Zamyslenie P. Milana Bubáka na Piatu nedeľu vo Veľkonočnom období: Apoštol Pavol

Zamyslenie P. Milana Bubáka na Piatu nedeľu vo Veľkonočnom období s názvom Apoštol Pavol

V Sýrii sa nachádza jedna malá dedinka, ktorej meno je Deraya. Nachádza sa na starobylej ceste medzi Damaškom a Jeruzalemom. Vyzerá – podobne ako tisícky tamojších vidieckych usadlostí – dosť nezaujímavo, ako keby sa dejiny zaprisahali, že im je ukradnutá. Väčšina Sýrčanov, ktorí ju obývajú, i tých z jej okolia, nemá potuchy, prečo sa táto obec nazýva Deraya. No tých pár kresťanov, ktorí sa tam nachádzajú, to vie. V arabčine slovo deraya znamená „videnie“. Niečo sa na tejto ceste z Jeruzalema do Damašku stalo a toto niečo dalo dedinke meno. Je to miesto, kde sa podľa starobylej tradície prenasledovateľ Šavol stretol s Kristom.
Malá katolícka kaplnka, ktorá stojí v dedinke je pamätníkom na snáď najvýznamnejšiu konverziu v celých dejinách kresťanstva. Šavol sa vybral z Jeruzalema do Damašku, aby tu z poverenia autorít, ktoré si od nich vo svojej horlivosti vynútil, pochytal kresťanov a nadobro urobil koniec tomuto – podľa neho – bláznovstvu. No na ceste bol konfrontovaný Bohom, ktorý šiel svojmu prenasledovateľovi naproti, aby sa stretli kdesi na polceste. Šavol bol presvedčený, že prenasledovať kresťanov bolo jeho povolanie, ku ktorému ho volal Boh: „Ja som si myslel,“ hovorí, „že musím všemožne bojovať proti menu Ježiša Nazaretského. A to som v Jeruzaleme aj robil. A keď som dostal od veľkňazov moc, veľa svätých som dal pozatvárať do väzenia; a keď ich zabíjali; ja som súhlasil. Po všetkých synagógach som ich často trestami nútil rúhať sa a v nesmiernej zúrivosti proti nim som ich prenasledoval aj po cudzích mestách (Sk 26,9-11).
Nech sa na ceste do Damašku stalo čokoľvek, Pavol svoj nový začiatok odvodzuje od tohto zážitku. Nikdy nevyhlásil, že jeho zmena bola akousi popoludňajšou epizódkou. Jeho zmena začala na ceste do Damasku a pokračovala počas celého jeho života. Počas prvých troch rokov po nej Pavol absolvoval svoj noviciát na Arabskej púšti. Potom šiel do Damašku, kde sa mu podarilo obrátiť tamojšiu židovskú komunitu kompletne hore nohami. Náš nový misionár si iba o vlások zachránil svoj život pred rozzúrenými židmi, keď ho jeho priatelia spustili na koši dolu z mestských hradieb. Tento potupný odchod bol pre neho prvým z jeho mnohých útekov.
Pokračovanie tohto Pavlovho príbehu sa nachádza v prvom čítaní nasledujúcej nedele. Ujde do Jeruzalema, kde sa snaží pridať sa k učeníkom, no nastane tvrdé prebudenie. Učeníci sa Pavla boja; jednoducho nie sú schopní uveriť, že sa naozaj zmenil. Vzhľadom k jeho známej minulosti, ani sa im niet čo diviť. Ich postoj je viac než pochopiteľný. Ako sám priznáva, jeruzalemským kresťanom kedysi vyhlásil krvavú vojnu. A teraz sa snaží dostať sa medzi nich, rovno do ich vnútra. Barnabáš, ktorého meno znamená „syn povzbudzovania“ sa novopríšelca ujme. Predstaví Pavla apoštolom, rozpovie im príbeh jeho obrátenia a jeho nedávne kázanie.
Nie je nám povedané, či to na apoštolov zapôsobilo. Vieme však, že Pavol začal v meste kázať. Avšak Jeruzalemu urobí tú istú láskavosť, ktorú urobil Damašku – spôsobí pozdviženie a svojich poslucháčov zmení na divokých vrahov. Ďalšia smrtonosná reakcia, ďalšia záchranná operácia, ďalší núdzový odchod. A keď odíde, Lukáš nám hovorí, že cirkvi v tejto oblasti teraz začínajú požívať pokoj. Doslova: „A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha“ (Sk 9,31). Keď poslali dynamit na sever, cirkvi mohli znova dýchať ľahšie.
Niektorí biblisti hovoria, že Pavol ostal v Tarze až sedem rokov, a že to bolo vlastne vyhnanstvo. Cirkev ho tam poslala, aby sa ho nadobro zbavila. Pavol tam nakoniec neostal. Po tých údajných siedmych rokoch ho tam šiel vyhľadať Barnabáš, no bolo to preto, lebo Pavol sa v Tarze zmenil a podľa všetkého apoštoli – pravdepodobne na popud Barnabáša – usúdili, že Pavol už nie je tým, čím býval a že bude dobré dať mu druhú šancu. Čo sa vlastne stalo? Prečo Pavol takto dopadol? Prečo všade narážal?
Kardinál Martini, bývalý milánsky arcibiskup, popisuje Pavlov problém takto: „To, čo sa stalo Pavlovi bolo to, čo sa často stáva v prípade úplnej a náhlej konverzie, kedy sa všetko začne javiť v tomto najlepšom a najpriaznivejšom svetle a kedy motívom stojacim za konverziou nie je len zmena miesta pôsobenia alebo zmena tímu, ale vízia nového života, ponúknutá v Ježišovi: Prihodí sa čosi úplne nové, čo je jasne dielom Božím. Lenže, keď sa človek potom snaží znova sa dostať do svojej každodennej rutiny, zistí, že mu ostala tá istá osobnosť. Pavol sa vrhol do svojej novej misie s tým istým zápalom, s ktorým obhajoval svoju starú misiu. Jednoducho premiestnil svoju horlivosť z jedného miesta na druhé a ujíma sa práce, ktorú vidí pred sebou ako práce, ktorá ako keby patrila jemu. A tak v tomto bode Pán dovolí, aby bol tvrdo a ťažko očisťovaný, aby sa tak naučil, že konverzia, to nie je jednoducho niečo, čo by mu ponúklo nové pole pre jeho činnosť, ale je to nový spôsob života, nový spôsob pozerania sa na veci, a on sa do tohto nového pohľadu musí ako keby ponoriť, aby sa tak tento nový pohľad mohol stať súčasťou jeho osobnosti. Je pravda, jeho myšlienky a slová boli jasné. Lenže jeho správanie bolo to isté, aké bolo predtým. Cez svoju bolestnú skúsenosť si Pavol uvedomí veľmi jednoduchú pravdu, že Pánom je Boh a že Boží služobník sa musí cez ustavičné vyprázdňovanie svojho srdca zo všetkých osobných úspechov stávať čím ďalej, tým ohybnejším nástrojom v rukách Božích.“
Pavol mal v Tarze dostatok času na uvažovanie nad sebou a nad svojím správaním. Bol mužom v mladom veku, pravdepodobne okolo 30-tky. Keby bol zostal židom, mohol so svojim vzdelaním a dôverou, ktorú do neho jeho nadriadení skladali, dosiahnuť skvelú kariéru. No on sa obrátil. A nová komunita ho odpísala? Prečo? Zdá sa však, že Pavol tieto otázky v sebe spracoval, pretože z Tarzu sa vracia už pokornejší. Už si uvedomuje, že on nemôže byť v strede javiska. V strede javiska musí byť Kristus. A on musí neustále umierať sebe samému i svojmu egoizmu. Z Pavla sa stane pokorný človek. A aj keď je už naspäť komunitou prijatý, neustále si uvedomuje svoju minulosť – či už židovskú, alebo tú z prvých rokov po konverzii.
Pavol je náš brat. Každý z nás potrebuje na svojej duchovnej púti prejsť cez tú istú cestu. Pravé obrátenie je odvrátenie sa nielen od vecí, ale predovšetkým od seba samého. Pravé obrátenie je poznamenané pokoru a totálnou oddanosťou Kristovi. Človek, ktorý sa naozaj obrátil, zakusuje to, čo nakoniec povedal o sebe sv. Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 20)