2012-06-21 15:20:59

Komentár členov Klubu kresťanských ekonómov CEBSI


RealAudioMP3 Dnešný ekonomický komentár s názvom Kto nám zaplatí naše dôchodky pripravil Juraj Kotian, člen pápežskej nadácie Centesimus annus a Klubu kresťanských ekonómov CEBSI.

Asi nie je príliš veľkým zjednodušením skonštatovať, že drvivá väčšina dôchodcov považuje svoj dôchodok za nedôstojne nízky a nespravodlivý. V súčasnosti sa zintenzívňujú diskusie ako lepšie nastaviť náš dôchodkový systém. Kladieme si otázku, či si ľudia budú naďalej sporiť na svoj dôchodkový účet alebo peniaze, ktoré mali ísť na sporenie, sa minú už dnes s tým, že štát sľúbi, že sa o budúcich dôchodcov lepšie postará. Ktorá cesta je správna?

V zásade sa tieto dva koncepty interpretujú ako stret individualistického dôchodkového sporenia, v ktorom je každý zodpovedný sám za seba a svoj dôchodok, a solidárneho systému, kde staršia generácia, roky prispievajúca do systému, dostáva dôchodky, na ktoré sa im skladá súčasná generácia pracujúcich.

Každý z nich má v sebe niečo za a proti. Dôchodkové sporenie je oveľa spravodlivejšie a zodpovednejšie. Navyše zahŕňa v sebe možnosť dedenia úspor ak dôjde k smrti pred nadobudnutím dôchodkového veku, čo je nemalý rozdiel oproti klasickému dôchodkovému systému. Dôchodkové sporenie by malo umožniť zvoliť si rôzne spôsoby výplaty dôchodku, vrátanie väčšej sumy v prvých rokoch alebo dokonca jednorazový výber dôchodku, ak by bol dodatočne zdanený.

Nevýhodou dôchodkového sporenia je, že ľudia mu nerozumejú. Nedostatočne si uvedomujú, že ich budúci dôchodok bude bytostne závisieť od toho, koľko sa im ukladalo z výplaty na dôchodkový účet. Nikto navyše nič nepridá, neprispeje. Lajdáci a pracujúci na čierno budú mať nízke dôchodky a pracanti, ktorí celý život pracujú a slušne platia dane, budú mať to čo si usporili. Úspory sa zvýšia o nejaké tie výnosy z úspor, ktoré môžu, ale ani nemusia byť zaujímavé, či už preto, že dôjde ďalšia kríza alebo, že štát nešťastne zmení pravidlá investovania, ktoré stlačia výnosy dolu alebo dokonca spôsobia straty pre sporiteľov.

Aj keď sa nízka výnosnosť zdá byť z dnešného pohľadu najkritickejším prvkom v dôchodkovom sporení, najväčšie riziká sú schované úplne inde. A sú dve. Prvé je riziko zoštátnenia dôchodkových úspor, čo sa udialo v susednom Maďarsku. Politici takýmto krokom získavajú pomerne bezpracne veľký objem peňazí. A to iba za politický prísľub, že sa štát v budúcnosti postará o dôchodky. Druhým rizikom je nejasný spôsob výpočtu výšky doživotného dôchodku po sporiacej fáze, kde s veľkou pravdepodobnosťou dôjde aj k obmedzeniu ponúkaných výplatných schém a vytlačeniu súkromných poisťovní štátom.

Vyzerá to teda tak, že ideály spravodlivého systému založenom na dôchodkových účtoch budú postupne naštrbované i v súvislosti s tým, ako bude do nich štát nadmerne zasahovať. Dá sa to vôbec zastaviť, resp. má nejaký význam snažiť sa o to? A vôbec, je priebežný systém, založený na medzigeneračnej solidarite naozaj až taký zlý, že by sme ho nemali chcieť posilniť? Veď medzigeneračná solidarita by mala byť ľuďom blízka a sympatická.
Každý pozná rozprávku o troch grošoch, ktorá je pravou ukážkou medzigeneračnej solidarity. Avšak na rozdiel od naozaj fungujúceho systému z rozprávky, má ten náš priebežný dôchodkový systém tri vážne trhliny. Prvá trhlina sa nachádza v základnom predpoklade, ktorým je „mať deti“, ktoré neskôr prispievajú po jednom groše. Avšak detí je na Slovensku málo. Druhou zásadnou zmenou spôsobujúcou problém je predlžovanie priemernej dĺžky života, a teda rastie pomer, tých na ktorých treba prispieť voči tým, ktorí prispievajú.

Z toho vyplýva, že buď bude treba prispievať od určitého času oveľa dlhšie a viac ako jedným grošom alebo dôchodcovia budú dostávať menej ako jeden groš. Kde sa zrazu vytratila medzigeneračná solidarita či spravodlivosť? Vytratila sa v skutočnosti, že model troch grošov platil v rámci rodiny, ale nefunguje na v rámci celej spoločnosti. Prečo? Dôvod môžeme nájsť v preberaní záväzku rodiny vyplácať dôchodok, ktorý na seba prevzal štát, a tak automaticky umožnil vznik takzvaných čiernych pasažierov, teda ľudí, ktorí nechcú zdieľať náklady na systém, chcú však čerpať jeho výhody.

Mať deti je dnes nákladné a náročné, ale nárok na dôchodok má každý bez ohľadu na to, koľkým deťom prispieval grošom, resp. koľko detí vychoval. V tom je súčasný dôchodkový systém nespravodlivý a dokonca sám o sebe vnútorne nestabilný. Vytvára ekonomické pohnútky mať menšiu rodinu, než aká je na udržanie spoločnosti a dôchodkového systému potrebná, pričom dodatočné náklady na dôchodkový systém plynúce z nepriaznivého demografického vývoja nesú prevažne viacdetné rodiny.

Dnes je jasné, že štát v oblasti dôchodkov nasľuboval viac ako mohol splniť. Ukazuje sa, že jeho ambícia suplovať prirodzenú funkciu rodiny mala nepriaznivý vývoj na pôrodnosť, výchovu detí a nakoniec aj stabilitu dôchodkového systému. Zvyšovanie váhy priebežného dôchodkového systému je pri dnešnom demografickom vývoji len zvyšovaním hazardu. Asi najlepším riešením by bolo vrátiť sa k rodinnej verzii troch grošov, ktorá je aj spravodlivá, aj medzigeneračne solidárna a na rozdiel od súčasného systému má šancu aj dlhodobo fungovať.







All the contents on this site are copyrighted ©.