Komentár Mons. Mariána Gavendu: Ako si nedať ukradnúť sviatočné dni

Pravidelný štvrtkový komentár pripravil Mons. Marián Gavenda

Ručičku na barometri diania posledných týždňov rozkývalo aj „rušenie“ štátnych sviatkov. Prv, než by sa táto téma objavila v programovom vyhlásení vlády, istí nedočkavci ich, rozumej tie cirkevné, už považovali za zrušené. Ekonomické dôvody, veď tie sú u nás modla, pred ktorou padá všetko ostatné, sa napokon ukázali ako málo presvedčivé. Na vykonštruovanie údajne ušetrených peňazí sa používali len jednostranné kritériá. K výpočtom sa vyjadrili odborníci, aj k tomu, kto vlastne chce na údajnom zisku zbohatnúť. Celkom isto sa medzi zvýhodnenými v žiadnom smere neocitol bežný, poctivý občan. Z argumentácie, ktorú vyprovokovala umelo rozvlnená hladina však bije do očí pár vecí, na ktoré hodno poukázať.
Ponajprv, že hoci ešte sa nevedelo ani o
koľko, ani o aké sviatky by malo ísť, bulvárnovplyvné médiá už vedeli - vraj „z dôverných zdrojov“ - že by to mali byť sviatky cirkevné a zrazu sa hovorilo takmer výlučne iba o nich. Jednostranné a cielené vytváranie nevraživého postoja voči veriacim, najmä katolíckym veriacim, patria k stálej agende istej menšiny s veľkými mediálnymi ústami. Zaujímavé, že za takéto vytváranie animozity voči veľkej skupine občanov, ktorí sú veriaci, nikto nesiaha po zákone o šírení náboženskej nevraživosti, ani to nikomu nepripadá ako diskriminácia. Beda, ak by nejaké médium do tak jednostranne negatívneho svetla stavalo čo aj len rómsku menšinu.
Dôležitejší aspekt, nad ktorým sa radno pozastaviť je samotné ponímanie sviatkov. Je všeobecne známe, že aj výsledky prieskumu verejnej mienky sa v mnohých prípadoch stali len tovarom, ktorý si možno zaplatiť a objednať na požadovanú mieru. Objektívnym prieskumom by sa celkom isto potvrdilo, že daný sviatočný deň ľudia zasväcujú téme, pre ktorý je sviatočný, takmer výlučne, keď ide o cirkevné sviatky. Ostatné sviatky poníma väčšina obyvateľov len ako príležitosť na odpočinok a zábavu. A veľká časť obyvateľov tak poníma, žiaľ, aj náboženské sviatky. Nestačí vyhlásiť deň za sviatok (teda za deň pracovného pokoja), aby sa ľudia zamysleli nad témou, ktorej je zasvätený.
My sa chceme zastaviť nad tými cirkevnými. Uvažovanie a argumentáciu treba rozvíjať dvomi smermi: navonok i dovnútra. Jednak mať jasno a vedieť pred druhými obhájiť zmysel sviatku, ktorý je pre nás posvätný. V rôznych diskusiách bolo vidno, že aj tí, čo sa stavali na stranu zachovania náboženských sviatkov, argumentovali neraz chabo a občas priamo kontraproduktívne. Najmä ak sa nechali uniesť málo kresťanským hnevom. Veľmi v argumentoch chýbali poukazy na hlbšie súvisy. Nepoukazovalo sa napríklad na to, koľko peňazí stojí súčasnú spoločnosť liečenie dôsledkov stresu, dôsledkov rozbitých rodín a rozvrátených vzťahov – ktorých príčinou je do značnej miery aj neschopnosť odpočívať a sláviť sviatky. Hoci finančný aspekt by mal byť až ten posledný. Skôr než rušiť, či zavádzať voľné a sviatočné dni, by sa žiadalo robiť osvetu, ako správne vypĺňať tie jestvujúce. Každý sviatok má okrem náboženskej, aj rovinu antropologickú, kultúrnu a sociálnu. Práve sviatok ponúka človeku naplnenie, ktoré mu nemôže dať ani najlepšie fungujúca ekonomika.
Dôležitejšie, než brániť sviatok pred jeho zrušením, však je snažiť sa ho skutočne prežívať ako sviatok. Viacerí starší saleziáni, ktorí boli chovancami v Šaštíne v rokoch tesne po Druhej svetovej vojne, spomínajú na dojímavé scény, ako ľudia na kolenách prešli celou bazilikou a okolo oltára Sedembolestnej a so slzami v očiach ďakovali za to, pred koľkým zlom ich ochránila. Veľmi rýchlo zabudli. Aj na hrôzy vojny, aj na to, že v Šaštíne majú Matku, ktorá im je blízka aj v hrôzach súčasnej situácie.
Keď Jozef Ondrej Markuš vo svojich komentároch k Starému zákonu hovorí o tom, ako Babylončania obsadili Jeruzalem, vydrancovali a znesvätili chrám, používa stále aktuálnu kritiku do vlastných radov: Jeruzalem sa stal Babylonom, zosvetáčtel, osvojil si mentalitu Babylona, a preto si tu Babylon len prišiel vziať, čo bolo už aj tak jeho. Je na mieste sa obávať, či taký osud nehrozí aj cirkevným sviatkom. Ak sú aj pre veriacich len príležitosťou na rekreáciu či zárobok, Babylon si znova príde vziať, čo je už aj tak jeho. Niektorí autori hovoria o pastorácii času (voľného času, pracovného času, sviatočného času). Používajú dokonca výraz „analfabetismo festivo“, totálna neschopnosť sláviť sviatok. Hovoria o potrebe nahradiť jestvujúcu logiku hry a pôžitku logikou pamäti, chvály a vzdávania vďaky. Biblické „nie človek je pre sobotu, ale sobota pre človeka“ by malo platiť o všetkých sviatkoch. Sviatok by mal byť deň, keď sa človek stáva viac človekom, keď dopraje duši, po čom prahne duša – chvíle spojenia s Bohom – keď dopraje telu, čo potrebuje telo, a sem právom patrí aj odpočinok, a keď dopraje srdcu, čo potrebuje srdce, teda prežívanie vzájomných medziľudských vzťahov, najmä medzi členmi rodiny i na širšej úrovni. Aby sme sa o to pokúsili, netreba čakať až na najbližší štátny sviatok, taký istý význam má aj každá nedeľa.