Komentár Antona Ziolkovského: Pred Dúhovým pochodom

Autorom štvrtkového komentára je Anton Ziolkovský, výkonný sekretár KBS

Vážení poslucháči! O týždeň sa v Bratislave uskutoční už po tretí raz Dúhový pochod, ktorého organizátori chcú podľa ich vlastných slov zviditeľniť komunitu neheterosexuálnych ľudí a podporiť zrovnoprávnenie gejov, lesieb, bisexuálnych a transgender ľudí. Keďže nejde len o neformálne stretnutie ľudí s rovnakými záujmami, ale o dobre pripravenú akciu s politickými požiadavkami, ktorá je navyše podporovaná viacerými zahraničnými ambasádami na Slovensku, je potrebné spozornieť. Aktivisti už niekoľko týždňov vysielajú politikom posolstvo, v ktorom hovoria nielen o registrovaných zväzkoch, ale aj manželstvách, adopcii či trestaní homofóbie. Pri získavaní bodov používajú klasickú salámovú metódu: žiadajú maximum, aby získali aspoň niečo a otvorili si dvere k ďalším zmenám.

Téma homosexuality nie je nová, ľudia s takouto sexualitou boli vždy medzi nami. O príčinách jej vzniku stále nevieme všetko. V súčasnej situácii je potrebné vidieť tento problém na viacerých rovinách.

Prvá rovina je morálna. V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame: „Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené. Sú proti prirodzenému zákonu.“ Inými slovami, praktizovanie homosexuality je ťažkým hriechom. A hoci robíme správne rozdiely medzi sexuálnou orientáciou a praxou, tento fakt je nutné stále aj verejne pripomínať. Jedným dychom však treba dodať, že aj ľudia s takouto orientáciou sú povolaní ku čistote a k svätosti. A sú medzi nimi aj takí, čo zápasia a pravidelne sa spovedajú. Cirkev ich prijíma a modlí sa za nich, aby mali silu niesť toto bremeno. Na viacerých miestach Slovenska sú kňazi a laici, ktorí sa týmto ľuďom venujú.

Druhá rovina je právna. Obhajcovia registrovaných partnerstiev často tvrdia, že bez tohto inštitútu si nemôžu usporiadať svoje vzťahy. Jasne povedzme, že to nie je pravda. Občiansky zákonník ponúka dostatok nástrojov, ktoré umožňujú tak dozvedieť sa o zdravotnom stave iného človeka, zaplatiť jeho faktúru či dokonca dediť. Je teda dostatok morálnych, aj právnych dôvodov, ktoré hovoria, že súčasná právna úprava je vyhovujúca.

V diskusii, ktorá prebieha, si všimnime aj ďalšie aspekty. Aktivisti okolo Dúhového pochodu tvrdia, že im ide o zrovnoprávnenie ľudí s inou sexuálnou orientáciou, čím vyvolávajú dojem, že táto skupina je nejakým spôsobom diskriminovaná. Za posledné dve desaťročia sme vlastne nepočuli o právnom spore, v ktorom by sa človek s inou sexuálnou orientáciou domáhal zrovnoprávnenia. Avšak o to týmto extrémistom ani nejde. Organizátori Dúhového pochodu nás chcú v skutočnosti presvedčiť, a ak to nepôjde po dobrom, tak aj s medzinárodnou pomocou donútiť zmeniť náš morálny úsudok o homosexualite. Jednoducho máme začať považovať takéto správanie za niečo normálne. Nedávno nás o tom presvedčil istý liberálny poslanec, keď sa dožadoval trestania nenávistných prejavov voči homosexuálom. Paradoxne to vyslovil v situácii, keď iný poslanec označil homosexualitu za chorobu. Čiže pod nenávistným prejavom voči homosexuálom máme, zdá sa, rozumieť vyslovenie vlastného názoru a morálneho úsudku. Dotiahnuté do konca, ktovie koľkí z takýchto aktivistov by skončili za mrežami, keby sme recipročne žiadali trestať nenávistné prejavy voči kresťanom alebo Katolíckej cirkvi.

Keď organizátori Dúhového pochodu tvrdia, že homosexualita je normálna, tak vlastne dokazujú, že nerozumejú tomu, čo je normálne. Normálne nie je všetko, čo ma priťahuje a k čomu inklinujem. Lebo potom je normálna aj pedofília. A keď je v tomto duchu všetko normálne, aké správanie možno nazvať úchylkou?

Vážení poslucháči! Nadchádzajúci Dúhový pochod nie je ani tak o zviditeľnení jednej komunity, ako o vytváraní priestoru k dosahovaniu požiadaviek, ktoré prispievajú k rozkladu spoločnosti. Nebojme sa povedať, že homosexuálne správanie je hriechom. Nepodporujme politikov, ktorí dávajú zelenú registrovaným partnerstvám. Keď máme vo svojej blízkosti človeka s takouto ťažkosťou, buďme mu na pomoci. Nevysmievajme sa mu, nemá to ľahké. Pomôžme mu prostredníctvom modlitby a vlastného príkladu pochopiť, že aj jeho život je pre Cirkev i pre tento svet veľkým darom. Nie vtedy, keď bude žiť v hriechu, ale keď s Božou pomocou i vlastným úsilím bude stále viac rásť vo svätosti.