Vysielanie pre gréckokatolíkov: Storočnica biskupstva v Hajdudorogu

Autorom príspevku je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:

Začiatkom tohto mesiaca, 2. a 3. júna si gréckokatolícka cirkev v Maďarsku pripomenula 100. výročie od založenia prvej eparchie pre maďarských gréckokatolíkov so sídlom v Hajdudorogu. Toto výročie na oslave ktorého sa zúčastnil aj maďarský prímas kardinál Peter Erdô ako aj biskupi susedných gréckokatolíckych cirkví a medzi nimi aj prešovský metropolita mons. Ján Babjak, je pre nás dobrou príležitosťou k tomu, aby sme si v dnešnom vysielaní priblížili niekoľko údajov o dejinách i súčasnom stave tejto cirkvi, s ktorou má aj naša gréckokatolícka cirkev na Slovensku čiastočne spoločné dejiny.

Východné kresťanstvo v Maďarsku, resp. ešte v rámci historického Uhorska, nadväzuje na jednej strane na cyrilometodské korene a na druhej strane na dynastické zväzky prvej uhorskej kráľovskej dynastie arpádovcov s Kyjevskou Rusou a najmä s
Konštantínopolom, kde boli pokrstené aj prvé maďarské kniežatá. Prvý východný biskup poslaný medzi Maďarov bol Hieroteos, ktorého tu vyslal v polovici X. storočia konštantinopolský patriarcha Teofylakt, nemecký biskup Piligrim v tom istom období spomína v liste pápežovi Benediktovi VII. dokonca siedmich gréckych biskupov.

Hoci formálne sa Uhorské kráľovstvo od čias sv. Štefana priklonilo k západnej duchovnej a liturgickej tradícii, v praktickom živote cirkvi aj spoločnosti ešte dlho pretrvávali znaky istého biritualizme. Tie sa prejavovali v cirkevnom i svetskom zákonodarstve, napríklad v zákonoch kráľa Kolomana, v pôstnej disciplíne i v prítomnosti ženatých kňazov. Ďalšie svedectvo poskytuje rehoľný život v Uhorsku v tomto období. Tak napríklad vidíme, že ešte počas XI. storočia sa množia správy o gréckych kláštoroch, napr. v Maroši, neďaleko Veszprému, Tihani alebo aj na Visegráde, kde sa istý čas utiahli aj slovanskí mnísi z českého sázavského kláštora sv. Prokopa. Na konci XII. storočia sme svedkami pokusu o spojenie týchto kláštorov pod jurisdikciu jedného biskupa, ktorý by bol priamo podriadený Svätej Stolici – avšak tatársky vpád a neskôr aj vymretie arpádovskej dynastie zamedzili uskutočnenie týchto plánov. Od polovice XIV. storočia pribúdajú správy o postupnej latinizácii gréckych kláštorov.

O tom, či existuje kontinuita medzi touto prvotnou formou východného kresťanstva a dnešnými gréckokatolíkmi v Maďarsku, sa vedú medzi historikmi diskusie. Pre nás je dôležité uviesť to, že v nasledujúcich storočiach sa do maďarského Potisia, najmä do sabolčskej župy, postupne presúvajú početné skupiny nositeľov východného obradu, a to najmä počnúc XV. storočím, po tureckej invázii na Balkán, najprv Srbov a Rumunov, a z vrchov a dolín Karpatského oblúka sa zasa postupne spúšťajú na úrodné nížiny reprezentanti valašsko-rusínskeho kolonizačného trendu. Rusíni, spolu so Slovákmi tak predstavujú ďalší etnicky element, ktorý na severovýchode Uhorska prispel k definitívnemu sformovaniu sa gréckokatolíckej cirkvi.

Ešte viac ako 40 rokov pred uzatvorením Užhorodskej únie a teda pred oficiálnym sformovaním sa gréckokatolíckej cirkvi v Uhorsku, mukačevský biskup Sergej, sám etnický Rumun, v maďarsky napísanom liste z 24. novembra 1604 uvádza, že vo svojej eparchii má veriacich, kňazov a mníchov Rusínov, Valachov, Slovákov a Srbov. Postupná asimilácia týchto etnických skupín v maďarskom jazykovom prostredí prispela v ďalších storočiach k vzniku farností, v ktorých sa veriaci hlásili k maďarskej národnosti, hoci ešte dlho používali v liturgii tradičné, cirkevno-slovanské texty, podobne ako ostatní slovanskí veriaci mukačevskej eparchie.

Prvýkrát bola liturgia sv. Jána Zlatoústeho preložená do maďarčiny v roku 1795 - išlo však len o privátny preklad bez oficiálneho cirkevného schválenia. Zvlášť v priebehu XIX. storočia sa čoraz početnejšie skupiny veriacich gréckokatolíkov hlásia k maďarskej národnosti a vyžadujú zavedenie maďarčiny do liturgie. V roku 1868 sa v Hajdudorogu konalo stretnutie reprezentantov 58 gréckokatolíckych farností, ktorí tu rokovali o tom akým spôsobom by bolo možné dosiahnuť zriadenie osobitného biskupstva pre maďarsky hovoriace gréckokatolícke farnosti. Výkonný výbor, ktorý bol na tom stretnutí ustanovený začal odvtedy aktívne pracovať na realizácii týchto túžob. Priebežne sa začali publikovať liturgické i modlitebné gréckokatolícke knihy v maďarčine. Hoci ešte stále sa tak dialo bez oficiálneho cirkevného schválenia, niektorí kňazi začali tieto knihy používať v liturgickej praxi.

Už v toku 1873 vtedajší mukačevský biskup Štefan Paňkovič, zriadil v Hajdudorogu biskupský vikariát, konzistórium a kanceláriu - vo všetkých týchto úradoch sa už používala maďarčina. Samozrejme, že tento trend etablovania osobitnej maďarskej gréckokatolíckej cirkevnej administrácie bol podporovaný aj vládnymi kruhmi a to najmä po tom, čo v roku 1900 veľká skupina maďarských gréckokatolíkov predložila pápežovi Levovi XIII. žiadosť o vytvorenie osobitného biskupstva a o oficiálne schválenie maďarčiny ako liturgického jazyka. Svätá Stolica sa dlho vzpierala myšlienke na delenie gréckokatolíckych eparchií a
ich veriacich v Uhorsku na etnickom základe. Až osobitné intervencie cisára Františka Jozefa I. dosiahli nakoniec to, že pápež sv. Pius X. 8. júna 1912 erigoval tzv. Hajdudorožskú eparchiu, do ktorej bolo zahrnutých 162 farností vydelených z mukačevskej a prešovskej eparchie, ako aj z rumunských eparchií v Alba Julia, Oradea Mare a Gherla.

Po prvej svetovej vojne, rozpade Rakúsko-Uhorska a zmene hraníc sa v Maďarsku ocitlo 21 farností pôvodne patriacich do Prešovskej eparchie a jedna farnosť Mukačevskej eparchie. Pre tieto bol v roku 1923 zriadený osobitný Apoštolský exarchát so sídlom v Miškolci, na jeho čelo bol vtedy menovaný bývalý mukačevský biskup Anton Pap, ktorý bol vypovedaný z Československa. V týchto farnostiach sa spočiatku slávila liturgia v cirkevnej slovančine, ale v nasledujúcich desaťročiach aj tu prevládlo používanie maďarčiny. Tá sa presadila všeobecne v liturgickom používaní aj napriek odporu Svätej Stolice, ktorá nástojila, aby aspoň centrálna časť liturgie, tzv. anafora, bola recitovaná cirkevnoslovansky, alebo grécky. V roku 1920 ešte hajdudorožský biskup publikoval liturgické knihy obsahujúce maďarsko-grécky text, ale v praxi sa prešlo čoskoro na používanie maďarčiny.

Po II. svetovej vojne, kým gréckokatolícka cirkev v Československu, Rumunsku i na Ukrajine bola štátnou mocou zlikvidovaná, v Maďarsku ani komunistická vláda nepristúpila k totálnej likvidácii gréckokatolíkov a tolerovala ich existenciu. Kontakty so sesterskými cirkvami, však boli dlhodobo prerušené a aj tento faktor zaiste prispel k hlbšiemu formovaniu osobitnej identity maďarských gréckokatolíkov. Tí si udržali a rozvinuli vlastné formačné centrum v seminári, dnes už v Teologickom Inštitúte sv. Atanáza, v sídle biskupstva, v Nýíregyházi, možnosť cirkevnej tlače a čiastočne aj možnosť kontaktov z pokoncilovou cirkvou v slobodnom svete. Aj preto začal v maďarskej gréckokatolíckej cirkvi proces obrody a očisty východného obradu o niečo skôr ako na Slovensku - hoci dnes môžeme povedať, že v tejto oblasti panuje medzi oboma cirkvami podstatná zhoda.

Duchovný život maďarských gréckokatolíkov má svoje prirodzené centrum v mariánskom pútnickom mieste Mariapócs. Od roku 1969 sa jurisdikcia Hajdudorožského biskupa rozprestiera na celú Maďarskú republiku, okrem územi Miškolckého apoštolského exarchátu a patrí doň okolo 240 000 veriacich. Po cirkevnoprávnej stránke je však gréckokatolícky biskup ešte stále sufragánom ostrihomského rímsko-katolíckeho prímasa, tak ako to kedysi platilo v Uhorsku aj pre Mukačevskú a Prešovskú eparchiu.
Súčasný hajdudoržský gréckokatolícky biskup mons. Fülöp Kocsis, je kňazom od roku 1989 a biskupom od mája roku 2008. Po štúdiách v rodnej Nyíregyháze študoval na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme, neskôr prešiel 4-ročnou mníškou formáciou v kláštore východných benediktínov v belgickom Chevetogne a v roku 1999 bol spoluzakladateľom východnej mníšskej komunity v obci Damóc.
Storočnica hajdudorožského biskupstva je pre nás dobrou príležitosťou, aby sme tejto partikulárnej cirkvi zapriali hojnosť Božieho požehnania pri rozvíjaní toho spoločného duchovného, obradového a liturgického dedičstva, ktoré spája gréckokatolíkov na Slovensku i v Maďarsku.