Benedikt XVI.: Duch Svätý nás učí volať Boha Otcom
Vatikán (23. máj 2012, RV) – „Učiť sa byť Božími priateľmi a vzývať ho s dôverou“.
Aj takto sa Benedikt XVI. prihovoril vo svojej katechéze viac ako 20-tim tisícom ľudí,
ktorí sa dnes dopoludnia zišli na Námestí sv. Petra počas pravidelnej generálnej audiencie.
V nej sa zameral na vysvetlenie Božieho Otcovstva:
Drahí bratia a sestry, minulú
stredu som spomínal, že svätý Pavol hovorí o Duchu Svätom ako o veľkom učiteľovi modlitby,
ktorý nás vedie, aby sme sa obracali na Boha s vrúcnosťou detí a volali k nemu „Abba,
Otče!“. Tak to robil Ježiš – aj v najdramatickejšom okamihu svojho pozemského života.
Nikdy nestratil dôveru k Otcovi, a vždy sa k nemu modlil s postojom milovaného syna.
V Getsemani, keď cítil blízkosť svojej smrti, modlil sa práve týmito slovami: „Abba,
Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo
ty.“ (Mk 14, 36).
Od prvých okamihov svojej existencie Cirkev prijala
túto invokáciu a zobrala ju za vlastnú, predovšetkým v modlitbe Otčenáš, v ktorej
každý deň opakujeme: „Otče... buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“
(Mt 6, 9-10). V listoch svätého Pavla ju potom nachádzame dvakrát. Apoštol, ako sme
práve počuli, sa obracia na Galaťanov týmito slovami: „Pretože ste synmi, poslal
Boh našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče!‛“
(Gal 4, 6). V centre spevu, ktorý sa obracia na Ducha – v ôsmej kapitole Listu Rimanom,
svätý Pavol hovorí: „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli
zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme ‚Abba,
Otče!‛“ (Rim 8, 15). Kresťanstvo nie je náboženstvom strachu, ale náboženstvom
dôvery a lásky k Otcovi, ktorý nás miluje.
Tieto dve silné vyjadrenia nám
hovoria o poslaní a prijatí Ducha Svätého, ktorý je darom Vzkrieseného, robí nás synmi
v Kristovi, jednorodenom Synovi a uvádza nás do synovského vzťahu s Bohom – do vzťahu
hlbokej dôvery, podobnej dôvere detí. Je to synovský vzťah podobný vzťahu Ježiša s
Otcom, i keď jeho pôvod a intenzita sú odlišné: Ježiš je večný Boží Syn, ktorý sa
stal človekom; my sa stávame synmi v ňom, v čase, prostredníctvom viery a sviatostí
– prostredníctvom krstu a birmovania: vďaka týmto dvom sviatostiam sme ponorení do
Kristovho paschálneho tajomstva. Svätý Duch je vzácny a dôležitý dar, ktorý nás robí
Božími deťmi, uskutočňuje adopciu, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia, pretože – ako
upresňuje Božie slovo v Liste Efezanom – „Boh si nás v Kristovi vybral ešte pred
stvorením sveta, aby sme boli svätí a nepoškvrnení pred ním v láske a predurčil
nás, aby sme sa stali adoptovanými synmi skrze Ježiša Krista“ (Ef 1, 4).
Dnešný človek možno nechápe krásu, veľkosť a hlbokú útechu, čo sa nachádzajú
v slove „otec“, ktorým sa môžeme obracať na Boha v modlitbe – pretože postava otca
v našom každodennom živote často nie je dostatočne prítomná a neraz nie je ani dostatočne
pozitívna. To, že otec chýba – fenomén otca chýbajúceho v živote dieťaťa – je veľkým
problémom dnešných čias: je potom ťažké pochopiť do hĺbky, čo to znamená, že Boh je
naším otcom. Od samotného Ježiša, z jeho synovského vzťahu s Otcom sa môžeme naučiť,
čo naozaj znamená „otec“, aj aká je skutočná podstata Otca, ktorý je na nebesiach.
Kritici vravia, že rozprávať o Božom otcovstve je len projekciou našich vzťahov s
otcom do náboženskej perspektívy, ale v Kristovom evanjeliu je tomu práve naopak,
taká je pravda. Evanjelium nám ukazuje, kto je otec, a aký je skutočný otec –
takže si môžeme uvedomiť, aké je opravdivé otcovstvo a tomuto otcovstvu sa aj naučiť.
Pripomeňme si Ježišove slová v Reči na hore, keď hovorí: „Milujte svojich
nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho
Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 44- 45). Je to práve Ježišova láska, láska
jednorodeného Syna, ktorá smeruje až k darovaniu seba samého na kríži; táto láska
nám odhaľuje skutočnú podstatu Otca: On je Láska a aj my, v našej synovskej modlitbe,
vstupujeme do tohto okruhu Božej lásky, ktorá očisťuje naše túžby a naše postoje poznačené
uzavretosťou, odmietaním a egoizmom typickým pre starého človeka.
Mohli by
sme povedať, že otcovstvo v Bohu má dve dimenzie. Predovšetkým, Boh je naším Otcom,
pretože je naším Stvoriteľom. Každý z nás, každý muž a každá žena je Božím zázrakom:
sú ním chcení a osobne poznaní. Keď sa v knihe Genezis hovorí, že ľudské bytie je
stvorené na Boží obraz (porov. 1, 27), chce sa vyjadriť práve toto: Boh je naším otcom,
preňho nie sme anonymné, neosobné bytia, ale máme meno. Jedno slovo sa ma vždy dotkne
pri čítaní Žalmov: „Stvárnili ma tvoje ruky“, hovorí žalmista. Každý z nás môže v
tomto krásnom obraze vidieť svoj osobný vzťah s Bohom. Tvoje ruky ma stvárnili, ty
si ma vymyslel, ty si ma stvoril a chcel.
To však ešte nestačí. Kristov Duch
nás otvára aj pre druhú dimenziu Božieho otcovstva – okrem stvorenia – pretože Ježiš
je „Synom“ v plnom zmysle slova: je „jednej podstaty s Otcom“, ako to vyznávame v
kréde. Tým, že sa stal ľudským stvorením tak ako my – prostredníctvom Vtelenia, Smrti
a Vzkriesenia – Ježiš nás každého prijíma do svojho človečenstva a do svojho synovstva,
takže aj my môžeme vstúpiť do jeho špecifického vzťahu prináležitosti k Bohu. Samozrejme,
spôsob, akým sme my Božími deťmi, nemá tú istú plnosť ako v Ježišovom prípade: my
sa nimi musíme stávať stále viac, počas celého nášho kresťanského života, rastúc v
nasledovaní Krista, v spoločenstve s Ním, aby sme stále intímnejšie vnikali do vzťahu
lásky s Bohom Otcom, ktorý udržiava náš život. Práve táto dôležitá skutočnosť je nám
odhalená, keď sa otvárame Duchu Svätému a on nás obracia k Bohu, hovoriac „Abba, Otče!“
Okrem stvorenia sme s Ježišom skutočne vstúpili aj do Božieho adoptívneho
synovstva – sme naozaj spojení s Bohom, sme synmi novým spôsobom a v novej dimenzii.
Teraz by som sa však chcel vrátiť k dvom úryvkom od svätého Pavla, o ktorých hovoríme
vzhľadom na činnosť Ducha Svätého v našej modlitbe; aj tu sú dva stupne, ktoré si
zodpovedajú navzájom, majú však rozličný významový odtienok. V Liste Galaťanom apoštol
hovorí, že Duch v nás volá „Abba, Otče!“, v Liste Rimanom hovorí, že my sami voláme
„Abba, Otče!“. Svätý Pavol chce, aby sme pochopili, že kresťanská modlitba sa nikdy
nerealizuje len jedným smerom – od nás k Bohu: nie je to len naše konanie, ale je
vyjadrením vzájomného vzťahu, v ktorom Boh vždy koná ako prvý. Duch Svätý volá v nás
a my môžme volať tiež, pretože impulz prichádza od Ducha. Nemohli by sme sa modliť,
ak by v hĺbke nášho srdca nebola zapísaná túžba po Bohu, to, že sme Božími synmi.
Odkedy existuje homo sapiens, vždy hľadá Boha, snaží sa s ním hovoriť, pretože Boh
sám sa vpísal do našich sŕdc, a teda prvá iniciatíva pochádza od neho. V krste v nás
Boh znovu koná a Duch Svätý v nás hovorí – veď je iniciátorom modlitby – aby sme sa
mohli skutočne rozprávať s Bohom a povedať mu „Otče“. Jeho prítomnosť teda otvára
našu modlitbu a náš život, otvára horizonty Trojice a Cirkvi.
Okrem toho chápeme,
že modlitba Ducha Kristovho v nás a naša v ňom nie je len individuálnym skutkom, ale
skutkom celej Cirkvi. V modlitbe sa otvára naše srdce, vstupujeme do spoločenstva
nielen s Bohom, ale aj so všetkými Božími synmi, ktorí sú jednotní. Keď sa obraciame
na nášho Otca vo vnútornej izbe, v tichu a v sústredení, nikdy nie sme sami. Kto hovorí
s Bohom, nie je sám. Sme začlenení do veľkej modlitby Cirkvi, sme súčasťou veľkej
symfónie, ktorú kresťanské spoločenstvo po celom svete a v každom čase dvíha k Bohu;
iste, hudobníci a nástroje sa rôznia – a to je zároveň obohatením – avšak melódia
chvály je tá istá a je v harmónii. Zakaždým, keď voláme a hovoríme „Abba, Otče!“,
celá Cirkev, celé spoločenstvo ľudí v modlitbe podporuje našu invokáciu a táto naša
invokácia sa stáva invokáciou Cirkvi. Toto sa odráža v bohatstve chariziem, služieb,
úloh, ktoré konáme v našom spoločenstve. Svätý Pavol píše kresťanom v Korinte. „Dary
milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je
ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten
istý.“ (1 Kor 12, 4-6). Modlitba vedená Duchom Svätým, ktorý nám umožňuje
volať „Abba, Otče!“ s Kristom a v Kristovi, nás vkladá do veľkej mozaiky Božej rodiny,
v ktorej má každý z nás svoje miesto a svoju dôležitú úlohu, v hlbokej jednote so
všetkými.
Posledná poznámka: učíme sa volať „Abba, Otče!“ aj s Máriou, Matkou
Božieho Syna. Uskutočnenie plnosti času, o ktorom hovorí svätý Pavol v Liste Galaťanom,
nastáva v okamihu Máriinho „áno“, v okamihu jej plného odovzdania sa do Božej vôle:
„Hľa, služobnica Pána“ (Lk 1, 38).
Drahí bratia a sestry,
naučme sa vnímať v našej modlitbe krásu toho, že sme priatelia, ba Boží synovia, že
ho môžeme vzývať s dôverou, akú má dieťa voči svojim rodičom, ktorí ho milujú. Otvorme
našu modlitbu činnosti Ducha Svätého, aby v nás on sám volal k Bohu: „Abba! Otče!“,
aby naša modlitba menila a neustále pretvárala naše myslenie i naše konanie, a robila
ho čoraz podobnejším konaniu a mysleniu Jednorodeného Božieho Syna Ježiša Krista.
Ďakujem.