Kardinál Roberto Tucci SJ: Na koncile zvíťazil duch kontinuity
Vážení poslucháči, tento rok, 11. októbra si pripomenieme 50. výročie otvorenia Druhého
vatikánskeho koncilu. Pri tejto príležitosti budeme v našich pondelkových vysielaniach
venovať priestor rubrike týkajúcej sa práve spomenutej historickej udalosti minulého
storočia. Dáme v nej priestor niektorým žijúcim osobnostiam a priamym účastníkom zasadaní,
ako aj informáciám z pozadia priebehu koncilu. Sériu vysielaní začneme spomienkami
kardinála Roberta Tucciho a jeho rozhovoru s redaktorom talianskeho denníka Avvenire
Filippom Rizzim, ktorý bol publikovaný na stránkach spomenutého denníka pred niekoľkými
dňami.
Kardinál Roberto Tucci, taliansky jezuita, koncom 50. rokov minulého
storočia šéfredaktor dvojtýždenníka La Civiltà Cattolica, neskôr riaditeľ Vatikánskeho
rozhlasu a dlhoročný hlavný organizátor apoštolských ciest Jána Pavla II. bol členom
prípravného výboru 2. vatikánskeho koncilu pre otázky laického apoštolátu a na koncile
sa zúčastňoval vo funkcii experta, do ktorej ho vymenoval pápež Ján XXIII. Sám o tom
hovorí: „Veľmi mi pomohli štúdiá na Pápežskej univerzite v belgickom
Louvene, kde bola teológia dosť rozdielna od tej, ktorá sa vyučovala na univerzitách
tu v Ríme ako napr. Gregoriana, Lateran a Angelicum. Formácia vo frankofónnom
prostredí mi veľmi pomohla ako expertovi na koncile, a tiež k tomu, že ma belgickí
a francúzski biskupi akceptovali a počúvali ako jedného z nich. S humorom nás nazývali
tí z „Lovaniense secundum“... narážali tak jasne na 2. vatikánsky koncil“.
Úvodný
príhovor pápeža Roncalliho „Gaudet mater ecclesia“ z októbra 1962 ostal pre vás jedným
z míľnikov celého koncilu. Prečo?
Pamätám si,
že sa ma tieto slová veľmi dotkli. Plakal som. Mal som veľký strach z novosti ekumenického
koncilu uprostred dvadsiateho storočia. V príhovore Svätý Otec povedal jasnými slovami,
že nechce, aby koncil odsudzoval nejaké herézy, ale očakáva od neho slová milosrdenstva.
To, čo urobilo na mňa najväčší dojem bolo, že prvá sesia koncilu pomohla biskupom
lepšie pochopiť zmysel toho, prečo sa zhromaždili a aj lepšie sa navzájom spoznať.
Nemyslím si, že si všetci uvedomovali historickosť chvíle, ktorú práve prežívali.
Ak by niekto skúmal – tak ako ja s pomocou pátra Caprilu – „vota“, teda návrhy koncilových
otcov, ktoré biskupi písali z rozhodnutia pápeža Jána XXIII., aby sa vyjadrili k tomu,
čo očakávajú od koncilu, zistil by, že neexistovala až taká túžba po zmene, akú nakoniec
koncil priniesol. Bolo nato potrebné trochu viac času. Celá prvá sesia slúžila na
to, aby sa postupne našla väčšina, ktorá bola za jeho pokračovanie. Pri tomto mi prichádza
na myseľ moja posledná audiencia u pápeža Jána, pri ktorej mi povedal, že až posledný
týždeň prvej sesie konciloví otcovia naozaj pochopili podstatu jeho úvodného príhovoru.
Osobitným spôsobom poukázal na prejavy Montiniho, Lercara a Suenensa. Potom mi svojim
milým spôsobom povedal: „Konečne pochopili. Ale chcel som, aby na to prišli sami...“.
Jeden
z textov, ktorý vám ostal v srdci, je určite pastorálna konštitúcia
„Gaudium et spes“. Môžete povedať prečo?
Mal
som tú česť byť členom užšej komisie teológov, ktorí sa stretli v Ariccii v roku 1965,
aby vypracovali text, ktorý bol potom po nejakých úpravách základom tejto konštitúcie
Gaudium et Spes. Veľmi nápomocné boli príspevky Jeana Daniéloua, monsignora Emilia
Guana a redemptoristu Bernarda Häringa. Pri zostavovaní 13. schémy zohrali hlavnú
úlohu dominikáni Yves Maria Congar a Maria Dominique Chenu. Práve na tohto zapáleného
a pevného francúzskeho kňaza sa hodí označenie, že bol „znamením čias“. Congar venoval
všetky svoje fyzické a intelektuálne sily do návrhu tohto dokumentu: Bol schopný veľkých
prejavov aj napriek vážnym problémom s motorikou. Kvôli svojej teologickej a ekleziologickej
hĺbke by si snáď po koncile zaslúžil viac pozornosti.
Medzi členmi
tejto úzkej skupiny v Aricci bol tiež mladý pomocný krakovský biskup Karol Wojtyla.
Ako si na neho spomínate v tejto súvislosti?
Wojtyla si dokázal svojimi
príspevkami počas stretnutia v Aricci získať rešpekt a uznanie aj od nemeckých teológov,
ktorí ako vieme, boli najväčšími kritikmi uvedenia tohto dokumentu. Mons. Wojtyla
poukázal na problém marxistického ateizmu, ktorý Cirkev musela konfrontovať pozitívnym
návrhom, ktorý bol alternatívou tejto ateistickej vízii. Predstavil situáciu v krajinách,
v ktorých nebola rešpektovaná sloboda svedomia ani sloboda náboženstva. Upriamil pozornosť
na podstatu ľudskej osoby v kristologickom pohľade. Nie je žiadnym tajomstvom, že
niektoré jeho citácie sa nakoniec objavili v konečnom texte Gaudium et spes. Konkrétne
známe tvrdenie z bodu 22: „Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným
iba v tajomstve Vteleného Slova“. Tento 22. bod pastorálnej konštitúcie bol asi
najviac citovaný Jánom Pavlom II. až dovtedy, keď sa stal zhrnutím jeho encykliky
Redemptor hominis. Pápežský dokument, ktorý – iróniou osudu – som mal povinnosť
predstaviť osobne v tlačovom stredisku pred mnohými rokmi...“.
Avšak „Gaudium
et spes“ bola predovšetkým terčom mnohých kritík, medzi ktorými bola
aj tá od mladého Josepha Ratzingera, za jej prílišný optimizmus voči
svetu. Môžete vysvetliť prečo?
Keď som neskôr čítal kritiky viacerých
nemeckých teológov voči tomuto prílišnému optimizmu, mám teraz na mysli Karla Rahnera
a Josepha Ratzingera, veľmi som ľutoval, že na mojom mieste v komisii zodpovednej
za radakciu textu Gaudium et spes nebol budúci pápež Benedikt XVI, pretože
by to bolo spravodlivejšie. Myslím si, že jeho príspevok do tohto textu – ktorý je
už sám osebe dobrý – by ešte vylepšil celok. Určite by zásah mladého bavorského teológa,
experta, ktorý pomáhal kardinálovi Fringsovi, lepšie prehodnotil teológiu kríža v
celej pastorálnej konštitúcii. Myslím si, že tu sa zrodila kritika nemeckých teológov
voči prílišnému optimizmu, pretože sa nevychádzalo z tajomstva kríža. - js -