Mons. Vincenzo Paglia novým predsedom Pápežskej rady pre rodinu

Pápežská rada pre rodinu má nového predsedu. Stal sa ním – dnešnou nomináciou Benediktom XVI. – Mons. Vincenzo Paglia, ktorý bol súčasne povýšený na hodnosť arcibiskupa a v úrade predsedu dikastéria nahradil kardinála Ennia Antonelliho.

Mons. Vincenzo Paglia sa narodil v talianskom mestečku Bolville Ernica v regióne Lazio v roku 1945, kňazskú vysviacku prijal v roku 1970, bol farárom v Bazilike Santa Maria in Trastevere a prefektom tretej rímskej prefektúry. Po biskupskej vysviacke v roku 2000 bol vymenovaný za predsedu Medzinárodnej katolíckej biblickej federácie a potom za predsedu Komisie pre ekumenizmus a dialóg v rámci Konferencie biskupov Talianska. Je duchovným poradcom Komunity sv. Egídia a postulátorom kauzy blahorečenia arcibiskupa San Salvadoru, Oscara Arnulfa Romera. Na oznámenie nominácie reagoval v telefonickom rozhovore pre Vatikánsky rozhlas nasledovne:

„Áno, niet pochýb, že opäť, ako už veľakrát v mojom živote, som volaný k ďalšej zodpovednosti. Pokúsim sa, ako vždy, odpovedať pripravenosťou na Pánovo volanie. Tento krát ma pápež žiada, aby som prevzal úrad v pápežskej rade, ktorej poslaním je rodina so všetkými svojimi špecifikami. Pre mňa je významným momentom, že som ním poverený v deň, keď je Benedikt XVI. na návšteve rodín postihnutých zemetrasením v Emilii. Povedal by som, že musím nasledovať tento príklad: stáť na tej istej strane, s tým istým oduševnením ako Benedikt XVI. dnes a vždy. Myslím aj na skúsenosť z Milána. A potom je tu aj vďačnosť Pánovi a modlitba, aby som v tomto poslaní mohol poslúžiť cirkvi a rodinám.“

Nový predseda Pápežskej rady pre rodinu sa zmienil aj o ústrednom poslaní rodiny v spoločnosti:

„Niet pochýb, že naliehavosť toho, aby sa rodina vrátila do centra vzdelávania a tiež evanjelizácie, je témou, ktorá bola mimoriadne zdôrazňovaná už za Jána Pavla II. Nemôžeme zabudnúť, že Pápežská rada pre rodinu bolo zriadená štyri dni pred atentátom na pápeža Jána Pavla II., takmer akoby bola podpísaná krvou. A myslím, že je dôležité, aby sme to všetci zobrali na vedomie, počnúc rodinami. Je zrejmé, že v dobe, keď prirodzená rodina prežíva veľmi zložité chvíle, je potrebné posilniť kultúrny rozmer, vrátiť rodinu – ako Bohom chcenú – do centra kultúry, spoločnosti, politiky, hospodárstva. Toto je absolútne prvoradá úloha. Potom sú tu kresťanské rodiny, posilňované sviatosťou, ktorá je v istom zmysle znamením a nástrojom jednoty medzi všetkými. V tomto zmysle existuje akási zodpovednosť kresťanských rodín voči súčasnej spoločnosti. Musíme mať veľké ambície, veľké sny o rodine.“ -jk-