Spiritualita súčasného človeka: Duchovný a estetický zážitok

Rubriku Spiritualita súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ

S pribúdajúcim počtom slnečných dní človek častejšie vyhľadáva pobyt v prírode. Neraz hovorí o krásnom, nezabudnuteľnom zážitku. O tom, že krása prírody, umelecký a estetický zážitok dokážu potešiť, povzbudiť a zlepšiť náladu, nikto nepochybuje. Avšak nie vždy nás stretnutie s krásou vedie i k duchovnému zážitku, nie vždy ju dokážeme vnímať tak, že nám k nemu napomôže. V dejinách Cirkvi nechýbali autori, ktorí cítili úzke prepojenie medzi estetickými a duchovnými hodnotami. Krása bola pre nich cestou k Bohu. Vnímanie krásy môže byť i pre nás niečo, čo nám v duchovnom živote napomôže i keď nie je ľahké naučiť sa rozumieť tomuto jazyku. Čo si treba na umení všimnúť, aby sme z neho mali duchovný úžitok? Ako pôsobí krása na človeka? Duchovní autori podčiarkujú niekoľko skutočností. Skúsme si všimnúť najdôležitejšie z nich.

1. Krása zjemňuje ducha človeka a robí ho citlivejším, vnímavejším i na potreby iných. Umenie človeka dokonca vedie k viere a robí ho lepším. Túto formačnú stránku umenia a krásy si všimol Vladimír Soloviev, jeden z najväčších teológov a filozofov kresťanského východu. Podľa neho krása zjednocuje a pomáha vrátiť sa k základu všetkého; má schopnosť byť nielen nositeľom estetického zážitku, ale v istom zmysle môže prispieť pri formovaní našej viery. Ona neodovzdáva len informáciu, ale môže poskytnúť i formáciu, pretože sa dotýka srdca človeka intenzívnejšie a hlbšie ako slovo. Bol presvedčený o tom, že umenie môže prostredníctvom krásy meniť svet k lepšiemu. A toto je podľa neho poslanie, misia umenia: tvoriť a meniť svet k lepšiemu. Prostredníctvom hodnotného umenia človek môže zažiť transformáciu svojho životného zamerania z oblasti čisto materiálnej na
oblasť duchovnú. Skutočné umenie a náboženstvo sa totiž vo svojej hĺbke stretávajú. Umenie podľa Solovieva umožňuje zduchovňovanie matérie a duchu umožňuje vstúpiť do materiálneho sveta. Umenie je proces podobný Božiemu zjaveniu. Boh sa stal viditeľným v osobe Ježiša Krista a ako sa v ňom božské a ľudské nemieša a neprotirečí si, tak i skutočné umenie umožňuje úzke prepojenie medzi duchovným a materiálnym, kde sa tieto dva atribúty nemiešajú,
neprotirečia si.

2. Krása a umenie v človeku pestujú zmysel pre tajomstvo a pre skutočnosti, ktoré majú presažný, transcendentný charakter. Vnímanie krásy nie je len jednoduchou psychologickou reflexiou, bez prítomnosti tajomstva. Hudobné a výtvarné umenie je často jediný prostriedok, ktorý umožňuje komunikovať so sekularizovaným svetom, v ktorom väčšina ľudí nemá takmer žiadnu citlivosť na presahujúce tajomstvo, len cez umenie a krásu. Duchovne vnímavý človek cíti, že krása nie je chladne vzdialená, ale sa mu prihovára, je blízko jeho srdca, hreje ho a teší svojou dobrotou. Preto po nej túži. Tento atribút krásy si všimol ďalší z východných (ruských) filozofov a teológov Paul Evdokimov. Objavuje v človeku túžbu po Kráse, ktorá sa akosi zhoduje s hľadaním Absolútna a Nekonečna. Nazýva estetickým princípom všetko to, čo v náboženskej reči označujeme termínom hľadanie Boha.

Pre Evdokimova krása nie je len to, čo sa nám páči. Nie je to len sviatok pre oči, ale krása živí ducha, osvetľuje ho. Usmerňuje človeka k istému druhu spolunažívania s transcendentnom. Prostredníctvom viditeľného možno vytušiť neviditeľné. Maľba, hudba i poézia vyjadrujú tajomstvo, ktoré sa stáva viditeľným, tajomstvo ktoré si vezme podobu obrazu, tónu alebo slova. Podľa neho jestvuje prekvapujúca podobnosť medzi estetickou a náboženskou skúsenosťou. Komunikujeme s krásou ako s priateľom a zakusujeme zvláštny súlad s realitou, ktorá sa nám zdá byť akoby domovom našej vlastnej duše. Domovom, ktorý sme stratili, ale opäť našli. Umenie otvára vnútorný svet pre tajomstvo a tak nám estetický zážitok pomáha prejsť k náboženskému zážitku.

3. Ďalší aspekt umenia, ktorý zanecháva stopy v človeku, si všimol Pier Angelo Sequeri, súčasný taliansky teológ. Tento aspekt sa týka námahy, ktorú si vyžaduje vnímanie skutočných umeleckých hodnôt. Je to akoby naučiť sa používať nový jazyk, rozumieť mu a vedieť sa v ňom vyjadrovať. Na priblíženie tohto aspektu umenia Sequeri používa známy príbeh z evanjelia, premenenie na hore Tábor. Tu apoštoli prežili vrchol estetickej skúsenosti, zážitok dokonalej krásy. Ježiš sa im zjavil ako krásna postava odetá v bielom odeve. V tomto momente akoby sa prelínal estetický zážitok s duchovným zážitkom. Peter, Jakub a Ján boli v plnom rozsahu zachytení touto udalosťou. Pre umenie je táto skutočnosť aspektom základnej dôležitosti: byť zachytený, oslovený, dotknutý tajomstvom, ktoré je väčšie ako ja. Túto nádheru Boha však apoštoli nezažívali každý deň. Do istej miery mohli zakusovať iné atribúty Božej veľkosti: jeho silu, múdrosť, hĺbku, priateľstvo atď. Ale Ježišovu krásu mohli vidieť iba na vrchu premenenia, aj to iba traja z apoštolov. Prečo? Vidieť, vnímať krásu si vyžaduje istú prípravu, vyžaduje si čas a námahu výstupu na vrch. Nie všetci sú na prežitie tejto skúsenosti pripravení.

Vnímanie krásy, hudobného alebo výtvarného umenia si teda vyžaduje prípravu i námahu. Napriek tomu, že nie je vzdialená od nášho každodenného života, nie sme schopní uchopiť ju každý deň. Často sa stáva, že niektorí ľudia akoby boli „vyvolení“ alebo akoby mali väčšiu predispozíciu vnímať krásu umenia hlbšie než ostatní (zásluhou vzdelania v tejto oblasti, zdedeného daru istej citlivosti atď). To však nemení nič na skutočnosti, že z tohto zdroja duchovných hodnôt môže ťažiť každý, kto je ochotný podstúpiť namáhavý výstup citlivého vnímania hodnotného umenia.

4. Posledný aspekt krásy a umenia, ktorý by sme si chceli všimnúť a ktorý s našou duchovnou formáciou tiež súvisí, predstavuje ďalší súčasný taliansky teológ Bruno Forte. Bruno Forte sa v rámci estetiky a umenia zaoberá otázkou, ktorú by málokto očakával. Je ňou krehkosť umenia, ktorú nazýva Smrteľná krása. Na prvý pohľad sa tento titul môže zdať zvláštny, ale zachytáva niečo zo skutočnosti, sprevádzajúcej každý umelecký zážitok. Krása totiž so sebou prináša niečo tragické. Všetko, čo sa javí ako fascinujúce a veľkolepé, je súčasne krehké a útržkovité. Všetko, čo sa ponúka vo fragmente, zjavuje i koniec. Každá krása je sprevádzaná krehkosťou. Preto podľa tohto teológa krása a smrť vzájomne prerastajú jedna do druhej. Obe presahujú ľudskú bytosť. Podobne ako smrť i krása je akousi hrozbou vo svojej pomíňajúcej sa realite. Preto je skúsenosť krásy poznačená melanchóliou.

Bruno Forte pozoruje, že človek dneška nemá trpezlivosť nechať pôsobiť na seba skutočnú krásu. Uteká od nej podobne, ako uteká od myšlienky na smrť. Táto skutočnosť nie je len individuálna, ale kolektívna, ba dokonca epochálna. Stratu myšlienky na smrť sprevádza i strata myšlienky na krásu. Krása sa redukuje iba na divadlo, konzumáciu dobier a na jednoduchý exhibicionizmus. Ľudia sú vedení k tomu, aby veľa nepremýšľali a ušetrili si námahu a utrpenia pri hľadaní pravdy. Takto sa vynára nihilistické myslenie, prinášajúce rezignáciu lásky a útek pred bolesťou pri myšlienke na nekonečno. Niektoré prejavy súčasnej kultúry sú postavené na slepom triumfe krásy, ktorá je iba maskovanou propagandou a ktorá prekáža vnímaniu skutočnej krásy a pravdy o nás samých.

Milí priatelia, len niektorí z nás majú možnosť venovať sa profesionálne umeniu a dlhoročným štúdiom v tejto oblasti zvyšovať svoju citlivosť na vizuálne alebo zvukové vnemy. Avšak každý z nás má možnosť naučiť sa vnímať skutočné umelecké hodnoty. Má možnosť citlivo vniknúť do ich duchovného obsahu a tak sa meniť k lepšiemu, zachytávať ich presažný rozmer a tak pestovať v sebe zmysel pre posvätno. Každý z nás je pozvaný vydať sa na namáhavý výstup ku skutočným hodnotám ducha. A každý z nás môže vedieť o krehkosti umenia a prežívať pri jeho vnímaní i svoju vlastnú krehkosť, ktorá smeruje k smrti a prechodu do večnosti.