Benedikt XVI. počas generálnej audiencie: Modlitba musí ísť ruka v ruke so skutkami milosrdnej lásky

Vatikán (25. apr. 2012, RV) – Tak, ako každú stredu, aj dnes sa na Námestí sv. Petra zišlo niekoľko tisíc pútnikov prichádzajúcich z celého sveta, aby sa zúčastnili na generálnej audiencii so Svätým Otcom. Benedikt XVI. sa vo svojej katechéze zameral na prvú kresťanskú komunitu v Jeruzaleme, a v tejto súvislosti aj na význam modlitby, ktorá musí ísť ruka v ruke so skutkami milosrdenstva:
Drahí bratia a sestry,

v predchádzajúcej katechéze som hovoril o tom, že Cirkev od začiatku svojho putovania musela čeliť nečakaným situáciám, novým otázkam a nepredvídaným okolnostiam, na ktoré sa snažila reagovať vo svetle viery, vedená Duchom Svätým. Dnes by som sa s vami chcel zamyslieť nad ďalšou z týchto situácií, nad vážnou starosťou, ktorú muselo riešiť prvé kresťanské spoločenstvo v Jeruzaleme – ako nám o tom hovorí svätý Lukáš v šiestej kapitole Skutkov apoštolov. Išlo o pastoračný prístup k prejavom dobročinnej lásky voči osamelým, biednym a tým, čo potrebovali pomoc. Otázka bola dôležitá a v danom čase mohla spôsobiť vážne rozdelenie vnútri Cirkvi; počet učeníkov rástol, a tí, čo hovorili po grécky, sa začali sťažovať na tých, čo hovorili po hebrejsky – pretože zanedbávali ich vdovy pri každodennom obsluhovaní (porov. Sk 6,1).

Kvôli tejto situácii, ktorá sa týkala dôležitého aspektu života spoločenstva, teda dobročinnej lásky voči chudobným, biednym a bezbranným – a takisto spravodlivosti – apoštoli zvolávajú celý zbor učeníkov. V tomto okamihu novej pastoračnej situácie je dobré všimnúť si ich rozhodnutie. Stoja pred najdôležitejšou povinnosťou – ohlasovať Božie Slovo podľa Pánovho príkazu – ale, i keď toto je prvotná povinnosť Cirkvi, vážne sa zamýšľajú nad príkazom prejaviť lásku a spravodlivosť, teda nad povinnosťou pomáhať vdovám a chudobným a starať sa o bratov a sestry, čo potrebovali pomoc, aby tak dodržali Ježišov príkaz: milujte sa navzájom ako som ja miloval vás (porov. Jn 15, 12.17).

V Cirkvi teda musia byť živé obe tieto skutočnosti. Ohlasovanie Slova – Boží primát – a konkrétne prejavy dobročinnej lásky – spravodlivosť – môžu spôsobiť rozpory, a preto je nevyhnutné nájsť riešenie, aby sa robilo jedno i druhé, aby sa medzi nimi našiel správny vzťah. Apoštoli to riešia veľmi jasným spôsobom. Hovoria – ako sme počuli: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie Slovo a obsluhovali pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe Slova.“ (Sk 6,2-4). Vidno tu dve veci: po prvé, v Cirkvi už od začiatku existuje služba dobročinnej lásky. Cirkev nemá len ohlasovať, ale aj uskutočňovať Slovo, ktoré je láskou a pravdou. A po druhé: títo muži majú mať nielen dobrú povesť, byť osvedčení, ale musia byť aj plní Ducha Svätého a múdrosti. Teda nemôžu to byť len organizátori, ktorí vedia dobre robiť veci, ale majú konať v Duchu Svätom a vo viere, s Božím svetlom, v múdrosti srdca. Teda ich služba, i keď predovšetkým praktická, je zároveň službou duchovnou. Dobročinná láska a spravodlivosť nie sú len prejavmi spoločenskej služby, ale sú to duchovné služby uskutočňované vo svetle Ducha Svätého.

Môžme povedať, že apoštoli situáciu riešili s veľkou zodpovednosťou. Vybrali siedmich mužov, poprosili o pomoc Ducha Svätého a vložili na nich svoje ruky, aby sa zvláštnym spôsobom venovali diakonii dobročinnej lásky. Tak sa v živote Cirkvi, v prvých krokoch, ktoré robí, istým spôsobom odráža to, čo sa počas Ježišovho verejného účinkovania stalo v dome Marty a Márie v Betánii. Marta sa celkom venovala službe pohostinnosti, ktorú poskytovala Ježišovi a jeho učeníkom; Mária sa, naopak, oddala počúvaniu Pánovho Slova (porov. Lk 10,38-42). V oboch prípadoch je zdôraznené, že modlitba a počúvanie Boha sa navzájom nevylučujú s každodennou činnosťou, s uskutočňovaním dobročinnej lásky. Ježišove slová: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, ale potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10, 41-42), ako aj rozhodnutie apoštolov „My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe Slova“ (Sk 6,4), ale naznačujú, že našou prioritou je Boh.

Nechcem teraz vstupovať do interpretácie tohto textu o Marte a Márii; v každom prípade nemožno odsudzovať činnosť pre blížneho, pomoc druhému. Treba však zdôrazniť, že musí byť vnútorne preniknutá aj Duchom kontemplácie. Na druhej strane, svätý Augustín hovorí, že Máriin postoj je víziou našej budúcnosti v nebi. Tu na zemi to nie je možné naplno dosiahnuť – ale aspoň trochu je potrebné sa o to snažiť – totiž v každej našej činnosti by mala byť prítomná kontemplácia Boha. Nesmieme sa stratiť v čistom aktivizme, ale každú našu aktivitu treba nechať preniknúť svetlom Božieho Slova, a tak sa učiť skutočnej láske, skutočnej službe druhému, ktorý nepotrebuje mnoho: iste, sú mu potrebné niektoré nevyhnutné veci, ale čo potrebuje predovšetkým, je láskavá blízkosť nášho srdca a Božie svetlo.

Svätý Ambróz, komentujúc to, čo sa stalo u Marty a Márie, sa takto prihovára svojim veriacim - i nám: „Snažme sa teda aj my získať to, čo nemožno odňať, pozorne počúvajme Božie Slovo, bez roztržitosti – veď aj semienka nebeského Slova môže odviať vietor, keď sú zasievané popri ceste. Nech aj teba, tak ako Máriu, ženie túžba po poznaní: to je to najväčšie, najdokonalejšie dielo.“ Potom ešte dodáva, že ani „služba nemá byť prekážkou pre pozornosť nebeskému slovu,“ pre modlitbu (Expositio Evangelii secundum Lucam, VII, 85: PL 15, 1720). Svätci teda zažívali hlbokú jednotu medzi modlitbou a činnosťou, medzi kontempláciou a akciou, medzi najvyššou láskou k Bohu a láskou k bratom. Svätý Bernard, ktorý je príkladom harmónie medzi kontempláciou a činnosťou, v knihe De consideratione, ktorú adresoval pápežovi Inocentovi II., aby mu ponúkol niekoľko zamyslení týkajúcich sa jeho služby, nalieha na dôležitosť vnútorného sústredenia, na modlitbu, ktorá chráni pred nebezpečenstvami prílišného aktivizmu, nech už sme v akejkoľvek situácii a plníme akúkoľvek úlohu. Svätý Bernard hovorí, že prílišné starosti a uponáhľaný život často spôsobujú tvrdosť srdca a utrpenie ducha (porov. II, 3).

Je to dôležité upozornenie aj pre nás, pre našu dobu, lebo sme naučení všetko hodnotiť kritériami produktivity a efektívnosti. Úryvok zo Skutkov apoštolov nám pripomína dôležitosť práce, veď je tu opísané ustanovenie novej služby, dôležitosť každodenných činností, ktoré treba konať so zodpovednosťou a nasadením, ale pripomína aj našu potrebu Boha, jeho vedenia, jeho svetla, ktoré nám dáva silu a nádej. Bez každodennej modlitby prežívanej s vernosťou, sa naša činnosť vyprázdňuje, stráca duchovnú hĺbku a redukuje sa na aktivizmus, ktorý nás v konečnom dôsledku nedokáže uspokojiť. Jedna pekná modlitba starej kresťanskej tradície, ktorú sa oplatí zopakovať pred každou činnosťou, znie takto: «Actiones nostras, quæsumus, Domine, aspirando præveni et adiuvando prosequere, ut cuncta nostra oratio et operatio a te semper incipiat, et per te coepta finiatur» teda „Predchádzaj, Pane, naše konanie svojím vnuknutím a sprevádzaj ho svojou pomocou, aby sme všetky podujatia s tebou zaèínali a s tvojou pomocou i dokonèili“. Každý krok nášho života, každá èinnos, aj èo sa týka Cirkvi, musí by konaná pred Bohom, vo svetle jeho Slova.

Minulú stredu som v katechéze zdôraznil dôležitosť jednotnej modlitby prvého kresťanského spoločenstva, ktoré čelilo skúškam – a práve v modlitbe, v meditácii nad Svätým písmom vnímalo veci, čo sa okolo neho diali. Keď je modlitba živená Božím Slovom, začíname vidieť skutočnosť novými očami, očami viery – a Pán, ktorý hovorí k mysli aj k srdcu, darúva nové svetlo našej ceste – a to v každom okamihu a v každej situácii. Veríme v silu Božieho Slova a modlitby. Aj ťažkosti, ktoré prežívala Cirkev kvôli problému služby chudobným, kvôli otázke dobročinnej lásky, aj tieto ťažkosti sa prekonali v modlitbe, vo svetle Boha, Ducha Svätého. Apoštoli sa neobmedzili len na to, že potvrdili voľbu Štefana a ďalších mužov, ale sa tiež pomodlili a „vložili na nich svoje ruky“ (Sk 6,6). Evanjelista si spomína na toto gesto aj pri voľbe Pavla a Barnabáša, kde čítame: „Postili sa a modlili, vložili na nich svoje ruky a prepustili ich“ (Sk 13, 3). Znovu potvrdzuje, že praktická činnosť prejavov dobročinnej lásky je aj duchovnou službou: obe musia ísť súčasne.

Apoštoli odovzdávajú siedmim mužom osobitnú službu gestom vkladania rúk, aby im bola daná aj potrebná milosť. Zdôraznenie modlitby – „potom, čo sa pomodlili“ – je dôležité, pretože podčiarkuje duchovný rozmer tohto gesta; nie je to len odovzdanie úlohy – ako sa to robí v ktorejkoľvek spoločenskej organizácii: je to cirkevná udalosť, pri ktorej si Duch Svätý privlastňuje sedem mužov vybraných Cirkvou a posväcuje ich v pravde, ktorou je Ježiš Kristus: on je tým, čo v tichosti koná, je prítomný vo vkladaní rúk, aby vyvolení boli pretvorení jeho mocou a posvätení čeliť praktickým výzvam, pastoračným ťažkostiam. Podčiarknutie modlitby nám okrem toho pripomína, že len z intímneho, dennodenne udržiavaného vzťahu s Bohom sa môže zrodiť odpoveď na Boží výber, do ktorého zverujeme všetky služby Cirkvi.

Drahí bratia a sestry, pastoračný problém, ktorý priviedol apoštolov k tomu, aby si vybrali siedmich mužov a vložili na nich svoje ruky na službu dobročinnej lásky, zatiaľ čo oni sami sa rozhodli venovať hlásaniu Slova, naznačuje aj nám primát modlitby a Božieho Slova, ktorý potom dáva rast aj pastoračnej činnosti. Pre pastierov je práve toto prvá a najcennejšia forma služby stádu, čo im bolo zverené. Ak pľúca modlitby a Božieho Slova nedávajú dych nášmu duchovnému životu, riskujeme, že sa udusíme v tisícoch starostí našej každodennosti: modlitba je dychom duše i života. A ešte jednu dôležitú vec by som chcel zdôrazniť: vo vzťahu s Bohom, v počúvaní jeho Slova, v dialógu s ním, aj keď sa nachádzame v tichu kostola alebo v tichu vlastnej izby, sme spojení s Pánom a zároveň s mnohými bratmi a sestrami vo viere – ako harmónia nástrojov, ktoré vo svojej individualite dvíhajú k Bohu veľkú symfóniu modlitby, vďaky a chvály. Ďakujem.
Preklad: Martin Kramara