Stretnutie Benedikta XVI. s civilnými a vojenskými autoritami
Ďalší príhovor pápeža Benedikta XVI. na pôde metropoly Lombardie odznel na stretnutí
s občianskymi a vojenskými autoritami a zástupcami sveta podnikateľov. To sa uskutočnilo
v Sala del trono v sídle Milánskeho arcibiskupstva o 17.30 hod.
Vážení páni!
Som vám úprimne vďačný za toto stretnutie, ktoré odhaľuje prejavy vašej úcty a rešpektu
voči Apoštolskej stolici, a mne ako pastierovi univerzálnej Cirkvi prináleží, aby
som vám vyjadril ocenenie za starostlivú a chvályhodnú prácu, ktorou neustále podporujete
civilné, sociálne a ekonomické blaho pracovitého milánskeho a lombardského obyvateľstva.
Ďakujem kardinálovi Angelovi Scolovi, ktorý otvoril toto stretnutie. Vo svojom úctivom
a srdečnom pozdrave myslím na vášho význačného predchodcu, na sv. Ambróza, guvernéra
– consularis – provincií Liguria a Aemilia, so sídlom v kráľovskom
meste Miláne. Meste, ktoré bolo križovatkou a cieľom mnohých – dnes hovoríme o európskom
meste. Prv než bol zvolený za biskupa Mediolanum – neočakávaným spôsobom a
proti svojej vôli, pretože sa cítil byť nepripravený –, bol tu správcom verejného
poriadku a tiež sudcom. Slová, ktorými ho prefekt Probo vyslal za konzultora
do Milána, sa mi zdajú veľmi priliehavé. Povedal mu: „Choď a konaj nie ako sudca,
ale ako biskup“. Stal sa rozvážnym a osvieteným guvernérom, ktorý sa dokázal postaviť
k výzvam s múdrosťou, dobrým zmyslom a autoritou, vediac prekonať kontrasty a spájať
rozdelených. Chcem sa na chvíľu zastaviť pri niektorých princípoch, podľa ktorých
sa riadil, a ktoré sú cenné pre všetkých, ktorí sú povolaní viesť veci verejné.
Vo
svojom komentári na Lukášovo evanjelium sv. Ambróz pripomína, že „inštitúcia moci
pochádza natoľko od Boha, že ten, kto ju vlastní je sám Božím služobníkom“ (Expositio
Evangelii secundum Lucam, IV, 29). Tieto slová by sa mohli ľuďom tretieho tisícročia
zdať veľmi zvláštnymi, ale oni jasne poukazujú na centrálnu pravdu o človeku, ktorý
je pevným základom sociálneho spolužitia. Žiadna ľudská moc nemôže považovať seba
samú za božskú, teda žiaden človek nie je pánom inému človeku. Ambróz to odvážne pripomína
cisárovi, keď mu píše: „Aj ty, slávny cisár, si človek“ (Epistula 51,11).
Ďalší
element môžeme nájsť v učení sv. Ambróza. Prvou vlastnosťou toho, kto vládne, je spravodlivosť,
najväčšia verejná cnosť, pretože hľadí na dobro celej komunity. Avšak táto nestačí.
Ambróz ju spája s druhou vlastnosťou: láskou k slobode, ktorú považuje za odlišujúci
element medzi dobrými a zlými vládcami, pretože, ako môžeme čítať v jednom z jeho
listov, „dobrí milujú slobodu, zavrhnutiahodní otroctvo“ (Epistula 40, 2).
Sloboda nie je privilégiom iba niekoľkých, ale právom všetkých, vzácne právo, ktoré
civilné autority musia garantovať. Avšak sloboda neznamená ľubovôľu jednotlivca, ale
znamená zodpovednosť každého. Tu sa nachádza jeden zo základných elementov laického
štátu: zabezpečiť slobodu, aby všetci mohli predstaviť svoju víziu spoločného
života, avšak vždy v rešpektovaní druhého a v rámci zákonov, ktorých cieľom je dobro
všetkých. Na druhej strane, v miere, akou sa prekonáva ponímanie konfesionálneho
štátu, sa zreteľne javí, že jeho zákony musia brať odôvodnenie a silu z prirodzeného
zákona, ktorý je základom primeraného poriadku rešpektujúceho ľudskú dôstojnosť, prekonávajúceho
iba pozitivistické ponímane, z ktorého sa nemôžu odvodiť návrhy, etického charakteru
(porov. Príhovor v nemeckom Parlamente, 22. september 2011). Štát je v službe ochrany
človeka a jeho „blahobytu“ v rozličných aspektoch, počnúc od práva na život,
ktorého nikto nikdy nemôže byť pozbavený ani na základe vlastného rozhodnutia. Každý
teda môže vidieť, ako legislatíva a činnosť štátnych inštitúcií musia byť v službe
predovšetkým rodine. Štát je povolaný uznať vlastnú identitu rodiny, založenej na
manželstve otvorenom životu, a rovnako uznať základne právo rodičov slobodne vychovávať
a formovať deti podľa plánu, ktorý považujú za platný a relevantný. Rodina nie je
slobodná, ak štát nepodporuje slobodu výchovy pre spoločné dobro celej spoločnosti.
Pri tomto ponímaní štátu, ktorý je tu pre občanov, sa javí cennou konštruktívna
spolupráca s Cirkvou, bez pochyby nie pre zamieňanie cieľov a rozličných a odlíšených
úloh medzi civilnou a cirkevnou mocou, ale pre príspevok, ktorý Cirkev môže ponúknuť
spoločnosti svojou skúsenosťou, náukou, tradíciou, svojimi inštitúciami a aktivitami,
ktorými slúži ľudu. Stačí pohliadnuť na zástup svätých, ktorí sa vyznačili milosrdnou
láskou, v škole a kultúre, v starostlivosti o chorých a marginalizovaných, ktorí slúžili
a milovali takým spôsobom, ako sa slúži Pánovi. Táto tradícia pokračuje v prinášaní
plodov: pracovitosť lombardských kresťanov v týchto oblastiach je veľmi živá a možno
ešte významnejšia ako v minulosti. Kresťanské spoločenstvá vykonávajú túto činnosť
nie ako náhradu, ale ako slobodné vyjadrenie prekypujúcej Kristovej lásky a skúsenosti
plnosti viery. Čas krízy, ktorou práve prechádzame, potrebuje okrem odvážnych technicko-politických
rozhodnutí aj nezištnosť, ako som to už pripomenul: „‚Ľudské mesto‛ nerastie
len na vzťahoch práv a povinností, ale ešte viac a ešte skôr na vzťahoch nezištnosti,
milosrdenstva a spoločenstva.“ (Enc. Caritas in veritate, 6).
Teraz
môžeme prijať ďalšie vzácne pozvanie sv. Ambróza, ktorého vážny a napomínajúci obraz
je vtkaný do milánskej zástavy. Od tých, ktorí chcú spolupracovať na vedení a administrácii
verejných vecí, vyžaduje, aby sa stali milovanými. V diele De officiis píše:
„To čo robí láska, nikdy nemôže urobiť strach. Nič nie je užitočnejšie ako byť
milovaný“ (II, 29). Z druhej strany dôvod, ktorý niekedy hýbe a stimuluje vašu
prítomnosť a námahu v rozličných oblastiach verejného života, nemôže byť nič iné,
ako vôľa venovať sa dobru občanov, teda jasné vyjadrenie a evidentný znak lásky. Takto
politika dosahuje svoje povýšenie, keď sa stáva vyššou formou dobročinnej lásky.
Vážení
páni! Prijmite tieto jednoduché myšlienky ako znak mojej hlbokej úcty k inštitúciám,
v ktorých slúžite a k vašej dôležitej práci. Nech vás, pri tejto úlohe, ochraňuje
nebo, ktorej prísľubom chce byť Apoštolské požehnanie, ktoré udeľujem vám, vašim spolupracovníkom
a rodinám. Preklad: Jozef Šofranko SJ