Dnešný ekonomický komentár
s názvom Kto nám zaplatí naše dôchodky pripravil Juraj Kotian, člen pápežskej
nadácie Centesimus annus a Klubu kresťanských ekonómov CEBSI.
Asi nie
je príliš veľkým zjednodušením skonštatovať, že drvivá väčšina dôchodcov považuje
svoj dôchodok za nedôstojne nízky a nespravodlivý. V súčasnosti sa zintenzívňujú diskusie
ako lepšie nastaviť náš dôchodkový systém. Kladieme si otázku, či si ľudia budú naďalej
sporiť na svoj dôchodkový účet alebo peniaze, ktoré mali ísť na sporenie, sa minú
už dnes s tým, že štát sľúbi, že sa o budúcich dôchodcov lepšie postará. Ktorá cesta
je správna?
V zásade sa tieto dva koncepty interpretujú ako stret individualistického
dôchodkového sporenia, v ktorom je každý zodpovedný sám za seba a svoj dôchodok, a
solidárneho systému, kde staršia generácia, roky prispievajúca do systému, dostáva
dôchodky, na ktoré sa im skladá súčasná generácia pracujúcich.
Každý z nich
má v sebe niečo za a proti. Dôchodkové sporenie je oveľa spravodlivejšie a zodpovednejšie.
Navyše zahŕňa v sebe možnosť dedenia úspor ak dôjde k smrti pred nadobudnutím dôchodkového
veku, čo je nemalý rozdiel oproti klasickému dôchodkovému systému. Dôchodkové sporenie
by malo umožniť zvoliť si rôzne spôsoby výplaty dôchodku, vrátanie väčšej sumy v prvých
rokoch alebo dokonca jednorazový výber dôchodku, ak by bol dodatočne zdanený.
Nevýhodou
dôchodkového sporenia je, že ľudia mu nerozumejú. Nedostatočne si uvedomujú, že ich
budúci dôchodok bude bytostne závisieť od toho, koľko sa im ukladalo z výplaty na
dôchodkový účet. Nikto navyše nič nepridá, neprispeje. Lajdáci a pracujúci na čierno
budú mať nízke dôchodky a pracanti, ktorí celý život pracujú a slušne platia dane,
budú mať to čo si usporili. Úspory sa zvýšia o nejaké tie výnosy z úspor, ktoré môžu,
ale ani nemusia byť zaujímavé, či už preto, že dôjde ďalšia kríza alebo, že štát nešťastne
zmení pravidlá investovania, ktoré stlačia výnosy dolu alebo dokonca spôsobia straty
pre sporiteľov.
Aj keď sa nízka výnosnosť zdá byť z dnešného pohľadu najkritickejším
prvkom v dôchodkovom sporení, najväčšie riziká sú schované úplne inde. A sú dve. Prvé
je riziko zoštátnenia dôchodkových úspor, čo sa udialo v susednom Maďarsku. Politici
takýmto krokom získavajú pomerne bezpracne veľký objem peňazí. A to iba za politický
prísľub, že sa štát v budúcnosti postará o dôchodky. Druhým rizikom je nejasný spôsob
výpočtu výšky doživotného dôchodku po sporiacej fáze, kde s veľkou pravdepodobnosťou
dôjde aj k obmedzeniu ponúkaných výplatných schém a vytlačeniu súkromných poisťovní
štátom.
Vyzerá to teda tak, že ideály spravodlivého systému založenom na dôchodkových
účtoch budú postupne naštrbované i v súvislosti s tým, ako bude do nich štát nadmerne
zasahovať. Dá sa to vôbec zastaviť, resp. má nejaký význam snažiť sa o to? A vôbec,
je priebežný systém, založený na medzigeneračnej solidarite naozaj až taký zlý, že
by sme ho nemali chcieť posilniť? Veď medzigeneračná solidarita by mala byť ľuďom
blízka a sympatická. Každý pozná rozprávku o troch grošoch, ktorá je pravou ukážkou
medzigeneračnej solidarity. Avšak na rozdiel od naozaj fungujúceho systému z rozprávky,
má ten náš priebežný dôchodkový systém tri vážne trhliny. Prvá trhlina sa nachádza
v základnom predpoklade, ktorým je „mať deti“, ktoré neskôr prispievajú po jednom
groše. Avšak detí je na Slovensku málo. Druhou zásadnou zmenou spôsobujúcou problém
je predlžovanie priemernej dĺžky života, a teda rastie pomer, tých na ktorých treba
prispieť voči tým, ktorí prispievajú.
Z toho vyplýva, že buď bude treba prispievať
od určitého času oveľa dlhšie a viac ako jedným grošom alebo dôchodcovia budú dostávať
menej ako jeden groš. Kde sa zrazu vytratila medzigeneračná solidarita či spravodlivosť?
Vytratila sa v skutočnosti, že model troch grošov platil v rámci rodiny, ale nefunguje
na v rámci celej spoločnosti. Prečo? Dôvod môžeme nájsť v preberaní záväzku rodiny
vyplácať dôchodok, ktorý na seba prevzal štát, a tak automaticky umožnil vznik takzvaných
čiernych pasažierov, teda ľudí, ktorí nechcú zdieľať náklady na systém, chcú však
čerpať jeho výhody.
Mať deti je dnes nákladné a náročné, ale nárok na dôchodok
má každý bez ohľadu na to, koľkým deťom prispieval grošom, resp. koľko detí vychoval.
V tom je súčasný dôchodkový systém nespravodlivý a dokonca sám o sebe vnútorne nestabilný.
Vytvára ekonomické pohnútky mať menšiu rodinu, než aká je na udržanie spoločnosti
a dôchodkového systému potrebná, pričom dodatočné náklady na dôchodkový systém plynúce
z nepriaznivého demografického vývoja nesú prevažne viacdetné rodiny.
Dnes
je jasné, že štát v oblasti dôchodkov nasľuboval viac ako mohol splniť. Ukazuje sa,
že jeho ambícia suplovať prirodzenú funkciu rodiny mala nepriaznivý vývoj na pôrodnosť,
výchovu detí a nakoniec aj stabilitu dôchodkového systému. Zvyšovanie váhy priebežného
dôchodkového systému je pri dnešnom demografickom vývoji len zvyšovaním hazardu. Asi
najlepším riešením by bolo vrátiť sa k rodinnej verzii troch grošov, ktorá je aj spravodlivá,
aj medzigeneračne solidárna a na rozdiel od súčasného systému má šancu aj dlhodobo
fungovať.