Svedectvá rodín a odpovede Benedikta XVI. na Festivale svedectiev
Súčasťou sobotného programu 7. svetového stretnutia rodín bol večerný Festival svedectiev,
ktorý prebiehal v severnom milánskom parku – na letisku Bresso. Benedikt XVI. prišiel
do parku o 20.30 hod. Stretnutie so Svätým Otcom otvoril predseda Pápežskej rady pre
rodinu kardinál Ennio Antonelli. Počas tejto udalosti mal pápež príležitosť vypočuť
si rozličné svedectvá jednotlivých rodín a tiež odpovedal na ich otázky, ktoré boli
veľmi osobné a aktuálne. Preklad svedectiev a odpovedí:
1. CAT TIEN (dievčatko
z Vietnamu): Ciao, Papa. Som Cat Tien, a pochádzam z Vietnamu. Mám
sedem rokov a chcem ti predstaviť moju rodinu. Toto je môj ocko Dan. Moja mama sa
volá Tao a toto je môj braček Binh. Chcela by som niečo vedieť o tvojej rodine a o
tebe, keď si bol taký malý ako ja…
SVÄTÝ OTEC: Ďakujem, moja drahá,
i tvojim rodičom: ďakujem zo srdca. Pýtala si sa na moju rodinu: spomienok mám naozaj
veľa! Poviem niekoľko. Najdôležitejšou udalosťou v našej rodine bola vždy nedeľa,
a tá začínala už v sobotu popoludní. Otec nám čítal nedeľné čítania z knihy, ktorá
bola v tom čase v Nemecku veľmi populárna, a v nej boli tieto texty vysvetlené. Takto
začínala nedeľa: vstupovali sme do liturgie, do atmosféry radosti. Na ďalší deň sme
išli na s. omšu. Nakoľko pochádzam z blízkosti Salzburgu, hrali sa u nás skladby Mozarta,
Schuberta, Haydna – a keď začínalo Kyrie, zdalo sa mi, akoby sa otvorilo nebo. Potom
bol pre nás dôležitý spoločný obed, ktorý bol pre nás samozrejmosťou. A po ňom sme
veľa spievali: môj brat je dobrý hudobník, už ako chlapec skomponoval skladby pre
nás všetkých a tak celá rodina spievala. Otec hrával na citare a spieval. Boli to
nezabudnuteľné chvíle. Okrem toho boli pre nás samozrejmosťou spoločné výlety, prechádzky.
Bývali sme blízko lesa a prechádzky v ňom boli nádherné ako i rôzne hry a dobrodružstvá.
Jedným slovom, boli sme jedno srdce a jedna duša, s mnohými spoločne strávenými chvíľami,
i v ťažkých časoch vojny, poznačených najprv diktatúrou a potom chudobou. Naša vzájomná
láska i radosť z jednoduchých vecí bola silou, ktorá nám umožňovala prežiť i tieto
situácie. Zdá sa mi, že toto bolo veľmi dôležité: radosť z jednoduchých vecí sa šírila
zo srdca toho druhého. Vyrastali sme v presvedčení, že je dobré byť človekom, lebo
sme videli Božiu dobrotu, odrážajúcu sa v rodičoch a súrodencoch. Pravdu povediac,
keď sa snažím predstaviť si raj, vždy sa mi zdá, že sa ponáša na čas môjho detstva
a mladosti. V tejto atmosfére dôvery, radosti a lásky sme boli šťastní a myslím
si, že raj by mohol byť podobný obdobiu mojej mladosti. Preto dúfam, že idem “domov”,
kráčajúc v ústrety “druhej strane sveta”.
2. SERGE RAZAFINBONY a FARA
ANDRIANOMBONANA (Snúbenci z Madagaskaru):
SERGE: Svätý Otec, sme
Fara a Serge a prichádzame z Madagaskaru. Zoznámili sme sa vo Florencii, kde študujeme,
ja inžinierstvo a ona ekonomiku. Sme štyri roky zasnúbení a ako náhle ukončíme štúdiá,
chceme sa vrátiť domov, aby sme mohli pomáhať našej vlasti i prostredníctvom našej
profesie.
FARA: Modely rodiny, ktoré prevládajú na západe nás nepresvedčili
a sme si vedomí i silného tradicionalizmu v našej Afrike, ktorý je už istým spôsobom
prekonaný. Vnímame, že sme stvorení jeden pre druhého, preto sa chceme zosobášiť a
podieľať sa na spoločnej budúcnosti. Túžime, aby každý aspekt nášho života bol orientovaný
podľa evanjelia. Hovoriac o manželstve, Svätý Otec, nachádzame jedno slovo, ktoré
nás na jednej strane priťahuje, a na strane ľaká: “navždy”…
Svätý Otec:
Drahí priatelia, ďakujem za vaše svedectvo. Moja modlitba vás bude sprevádzať na vašej
ceste zasnúbenia a dúfam, že s pomocou evanjeliových hodnôt budete môcť vytvoriť rodinu
“navždy”. Naznačili ste rôzne typy manželstiev: poznáme «mariage coutumier» Afriky
i manželstvo na západe. I v Európe, do konca devätnásteho storočia, prevažoval iný
model manželstva, aký poznáme teraz: často bolo akýmsi kontraktom medzi rodmi, so
snahou tieto rody udržať, zaistiť tak budúcnosť, ochrániť bohatstvo atď. Budúcich
manželov vyberali klany, v nádeji, že budú vhodní jeden pre druhého. Tak to bolo i
v mojej vlasti. Pamätám si, že v malej dedinke, kde som chodieval do školy, bola väčšina
takýchto manželstiev. Po devätnástom storočí prišla emancipácia jedinca, osobná sloboda
a manželstvo sa už viac nezakladá na vôli iných, ale na vlastnej voľbe. Začína ako
zamilovanie, stáva sa zasnúbením a následne manželstvom. Vtedy sme boli presvedčení,
že toto je jediný model a že láska sama osebe zaisťuje “navždy”, pretože láska je
absolútna, vyžaduje všetko, teda i čas, ktorý je “navždy”. Žiaľ, skutočnosť je iná.
Vidíme krásu zamilovania, ktoré však nie je vždy trvalé, ale ako každý cit, časom
pominie. Vidíme, že prechod od zamilovania k zasnúbeniu a manželstvu si vyžaduje rôzne
rozhodnutia a vnútorné skúsenosti. Ako som už naznačil, zamilovanie je krásne, potrebuje
však byť očisťované, má sa stať cestou rozlišovania, to znamená, že do hry musia vstúpiť
i rozum a vôľa. Rozum, cit a vôľa sa majú zjednotiť. Pri vysluhovaní sviatosti manželstva
sa Cirkev nepýta: „si zamilovaný?”, ale „chceš?”, „si rozhodnutý?”. To znamená, že
zamilovanie sa má stať pravou láskou zahŕňajúcou vôľu a rozum v období zasnúbenia,
očisťovania, ktoré je cestou do hĺbky, keď človek naozaj presvedčený so všetkými svojimi
schopnosťami, rozhodnutím rozumu a silou vôle zvolá: „áno, toto je moja cesta”. Často
myslím na svadbu v Káne. Prvé víno je chutné, je ním zamilovanie. Ale netrvá do konca.
Musí prísť druhé víno, čo znamená, že musí fermentovať a dozrieť… Definitívna láska,
ktorá sa stane skutočným „druhým vínom” je krajšou ako prvé víno. A po tomto máme
túžiť. Tiež je dôležité, aby ste neboli izolovaní ako jedinci a ako “ja a ty”, ale
aby ste do svojho sveta zahrnuli farské spoločenstvo, Cirkev, priateľov… Tento správny
postoj, spoločenstvo života s inými, uprostred rodín, ktoré sa podporujú, je dôležitý
a iba takto spoločne s komunitou, priateľmi, Cirkvou, vierou a s Bohom toto víno dozrieva
a vydrží navždy. To vám želám.
3. RODINA PALEOLOGOS (z Grécka)
NIKOS: Kalyspera! Sme rodina Paleologos. Pochádzame z Atén. Volám sa
Nikos a moja manželka Pania. A toto sú naše dve deti Pavlos e Lydia. Pred rokmi
sme si spolu s dvoma priateľmi založili malú firmu informatiky, do ktorej sme investovali
všetko, čo sme mali. Aktuálna tvrdá ekonomická kríza spôsobila, že zákazníkov drasticky
ubudlo a tí, čo zostali, stále viac odďaľujú platby. Sotva sme schopní vyplatiť našich
dvoch zamestnancov; a nám i našim spoločníkom ostane málo. Prostriedkov na obživu
našich rodín každým dňom ubúda. Sme jedni z mnohých, podobní miliónom iných. Ľudia
kráčajú po uliciach mesta so sklonenými hlavami. Nikto nikomu nedôveruje, chýba nám
nádej.
PANIA: I keď veríme v prozreteľnosť, len s námahou si dokážeme
predstaviť budúcnosť našich detí. Sú dni a noci, Svätý Otče, keď sa pýtame ako ďalej
a ako nestratiť nádej. Čo môže Cirkev povedať ľuďom a rodinám takmer bez perspektív?
SVÄTÝ OTEC: Drahí priatelia, ďakujem za toto vaše svedectvo, ktoré
zasiahlo moje srdce a srdcia nás všetkých. Čo na to môžeme odpovedať? Slová nestačia.
Musíme urobiť niečo konkrétne a všetci trpíme tým, že nič konkrétne spraviť nemôžeme.
Hovorme najprv o politike: myslím si, že by mal zosilnieť zmysel pre zodpovednosť
vo všetkých stranách, aby nesľubovali veci, ktoré nemôžu zrealizovať, nezháňali účelovo
hlasy voličov, ale boli zodpovední za všeobecné dobro a aby politika bola vždy vnímaná
ako ľudská a morálna zodpovednosť pred Bohom a pred ľuďmi. Jedinci tak samozrejme
trpia, často bez možnosti brániť sa. Predsa len môžeme povedať: snažme sa každý robiť,
čo môžeme, myslieť na seba, na svoju rodinu, na iných s veľkým zmyslom pre zodpovednosť,
uvedomujúc si, že obety sú potrebné kvôli tomu, aby sme sa mohli posunúť vpred. Tretí
bod: Čo môžeme robiť my? Toto je otázka, ktorú si dávam v tejto chvíli. Možno by pomohlo
partnerstvo medzi mestami, spolupráca medzi rodinami a farnosťami. V Európe máme sieť
partnerstiev, kultúrnej výmeny, ktoré sú iste dobré a užitočné, ale možno potrebujeme
partnerstvá iného typu, napríklad, aby jedna rodina na Západe, v Taliansku, Nemecku,
Francúzsku pomohla inej rodine, a tak i rodiny a mestá, aby skutočne prevzali takúto
zodpovednosť a pomohli v konkrétnom zmysle. Uisťujem vás: ja a mnohí iní sa za vás
modlíme a táto modlitba nespočíva iba v slovách, ale otvára srdce pred Bohom a tak
tvorivo hľadá riešenia. Dúfajme, že Pán vám pomôže, že vám bude vždy pomáhať. Ďakujem.
4. RODINA RERRIE (z USA) JAY: Žijeme v blízkosti New Yorku.
Volám sa Jay, pôvodom som jamajčan a pracujem ako účtovník. Moja manželka Anna je
pomocnou učiteľkou. Toto je našich 6 detí, majú od 2 do 12 rokov. Iste si viete
predstaviť, Svätý Otec, že náš život je poznačený neustálym naháňaním času, rôznych
záležitostí a komplikácií každého druhu. I u nás, v USA, je jednou z priorít udržanie
si pracovného miesta a kvôli tomu nie je možné hľadieť na ohraničenosť pracovnej doby,
čím často trpia i rodinné vzťahy.
ANNA: Nie je to vždy jednoduché.
Máme dojem, že inštitúcie a pracovné zariadenia nie vždy podporujú zosúladenie pracovného
programu s časom, ktorý má byť venovaný rodine. Svätosť, vieme si predstaviť, že i
pre Vás nie je jednoduché zladiť nekončiace povinnosti s odpočinkom. Môžete nám poradiť
ako nájsť túto potrebnú harmóniu? Ako pomôcť rodinám prežívať vo víre toľkých podnetov
dnešnej spoločnosti sviatky podľa Božieho srdca?
SVÄTÝ OTEC: To je
dôležitá otázka. Myslím, že rozumiem tomuto rozporu medzi dvoma prioritami: zásadnou
dôležitosťou pracovného miesta a prioritou rodiny. Ako ich zladiť? Pokúsim sa dať
nejakú radu. Po prvé: existujú podniky, ktoré rodinám poskytujú určité výhody – pri
príležitosti narodenín a pod. – a uvedomujú si, že dopriatie voľného času je v konečnom
dôsledku výhodné i pre podnik, pretože umocňuje pozitívny vzťah k práci i k samotnému
podniku. Chcel by som preto vyzvať zamestnávateľov, aby mysleli na rodiny i na to
ako im pomôcť zladiť dve spomenuté priority. Po druhé: zdá sa mi, že je potrebné
snažiť sa o istú prirodzenú tvorivosť, čo však nie je vždy jednoduché. Každý by mal
do rodiny prispieť aspoň malým vkladom radosti, pozornosti, sebazaprenia, aby tak
mohla byť spolu a svorne prijímať a prekonávať noci a temnoty, o ktorých sme hovorili.
Je dôležité myslieť na to, akým veľkým dobrodením je rodina. I uprostred veľkých starostí
prijímať každý deň ako nádherný dar v snahe o zosúladenie spomínaných dvoch priorít.
Takisto nedeľa, sviatok; dúfam, že deň Pána je v Amerike dodržiavaný. Myslím si, že
pre to, aby sme sa stali vnútorne slobodnými, je potrebné pochopiť nedeľu ako deň
Pána a zároveň ako deň človeka. Toto bol podľa príbehu o stvorení pôvodný úmysel Stvoriteľa:
aby v jeden deň týždňa boli všetci voľní. V tejto slobode jedného pre druhého, pre
seba, sme slobodní pre Boha. Myslím, že vtedy, keď bránime nedeľu a sviatky ako Božie
dni a tým i dni človeka, bránime slobodu. Želám vám všetko dobré.
5. RODINA
ARAUJO (z Porto Alegre/Brazília)
MARIA MARTA: Svätosť, tak ako
inde vo svete, i u nás v Brazílii dochádza k rozpadu manželstiev a počet týchto prípadov
narastá. Volám sa Maria Marta, a môj manžel je Manoel Angelo. Sme spolu 34 rokov a
už máme vnúčatá. Ako lekári a rodinní psychoterapeuti sa stretávame s mnohými rodinami
a vidíme, že v konfliktoch medzi manželmi prevažuje ťažkosť odpustiť a prijať odpustenie.
Stretli sme sa v rôznych prípadoch s túžbou založiť si nové manželstvo, ktoré by malo
vytvoriť akúsi istotu i pre deti, ktoré sa rodia z nových zväzkov.
MANOEL
ANGELO: Niektoré z týchto párov by sa chceli priblížiť k Cirkvi, ale keď vidia,
že nemôžu pristupovať k sviatostiam, cítia sa veľmi sklamaní. Cítia sa byť vyradenými,
poznačenými neodvolateľným rozsudkom. Tieto zranenia sa stávajú súčasťou sveta a sú
našimi zraneniami i ranami celého ľudstva. Svätý Otče, vieme, že Cirkvi táto situácia
veľmi leží na srdci. Aké slová a aké znamenie nádeje im môžeme poskytnúť?
SVÄTÝ
OTEC: Drahí priatelia, veľká vďaka za vašu veľmi užitočnú prácu rodinných psychoterapeutov.
Ďakujem za všetko, čím pomáhate týmto trpiacim ľudom. Problém rozvedených a znovu
zosobášených naozaj patrí k veľkým bolestiam dnešnej Cirkvi. A nemáme na to jednoduché
recepty. Utrpenie je veľké. Môžeme iba povzbudiť farnosti a jednotlivcov, aby pomáhali
týmto ľuďom znášať utrpenie rozchodu. Osobne si myslím, že je veľmi potrebná prevencia,
to znamená od začiatku prehlbovať zamilovanosť, aby postupne prešla do hlbokého, zrelého
rozhodnutia; potom doprevádzať manželstvá, aby sa rodiny nikdy necítili osamotené,
ale boli na svojej ceste zodpovedne doprevádzané. Pokiaľ ide priamo o týchto ľudí,
musím povedať – ako ste už naznačili – že Cirkev ich má rada. Túto lásku však musia
vidieť a cítiť. Myslím, že veľkou úlohou farností, katolíckeho spoločenstva, je urobiť
všetko, čo je v jeho možnostiach, aby títo ľudia cítili, že sú milovaní, prijímaní,
že nie sú „mimo“, i keď nemôžu prijať rozhrešenie a eucharistiu. A i keď nie je možné
udeliť im rozhrešenie v spovedi, pravidelný kontakt s kňazom, duchovným doprevádzateľom
je dôležitý, pretože takto môžu vnímať, že sú vedení a doprevádzaní. Taktiež je veľmi
dôležité, aby pocítili, že eucharistia je naozajstná a prijatá a vedeli, že pokiaľ
sú v spoločenstve s Kristovým Telom, i bez hmatateľného prijatia sviatosti môžeme
byť duchovne zjednotení s Kristom v jeho Tele. Je dôležité to pochopiť a skutočne
nájsť možnosť, ako prežívať vieru s Božím Slovom, so spoločenstvom Cirkvi a uvedomiť
si, že ich trápenie je pre Cirkev darom, pretože slúži všetkým, i obrane stabilnej
lásky a manželstva. Toto utrpenie nie je iba fyzickým a psychickým súžením, ale i
utrpením pre veľké hodnoty viery v cirkevnom spoločenstve. Myslím, že ich utrpenie,
ak je skutočne vnútorne prijaté, je pre Cirkev darom. Je potrebné, aby vedeli, že
práve takto slúžia Cirkvi a sú v jej srdci.
Pozdrav postihnutým zemetrasením Drahí
priatelia, hlboko prežívame vašu bolesť, vaše utrpenie. Modlím sa každý deň, aby toto
zemetrasenie konečne prestalo. Všetci sa chceme spojiť a pomôcť vám. Buďte si istí,
že na vás nezabudneme a urobíme všetko pre to, aby sme vám pomohli – Caritas, všetky
cirkevné organizácie, štátne inštitúcie, rôzne spoločenstvá – každý z nás chce pomôcť,
či už duchovne, modlitbou, blízkosťou nášho srdca, či materiálne. Intenzívne sa za
vás modlím. Nech vám pomáha Boh, nech pomáha nám všetkým! Nech vás Pán požehná!