Benedikt XVI.: „Sviatosť Kristovej lásky musí preniknúť celý náš každodenný život“

Hodnota eucharistickej bohoslužby a posvätnosť Eucharistie – týmto dvom aspektom sa Benedikt XVI. venoval vo svojej homílii počas včerajšej slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ktorej predsedal v Bazilike sv. Jána v Lateráne. Ponúkame vám ju v plnom znení:


Drahí bratia a sestry!
V dnešný večer chcem spolu s vami uvažovať nad dvoma prvkami eucharistického tajomstva, ktoré sú medzi sebou spojené: Eucharistickom kulte a jeho posvätnosti. Je veľmi dôležité znova sa nimi zaoberať a ochrániť ich od neúplných náhľadov na samotné tajomstvo, ktoré sa objavili v nedávnej minulosti.
Predovšetkým sa zamyslime nad hodnotou eucharistického kultu, osobitne nad adoráciou Najsvätejšej sviatosti. Je to skúsenosť, ktorú prežijeme aj dnes po tejto svätej omši pred samotnou procesiou, počas a v jej závere. Jednostranná interpretácia Druhého vatikánskeho koncilu ochudobnila túto dimenziu a obmedzila eucharistiu iba na moment slávenia. Bolo veľmi dôležité uznať ústredne miesto slávenia, v ktorom Pán zvoláva a zhromažďuje svoj ľud na dvojitej hostine Slova a Chleba života, sýti ho a zjednocuje so sebou vo sviatostnej obete. Význam liturgického zhromaždenia ostáva prirodzene stále platný, avšak musí byť zároveň správne vyvážený. V skutočnosti – ako tomu často býva – aby sa zdôraznil jeden aspekt, potlačí sa druhý. V tomto prípade zdôraznenie eucharistického slávenia bolo na úkor adorácie, ktorá sa začala považovať za akt viery a modlitby, obracajúc sa na Pána Ježiša reálne prítomného vo sviatosti oltárnej. Táto nerovnováha sa odrazila aj na duchovnom živote veriacich. Totiž, keď koncentrujeme celý náš vzťah s Eucharistickým Ježišom iba na chvíľu svätej omše, riskujeme vyprázdnenie jeho prítomnosti z ostatného priestoru a času. Takto menej pociťujeme zmysel neustálej Ježišovej prítomnosti uprostred nás a s nami, prítomnosť, ktorá je konkrétna, blízka, medzi našimi domovmi, ako pulzujúce srdce mesta, krajiny, územia s ich rôznymi výrazmi a aktivitami. Sviatosť Kristovej lásky musí preniknúť celý náš každodenný život.
V skutočnosti je pomýlené stavať proti sebe slávenie Eucharistie a adoráciu, ako keby boli konkurentmi. Práve naopak: kult Najsvätejšej sviatosti oltárnej je duchovným prostredím, v ktorom môže komunita dobre a v pravde sláviť Eucharistiu. Iba ak ju predchádza, sprevádza a nasleduje tento vnútorný postoj viery a adorácie, môže liturgické slávenie naplno vyjadriť svoj význam a hodnotu. Stretnutie s Ježišom vo svätej omši sa uskutočňuje reálne a v plnosti, keď je spoločenstvo schopné uznať, že On prebýva vo sviatosti, ako vo svojom dome, očakáva nás, pozýva k hostine, a po rozpustení zhromaždenia zostáva s nami v tichej a diskrétnej prítomnosti a sprevádza nás svojim príhovorom, prijíma naše duchovné obety a predkladá ich Otcovi.
V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť skúsenosť, ktorú spoločne prežijeme dnes večer. Vo chvíli adorácie sme všetci na rovnakej úrovni, na kolenách pred sviatosťou lásky. Všeobecné i služobné kňazstvo sú spojené v eucharistickom kulte. Túto veľmi krásnu a významnú skúsenosť sme spoločne prežili veľakrát v Bazilike sv. Petra, a tiež počas nezabudnuteľných vigílií s mladými - spomínam si na Kolín, Londýn, Záhreb, Madrid. Všetkým je jasné, že tieto chvíle eucharistickej vigílie pripravujú slávenie svätej omše, pripravujú srdcia na stretnutie, ktoré potom prináša viac ovocia. Spoločný postoj v tichu pred Pánom prítomným v Jeho sviatosti je jednou z najautentickejších skúseností nášho „byť“ Cirkvou, ktorá sa pripája komplementárnym spôsobom ku skúsenosti slávenia Eucharistie, počúva Božie slovo, spieva a prichádza k hostine s Chlebom života. Komúnio a kontemplácia sa nemôžu oddeliť, pretože kráčajú spolu. Aby som mohol skutočne komunikovať s druhou osobou, musím ju poznať, vedieť stáť v tichu vedľa nej, počúvať ju, pozerať na ňu s láskou. Pravá láska a pravé priateľstvo vždy žijú z tejto vzájomnosti pohľadov, intenzívneho a význačného ticha, plné rešpektu a úcty, a to tak, aby bolo stretnutie prežívané hlboko osobným a nie povrchným spôsobom. Žiaľ, ak chýba táto dimenzia, aj sväté prijímanie sa môže z našej strany stať iba povrchným gestom. Ale v skutočnom prijímaní, pripravenom v rozhovore a živote, môžeme povedať Pánovi dôverné slová, ako tie, ktoré sme pred chvíľou počuli v responzóriovom žalme: „Pane, som tvoj sluha, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice. Ty si mi putá rozviazal: obetu chvály ti prinesiem a budem vzývať meno Pánovo“ (Ž 116, 16-17).
Teraz by som chcel v krátkosti hovoriť o druhom aspekte: posvätnosti Eucharistie. V nedávnej minulosti sme zaznamenali isté nepochopenie autentického posolstva Svätého písma. Kresťanská novosť ohľadom kultu bola ovplyvnená istou sekulárnou mentalitou 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia. Je pravdou, a vždy to bude platiť, že stred kultu nie je viac v obradoch a starobylých obetách, ale v samotnom Kristovi, v jeho osobe, jeho živote, jeho veľkonočnom tajomstve. Napriek tomu z tejto základnej novinky nemôžeme dedukovať, že posvätno už viac neexistuje, ale že ono našlo svoje naplnenie v Ježišovi Kristovi, Božej vtelenej láske. List Hebrejom, ktorý sme si dnes vypočuli ako druhé čítanie, nám hovorí práve o tejto novosti Kristovho kňazstva, „veľkňaza budúcich darov“ (Hebr 9,11), ale nehovorí, že kňazstvo skončilo. Kristus “prostredník novej zmluvy” (Hebr 9,15) ustanovenej jeho krvou, ktorá očisťuje „svedomie od mŕtvych skutkov“ (Hebr 9,14). On nezrušil posvätno, ale priviedol ho k zavŕšeniu a otvoril tak nový kult, ktorý je čisto duchovný, ale napriek tomu, pokiaľ sme na ceste v čase, využíva znamenia a obrady, ktoré už nebudú platiť až na konci, v nebeskom Jeruzaleme, kde už nebude žiaden chrám (porov. Zjv 21,22). Vďaka Kristovi je posvätno pravdivejšie, intenzívnejšie, a ako je to v prípade prikázaní, aj najviac vyžaduje! Nestačí iba dodržiavanie obradov, ale žiada sa očistenie srdca a zapojenie života.
Veľmi rád zdôrazňujem aj to, že posvätno má i výchovný charakter a jeho odstránenie nevyhnutne ochudobňuje kultúru, osobitne formáciu nových generácií. Ak napríklad v mene sekularizovanej viery, ktorá viac nepotrebuje posvätné znamenia, by bola zrušená táto mestská procesia na Božie Telo, duchovný profil Ríma by bol veľmi zmenšený a naše osobné i komunitné svedomie by bolo oslabené. Alebo si spomeňme na mamu a otca, ktorí by v mene viery zbavenej posvätna, ochudobnili svoje deti o každý náboženský obrad, tak by tým uvoľnili priestor mnohým narážkam prítomným v konzumnej spoločnosti, iným rítom a znameniam, ktoré by sa tak ľahšie mohli stať idolmi. Boh, náš Otec, voči ľudstvu takto nekonal: svojho Syna poslal na svet nie aby zrušil, ale naplnil aj posvätno. V závere tohto poslania, počas Poslednej večere, Ježiš ustanovil sviatosť svojho Tela a svojej Krvi, pamätník svojej veľkonočnej obety. Tým sám seba postavil na miesto starovekých obiet, ale urobil to v rámci obradu, ktorý prikázal apoštolom nasledovať ako najvyššie znamenie pravého posvätna, ktorým je On sám. S touto vierou, drahí bratia a sestry, dnes a každý deň slávime Eucharistické tajomstvo a adorujeme ho ako stred nášho života a srdca sveta. Amen. – lm, js –