Benedikt XVI.: Jednota, ktorú prinášajú Turíce víťazí nad rozdelením a nepriateľstvom
Babylonu
Vatikán (27. máj 2012, RV) – Dnes predpoludním predsedal Benedikt XVI. eucharistickej
slávnosti z dnešnej liturgickej slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Spolu s ním koncelebrovalo
40 kardinálov a 50 arcibiskupov a biskupov. V homílii zdôraznil kontrast medzi tým,
čo sa odohralo pri stavbe Babylonskej veže a tým, čo sa udialo na Turíce.
Drahí
bratia a sestry! Som veľmi rád, že môžem spolu s vami sláviť túto svätú omšu Zoslania
Ducha Svätého. Umocňuje ju spev chóru Akadémie sv. Cecílie a mládežnícky orchester,
ktorým veľmi ďakujem. Tajomstvo Turíc vyjadruje krst Cirkvi, je to udalosť, ktorá
jej dala základnú formu a úvodný impulz k jej poslaniu. Táto „forma“ a „impulz“ sú
vždy platné, stále aktuálne a obnovujú sa osobitným spôsobom skrze liturgické slávenia.
Dnes sa chcem zastaviť pri jednom základnom aspekte tajomstva Zoslania Ducha Svätého,
ktoré si aj v našej dobe zachováva svoju dôležitosť. Turíce sú sviatkom jednoty, porozumenia
a ľudského spoločenstva. Všetci môžeme potvrdiť, že v našom svete, aj keď sme stále
viac bližší jeden druhému prostredníctvom komunikačných prostriedkov a geografické
vzdialenosti akoby už neexistovali, porozumenie a spoločenstvo medzi osobami je často
umelé a náročné. Pretrvávajú nezhody, ktoré nezriedka vedú ku konfliktom. Dialóg medzi
generáciami je stále viac náročnejší a častokrát zostáva pri rozdelení názorov. Sme
svedkami každodenných udalostí, pri ktorých sa zdá, že ľudia sa stávajú agresívnejšími
a viac popudlivými. Dôjsť k porozumeniu sa zdá byť veľmi náročné, a preto sa uprednostňuje
ostať vo vlastnom ja, pri svojich vlastných záujmoch. Môžeme v tejto situácii skutočne
nájsť a žiť tú jednotu, ktorú tak potrebujeme?
Rozprávanie o Turícach v Skutkoch
apoštolov, ktoré sme počuli v prvom čítaní (porov. Sk 2,1-11), obsahuje vo svojej
hĺbke jeden z veľkých obrazov, nachádzajúcich sa na začiatku Starého zákona: starodávny
príbeh o stavbe Babylonskej veže (porov. Gen 11,1-9). Čo však je Babylon? Je to opis
kráľovstva, v ktorom ľudia nadobudli takú moc, ktorá ich viedla k tomu, že už viac
nepotrebovali spomínať vzdialeného Boha. Cítili sa dostatočne silní na to, aby vlastnými
silami vybudovali cestu, ktorá vedie do neba, kde by mohli zaujať Božie miesto. Avšak
práve v tejto situácii dochádza k niečomu zvláštnemu a neobvyklému. Zatiaľ čo ľudia
spoločne pracujú na stavbe veže, uvedomia si, že sa stavajú jeden proti druhému. Keďže
chceli byť ako Boh, riskovali, že viac nebudú už ani ľuďmi, pretože stratili základný
element ľudského bytia: schopnosť dohodnúť sa, porozumieť si a pracovať spoločne.
Toto
biblické rozprávanie obsahuje v sebe trvalú pravdu. Môžeme ju vidieť v priebehu dejín,
ale aj v súčasnosti. Rozvojom vedy a techniky sme dospeli k moci ovládať prírodné
sily, manipulovať s prvkami, vyrábať živé bytosti, takmer až do bodu vyrobenia samotného
človeka. V tejto situácii modliť sa k Bohu, znamená niečo čo je už prekonané, neužitočné,
pretože sami môžeme stavať a realizovať všetko to, čo chceme. Avšak neuvedomujeme
si, že znovu zažívame tú istú babylonskú skúsenosť. Skutočne sme rozšírili možnosti
komunikácie, prijímania a odovzdávania informácií, ale môžeme tiež povedať, že vzrástla
schopnosť porozumieť si, alebo paradoxne rozumieme si stále menej? Nezdá sa, že sa
medzi ľuďmi šíri pocit nedôvery, podozrievania, vzájomného strachu až to tej miery,
že sa stávajú jeden pre druhého nebezpeční? Vráťme sa však k úvodnej otázke, môže
tu naozaj byť jednota a zhoda? Ako? Odpoveď nájdeme vo Svätom písme. Jednota môže
nastať, ale iba ako dar Božieho Ducha, ktorý nám dá nové srdce, nový jazyk, novú schopnosť
komunikovať. Toto je to, čo sa udialo pri zoslaní Ducha Svätého. V to ráno, päťdesiat
dní po Veľkej noci, v Jeruzaleme zavial silný vietor a oheň Ducha Svätého zostúpil
na zhromaždených učeníkov – na každého osobitne – a zapálil v nich Boží oheň, oheň
lásky, ktorý má schopnosť meniť. Strach sa pominul, srdce pocítilo novú silu, jazyky
sa rozviazali a začali hovoriť otvorene spôsobom, ktorému mohli všetci rozumieť ako
ohlasujú Ježiša Krista umučeného a vzkrieseného. Pri zoslaní Ducha Svätého, tam kde
bolo rozdelenie a odcudzenie sa rodí jednota a porozumenie. Pozrime sa však na
dnešné evanjelium, v ktorom Ježiš hovorí: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie
vás do plnej pravdy“ (Jn 16,13). Ježiš nám na tomto mieste, keď hovorí o Duchu
Svätom, vysvetľuje čo je Cirkev. Ako musí žiť, aby bola sama sebou, aby bola miestom
jednoty a spoločenstva v pravde. Hovorí nám, že konať ako kresťania znamená nebyť
uzavretí vo vlastnom „ja“, ale nasmerovaní k celku. Znamená prijať celú Cirkev alebo
lepšie povedané, nechať, aby nás ona sama prijala. Teda ak ja hovorím, myslím, konám
ako kresťan, nerobím to uzatvoriac sa do svojho ja, ale robím to vo všetkom a vychádzajúc
zo všetkého. Takto Duch Svätý, Duch jednoty a pravdy môže naďalej rezonovať v srdciach
a mysliach ľudí a viesť ich k stretnutiu a vzájomnému prijatiu. Duch, práve preto,
že tak koná nás vovádza do plnej pravdy, ktorou je Ježiš. Vedie nás k jej prehĺbeniu
a pochopeniu. V poznaní nerastieme tým, že sa uzatvárame do svojho ja, ale iba v
stávaní sa schopnými počúvať a zdieľať sa v „my“ teda v Cirkvi s vnútorným postojom
hlbokej pokory. Tak sa stáva jasnejším, prečo je Babylon Babylonom a Turíce Turícami.
Tam, kde sa ľudia chcú stať bohmi, môže nastať iba to, že sa postavia jeden proti
druhému. Ale tam, kde sa podriaďujú Pánovej pravde, otvárajú sa konaniu Ducha, ktorý
ich udržuje a spája.
Rozdiel medzi Babylonom a Turícami sa javí aj v druhom
čítaní, v ktorom apoštol hovorí: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela“
(Gal 5,16). Svätý Pavol vysvetľuje, že náš osobný život je poznačený vnútorným
konfliktom, rozdelením, medzi záchvevmi, ktoré pochádzajú z tela a tými, ktoré pochádzajú
z Ducha. My ich však nemôžeme nasledovať všetky. Nemôžeme byť zároveň egoisti a veľkodušní,
nasledovať nutkanie vládnuť nad druhými a zažívať radosť z nezištnej služby. Vždy
si musíme vybrať podnet, ktorý budeme nasledovať a autentickým spôsobom to môžeme
urobiť iba s pomocou Kristovho Ducha. Svätý Pavol vymenúva čo je ovocím tela: sú to
hriechy egoizmu a násilia ako nepriateľstvo, sváry, žiarlivosť, rozbroje. Sú to myšlienky
a činy, ktoré neumožňujú žiť skutočne ľudský a kresťanský život v láske. Je to smer,
ktorý vedie k strate vlastného života. Na druhej strane Duch Svätý nás vedie k Bohu,
aby sme už tu na zemi mohli zakúsiť to semeno Božieho života, ktoré je v nás. Svätý
Pavol hovorí: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj (Gal 5,22). Všimnime
si, že apoštol používa množné číslo pri opísaní telesných skutkov, ktoré vedú k rozdeleniu
človeka, zatiaľ čo jednotné číslo používa pri definícii skutkov Ducha, hovorí o „ovocí“,
presne tak ako pri rozdelení v Babylone a jednote na Turíce.
Drahí priatelia,
musíme žiť podľa Ducha jednoty a pravdy a preto musíme prosiť, aby nás Duch Svätý
osvietil a viedol k tomu, aby sme dokázali nasledovať pravdu a prijali aj pravdu o
Kristovi, ktorú ohlasuje Cirkev. Lukášovo rozprávanie o Turícach hovorí, že Ježiš
prv než vystúpil do neba požiadal apoštolov, aby ostali spolu a pripravili sa prijať
dar Ducha Svätého. Oni sa zišli na modlitbách spolu s Ježišovou matkou vo večeradle,
aby čakali na naplnenie prísľubu (porov. Sk 1,14). Cirkev zhromaždená spolu s Máriou
ako pri svojom zrode, tak aj dnes sa modlí: „Veni Sancte Spiritus! – Príď Duchu
Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nich oheň svojej lásky“.