebe prehlasuje,
že bol obrátený ku Kristovi. Máš pravdu. Hanbím sa za to, ako málo toho viem o
Kristovi. Avšak predsa len niečo viem a to: tri roky dozadu som bol opilcom. Bol som
zadlžený. Moja rodina sa pomaly rozpadala na kúsky. Moja manželka a deti prežívali
horor každý večer pred mojím príchodom domov. Avšak teraz už nepijem; nežijeme už
v dlhu; a náš domov je teraz šťastný. Toto všetko Kristus vykonal pre mňa. Toto je
všetko, čo viem o ňom.
Skutočne vedieť znamená byť premenený tým, čo poznám.
Kiež všetci podobne zažijeme kriesiacu moc Ježiša Krista.