Benedikt XVI.: Boh svoje „áno“ človeku nikdy neberie späť

Aj dnes sa Námestie sv. Petra vo Vatikáne zaplnilo pútnikmi, ktorí prišli pozdraviť Svätého Otca a vypočuť si jeho katechézu. V nej sa dnes zameral na vzťah medzi Božou vernosťou a našou dôverou k nemu, a modlitbu, v ktorej je vyjadrená Božia vernosť a odpoveď našej dôvery voči Bohu:

Drahí bratia a sestry, v týchto katechézach sa spoločne zamýšľame nad modlitbou v listoch svätého apoštola Pavla a snažíme sa pochopiť, že kresťanská modlitba je skutočným a osobným stretnutím s Bohom Otcom, v Kristovi, prostredníctvom Ducha Svätého. V dnešnom Božom Slove vstupujú do dialógu dva prvky: „áno“ ako prejav vernosti Boha a „amen“ ako odpoveď veriacich plná dôvery. Chcel by som zdôrazniť túto dynamiku a zastaviť sa pri Druhom liste Korinťanom. Svätý Pavol posiela tento list plný emócií miestnej Cirkvi, ktorá niekoľkokrát spochybnila jeho apoštolát a otvára svoje srdce, aby adresátov uistil o svojej vernosti Kristovi a evanjeliu. Tento Druhý list Korinťanom začína jednou z najkrajších modlitieb požehnania v Novom zákone. Znie takto: “Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy. On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme aj my mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás.“ (2 Kor 1, 3-4).

Pavol sa teda nachádza uprostred súžení. Musel prekonávať mnohé ťažkosti a protivenstvá; nikdy ho však nepremohla malomyseľnosť; vždy sa utiekal do milosti a blízkosti Pána Ježiša Krista, pre ktorého sa stal apoštolom a svedkom: do jeho rúk odovzdal celú svoju existenciu. Práve preto Pavol začína tento list modlitbou požehnania a vďaky voči Bohu – veď v jeho živote Kristovho apoštola nenastal ani jediný okamih, v ktorom by zostal opustený, bez prítomnosti milosrdného Otca, Boha všetkej útechy. Veľmi trpel – veď to hovorí aj priamo v tomto liste –, ale aj v situáciách, ktoré sa už zdali byť neriešiteľné, vždy dostal útechu a posilnenie od Boha. Kvôli ohlasovaniu Krista vytrpel mnohé prenasledovania, bol zavretý aj do väzenia: vždy sa však cítil vnútorne slobodný – poháňaný Kristovou prítomnosťou, s túžbou ohlasovať slovo evanjeliovej nádeje. Z väzenia, v okovách, takto píše Timotejovi, svojmu vernému spolupracovníkovi: „Božie Slovo nie je spútané! Preto všetko znášam pre vyvolených, aby aj oni dosiahli spásu, ktorá je v Kristovi Ježišovi, a večnú slávu“ (2 Tim 2, 9b-10). Vo svojom utrpení pre Krista Pavol zakusuje Božiu útechu. Píše: „Ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha“ (2 Kor 1, 5).

V modlitbe požehnania, ktorá je na začiatku Druhého listu Korinťanom, popri téme súženia vystupuje do popredia téma útechy, ktorá nie je iba poľutovaním, ale skutočnou posilou a povzbudením, aby sa človek nenechal poraziť strachom a ťažkosťami. Sme pozvaní žiť v každej situácii v spojení s Kristom, ktorý na seba vzal všetko utrpenie a hriech sveta, aby nám daroval svetlo, nádej a spásu. Ježiš nás robí schopnými poskytovať útechu tým, ktorí sa nachádzajú v akomkoľvek súžení. Hlboké spojenie s Kristom v modlitbe, v dôvere v jeho prítomnosť, nás vedie k tomu, aby sme našim bratom pomáhali znášať ich zármutky a trápenia. Pavol píše: „Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“ (2 Kor 11, 29). Toto zdieľanie bolesti sa nerodí z len dobroprajnosti, z ľudskej štedrosti alebo z ducha altruizmu; vychádza z Pánovej útechy, z nezlomnej posily, zo zvrchovanej moci, ktorú má len Boh, a nie my (por. 2 Kor 4, 7).

Drahí bratia a sestry, náš život a naša kresťanská viera sú neraz poznačené ťažkosťami, nepochopením, utrpením. Všetci to poznáme. V dôvernom vzťahu k Pánovi, v neustálej, denno-dennej modlitbe môžeme aj my konkrétnym spôsobom pocítiť útechu, ktorá pochádza od Boha. A toto posilňuje našu vieru, pretože nám dáva konkrétnym spôsobom zakúsiť Božie „áno“ človeku, nám, mne – v Kristovi, ktorý nám dáva spoznať vernosť Božej lásky – až po darovanie vlastného Syna na kríži. Svätý Pavol hovorí: „Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol ’áno‛ aj ’nie‛, ale v ňom bolo iba ’áno‛. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ’áno‛, a preto je skrze neho aj naše ’amen‛ Bohu na slávu“ (2 Kor 1, 19-20). Božie „áno“ nie je polovičné, nie je kdesi medzi „áno“ a „nie“, ale je skutočné, nepochybné „áno“. A na toto „áno“ odpovedáme naším „áno“, naším „amen“ – lebo v Božom „áno“ je naša istota.

Viera nie je na prvom mieste ľudským skutkom, ale nezaslúženým Božím darom, ktorý vychádza z jeho vernosti, z jeho „áno“, ktoré nám pomáha pochopiť ako prežiť život v láske k Bohu a k bratom. Celé dejiny spásy sú neustálym odkrývaním tejto Božej vernosti, a to aj napriek našim zradám a odmietnutiam – v istote, že „Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ – ako o tom svedčí apoštol v Liste Rimanom (11, 29).

Drahí bratia a sestry, Boží spôsob konania, tak odlišný od konania ľudského, nám dáva útechu, silu a nádej – pretože Boh svoje „áno“ neberie späť. Uprostred problematických ľudských vzťahov, neraz aj vo vlastnej rodine, opúšťame nezištnú lásku, ktorá je namáhavá a stojí obetu. Boha však nikdy neunavíme, vždy má s nami trpezlivosť a jeho veľké milosrdenstvo nás vždy predchádza a vychádza nám v ústrety: Božie „áno“ je absolútne spoľahlivé. V udalosti Kríža nám ponúka plnosť svojej nezištnej lásky, ktorá je bez miery. Svätý Pavol v liste Títovi píše: „Zjavila sa dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k
ľuďom“ (Tit 3, 4). A aby sa toto „áno“ obnovovalo každý deň, „pomazal nás, označil nás svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha“ (2 Kor 1, 21b-22).

A naozaj, práve Duch Svätý neustále sprítomňuje a oživuje Božie „áno“ v Ježišovi Kristovi a vytvára v našom srdci túžbu nasledovať ho, aby sme raz naplno vošli do jeho lásky, keď vstúpime do nebeského príbytku zhotoveného nie ľudskou rukou. Niet človeka, ktorého by nezasahovala a nedotýkala sa táto verná láska: ona dokáže čakať aj na tých, čo neustále odpovedajú svojím „nie“ – odmietnutím alebo zatvrdením srdca. Boh čaká, vždy nás hľadá, chce nás prijať do svojho spoločenstva, aby každému z nás daroval plnosť života, nádeje a pokoja.

Na verné Božie „áno“ Cirkev odpovedá svojím „amen“, ktoré zaznieva v každom liturgickom úkone: „Amen“ je odpoveď viery, ktorou zakončujeme všetky naše osobné i spoločné modlitby a ktorá vyjadruje naše „áno“ voči Božej iniciatíve. Často toto naše „amen“ hovoríme len zo zvyku, na konci modlitby bez toho, aby sme si uvedomili jeho skutočný význam. Tento termín pochádza zo slova ’aman, ktoré v hebrejčine a v aramejčine znamenalo „utvrdiť“, „upevniť“, alebo aj „nadobudnúť istotu“, či „povedať pravdu“. Ak sa pozeráme na Sväté Písmo, vidíme, že „amen“ sa vyslovuje na konci Žalmov požehnania a chvál – ako napríklad v Žalme 41,13-14: „Ty sa ma ujmeš, lebo som nevinný a naveky ma postavíš pred svoju tvár. Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela od vekov až naveky. Staň sa. Amen.“ Vyjadruje tiež priľnutie k Bohu v okamihu, keď sa izraelský národ vracia z Babylonského zajatia naplnený radosťou a hovorí svoje „áno“, svoje „amen“ Bohu a jeho Zákonu. V Knihe Nehemiášovej sa píše, že „Ezdráš, po tomto návrate, otvoril knihu pred očami všetkých ľudí, prevyšoval totiž všetok ľud, a keď ju otváral, všetok ľud vstal. Ezdráš dobrorečil Pánovi, veľkému Bohu, a ľud rad-radom odpovedal: ’Amen, amen!‛, pričom zdvíhal ruky“ (Neh 8,5-6).

Už od počiatkov toto „amen“ židovskej liturgie prevzali aj kresťanské spoločenstvá. Kniha kresťanskej liturgie par excellence, Zjavenie svätého apoštola Jána, začína práve vyslovením „amen“ zo strany Cirkvi: „Jemu, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu, svojmu Otcovi, jemu sláva na veky vekov. Amen“ (Zjv 1, 5b-6). A ako Kniha Zjavenia svätého apoštola Jána začína, tak i končí – invokáciou: „Amen, príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22, 21).

Drahí priatelia, modlitba je stretnutím so živou osobou, ktorú chceme počúvať a s ktorou chceme viesť dialóg; je to stretnutie s Bohom, ktorý obnovuje svoju nezlomnú vernosť – je to jeho „áno“ dané človeku, každému jednému z nás. V ňom nám darúva svoju útechu uprostred búrok života, aby nám dal prežiť – v zjednotení s ním – život plný radosti a dobra, život, ktorý bude zavŕšený vo Večnosti.

V modlitbe sme teda povolaní povedať Bohu áno, odpovedať prostredníctvom slova „amen“ v zmysle vyjadrenia našej celoživotnej vernosti Bohu. Túto vernosť nikdy nedosiahneme vlastnými silami: nie je len ovocím našej každodennej námahy; pochádza od Boha a zakladá sa na súhlase Krista, na jeho potvrdení – keď hovorí: mojím pokrmom je plniť vôľu Otca (porov. Jn 4, 34). Musíme vstúpiť do tohto súhlasu, vstúpiť do Kristovho „áno“, do priľnutia k Božej vôli, aby sme spolu so svätým Pavlom mohli povedať, že už nežijeme my, ale v nás žije sám Kristus. „Amen“ našej osobnej a spoločnej modlitby nech teda preniká a premieňa celý náš život. Nech je to život naplnený Božou útechou, život ponorený do večnej a neporaziteľnej Lásky. Ďakujem.
Preložil Martin Kramara