Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k nedeli Zoslania Ducha Svätého

Zamyslenie pripravil P. Milan Bubák SVD a má názov Komu chceš robiť meno?

Od minulej nedele sa pri sv. omšiach všedných dní číta na pokračovanie modlitba Ježišova pri poslednej večeri. Ako červená niť sa v tejto modlitbe objavuje prosba za jednotu medzi jeho učeníkmi. Z toho možno usudzovať, že jednota medzi jeho nasledovníkmi po jeho odchode z tohto sveta je to, čo Ježišovi ležalo na srdci najviac. Jeho učeníci mali túto jeho modlitbu nepretržite nosiť vo svojom srdci, a pokladať ju za referenčný text pre každú svoju činnosť.
Lenže jednota je taká mocná a ohromná vec, že ju nemožno dosiahnuť iba čisto ľudsky. Opravdivá, plná a dôsledná jednota nie je ľudským dielom. Jednota sa objavuje iba tam, kde je Boh. A zasa naopak, nejednota je výsledkom neprítomnosti Boha. Keby sme chceli definovať diabla, najlepšie by sme ho vystihli slovami: je to bytosť, ktorá (obyčajne klamstvom) štve ľudí proti sebe, a ktorej cieľom je nejednota.
Všimnime si to na dejinách spásy: v Edene diabol postavil ľudí proti Bohu. V nasledujúcej generácii postavil proti sebe súrodencov: Kaina proti Ábelovi, a to až tak veľmi, že prvý zabil druhého. A toto ide tak intenzívne dejinami, že si môžeme byť istí, že všade, kde stoja proti sebe manžel s manželkou, súrodenci navzájom, jedna trieda proti druhej, jeden národ proti druhému, jedna skupina ľudí proti druhej skupine ľudí, všade tam je v činnosti diabol. Nejednota je znakom toho, že Boh je položený na bočnú koľaj, a že v centre činnosti je diabol. Konečne, pekne to vyjadruje už samotné slovo diabol. Toto slovo pochádza z gréčtiny a jeho jadrom je slovíčko „dia“, ktoré v sebe nesie myšlienku rozdelenia či delenia. Uvediem zopár slov na ilustráciu: dialóg (diskusia medzi oddelenými stranami), dialekt (jazyk odlišný od jazyka oficiálneho), dialektika (umenie prísť k pravde tým, že sa odhalia protirečenia v argumentoch oponenta), diagnóza (kritická analýza niečoho: choroby, názorov, postojov. V analýze sa celok rozdeľuje na časti), diagram (náčrt, pomocou ktorého sa demonštruje, ako celok pracuje; niekedy poukázaním na jeho jednotlivé časti), či dialýza (separácia malých molekúl od molekúl väčších). Opakom predpony „dia“ je predpona „syn“ alebo „sym“, ktorá v sebe nesie myšlienku zjednotenia, spájania, harmónie: napr. v slovách symbióza, symfónia, sympatia, symbol, symetria, synapsa, synchrónia, či synergizmus.
Pekne túto myšlienku vyjadruje prvé čítanie z vigílie svätodušných sviatkov o stavbe babylonskej veže. Ľudia, ktorí túto stavbu, ktorá mala siahať až do neba, stavali, sa rozdelili a v konečnom dôsledku aj rozišli a stavbu nedokončili, lebo sa im pomiatli jazyky. Prestali si rozumieť, vzájomná komunikácia medzi nimi uviazla na mŕtvom bode. Nikto už nikomu nič nerozumel. A tak teda naozaj nemali ani iného riešenia, ako to nechať a rozísť sa do celého sveta.
Protipríbehom príbehu o babylonskej veži je príbeh, ktorý sa odohral v Jeruzaleme pri zoslaní Ducha Svätého. Rozdelení ľudia – rozdelení rasou, národnosťou, jazykom, kultúrou, vekom, pohlavím či vzdelaním sa dali všetci dohromady a zrazu sa spojili: rozumeli si a boli schopní zapojiť sa do toho istého projektu: nie síce stavať vežu, ktorá by siahala až do neba, ale dávať do jednej hromady majetky, a začať sa zúčastňovať na budovaní dobra vo svete. A tak je jasné, že všade tam, kde je medzi ľuďmi spolupráca a pokoj, kde vyhráva spravodlivosť, kde ľudia pracujú na tom istom projekte a kde je medzi nimi dokonca láska, všade tam je v činnosti Duch Boží. Všade tam sa realizujú Turíce a všade tam sa uskutočňuje to, o čo Ježiš prosil: jednota, ktorá ma hodnotu svedectva.
Pýtame sa: Kedy sa ľudia rozdeľujú a kedy spájajú? Odpovedajú nám obe, už citované, čítania z
turíčnej nedele. Podľa Prvej knihy Mojžišovej sa ľudia rozdelili preto, lebo ich túžbou bolo: „Poďme ...a urobíme si meno...“ Vždy, keď motívom človeka je to, aby si cez to, čo robí, urobil meno sebe samému, je v činnosti „diabol“. Problémom ľudí v Babylone nebolo to, že stavali vežu, ktorá by siahala až do neba. Problémom bolo to, že si ňou chceli urobiť meno. Lenže otázka znie: koho meno chceli budovať či zvečniť? Každý svoje. Na začiatku bola asi snaha urobiť meno spoločenstvu, t.j. „my Babylončania staviame vežu, a tým chceme dať najavo, že sme bystrí a šikovní ľudia. My Babylončania budeme obdivovaní a budeme mať meno.“ Táto túžba urobiť meno spoločenstvu však musela postupne prerásť do osobných kontroverzií a stretov, nakoľko pravdepodobne stále nástojčivejšie sa vynárala otázka: Koho meno konkrétne bude svietiť na vrchole veže, keď bude postavená. Všetky tam byť nemohli, iba jedno. Ktoré však? A rozbuška bola na svete.
Situácia bola iná v Jeruzaleme. Učeníci v Jeruzaleme sa zišli nie preto, lebo chceli robiť meno sebe, ale Bohu. Presne podľa žalmu: „Nie nám, Pane, nie nám, ale menu svojmu daj česť!“ Jedinou ich starosťou bolo meno Božie: aby sa ono stávalo známym a veľkým. A ten, ktorého pri tejto svojej snahe počúvali a nasledovali, bol Duch Svätý. Preto mohlo prísť k tomu, že hoci boli tak veľmi rozdielni, našli si spoločnú reč. Nikomu nič nevadilo, žiadne rozdiely neboli podstatné, pretože všetci mali jeden a ten istý cieľ: robiť meno nie sebe, ale Bohu.
Aký cieľ sleduješ pri svojich náboženských snahách ty? Koho meno chceš robiť viditeľným? Je to meno Božie, alebo meno tvoje?
Niekedy sa stane, že keď aj hľadáme meno a slávu Božiu, pri tom sa aj my stávame videní a chválení. A pre niektorých to, že ich ľudia aj napriek ich snahe o hľadanie slávy len a len Božej chvália, je veľmi nepríjemné, a to až tak, že chcú so svojimi snahami prestať a radšej sa utiahnuť. Výsledkom by však mohlo byť nielen to, že by ich meno zaniklo, lebo ľudia by ich prestali chváliť (čo je to, čo chcú), ale aj to, že by prestali chváliť aj Boha. Riešením tejto dilemy: či pokračovať v dobre myslenom diele, pri ktorom som stredom pozornosti aj ja alebo to nechať, je otázka: čo hľadáš na prvom mieste: Boha alebo seba? Ak seba, potom to nechaj. Ak Boha, potom ber to, že si aj ty pri tom viditeľný, ako milú alebo nemilú obetu. Spomeň si na veľkých mužov a ženy viery dnešných čias: napríklad Matku Terezu alebo Jána Pavla II. Ľudia ich vyhľadávali a chválili písali o nich noviny a boli často centrom pozornosti. No oni sa o to nestarali. Hlavným ich cieľom bolo: robiť meno Bohu.
Každá naša snaha a jej hodnota sa teda testuje v jednote: v jednote v rámci človeka, v jednote s inými, so spoločenstvom veriacich, s tradíciou viery a v jednote s Bohom. Príď Duchu Svätý do našich sŕdc a daruj nám svoju jednotu, lásku a pokoj.