Sedem rokov od nástupu Benedikta XVI. na Petrov stolec

Vatikán (24. apr. 2012, RV) – Presne pred siedmimi rokmi, 24. apríla 2005, slávil pápež Benedikt XVI. pred Bazilikou sv. Petra vo Vatikáne svätú omšu pri príležitosti začiatku svojho pontifikátu. Prítomným 300 tisícom veriacich, ktorí zaplnili okrem námestia aj Via della Conciliazione, zdôraznil, že „Cirkev je mladá“ a že „kto verí, nikdy nie je sám“. Pripomeňme si viaceré okamihy tohto mimoriadneho dňa.

„Tu es Petrus”, Ty si Peter – týmto slávnostným spevom prijal Boží ľud nového pápeža, „pokorného služobníka vo vinici Pánovej“. Z lodžie Vatikánskej baziliky, pod znakom pápeža, visí gobelín zobrazujúci zázračný rybolov a Ježiša v dialógu so sv. Petrom. Benedikt XVI. vo svojej homílii, ktorá bola 37-krát prerušená aplauzom, predstavuje, v akom duchu hodlá vykonávať službu najvyššieho pastiera Cirkvi:

„Mojím programom je nekonať podľa mojej vôle, nesledovať moje idey, ale načúvať spolu s celou Cirkvou slovám a vôli Pána a nechať sa viesť ním, pretože koniec koncov je to on sám, kto vedie Cirkev v týchto časoch našich dejín.“

Slovami nádeje povzbudzuje, aby sme mali dôveru v budúcnosť, pretože – ako poznamenal – „kto verí, nikdy nie je sám, ani v živote, ani v smrti“. Nádej sa rodí z istoty Kristovho vzkriesenia. Kristus žije, a teda aj jeho Cirkev je živá.

„Áno, Cirkev je živá – toto je podivuhodná skúsenosť týchto dní. Počas smutných dní choroby a smrti milovaného pápeža Jána Pavla II. sa pred našimi očami mimoriadnym spôsobom javilo práve toto, že Cirkev je živá. Na bolestnej tvári Svätého Otca sme počas Veľkej noci meditovali tajomstvo Kristovho utrpenia a spoločne sme sa dotýkali jeho rán. Ale počas nastávajúcich dní sme sa v tom najhlbšom zmysle mohli dotýkať samého zmŕtvychvstalého Pána. Bolo nám dopriate zakúsiť radosť, ktorú nám sľúbil po krátkom čase temna, ako plod svojho zmŕtvychvstania. Cirkev je mladá. Ona v sebe nesie budúcnosť sveta a teda aj každému z nás ukazuje cestu smerom k budúcnosti.“

Benedikt XVI. sa pozastavil pri svojej úlohe pastiera, ktorý je volaný hľadať ovce roztratené po rôznych púšťach našej spoločnosti. Na púšti samoty, opustenosti odumretej lásky... Jednou zo základných charakteristík pastiera – ako povedal – musí byť jeho láska k ľuďom, ktorí mu boli zverení, tak ako ich miluje Kristus, v ktorého službe stojí. „Pas moje ovce“, hovorí Kristus Petrovi. Pásť znamená milovať a milovať znamená byť ochotný aj trpieť. Milovať znamená dať ovciam pravé dobro, živiť ich Božou pravdou, Božím slovom, prítomnosťou, ktorú nám Kristus dáva v Najsvätejšej sviatosti.

„Milí priatelia, v tejto chvíli ja môžem povedať iba jedno: Modlite sa za mňa, aby som sa naučil čím viac a lepšie milovať svoje stádo, vás, svätú Cirkev, každého z vás osobne. Modlite sa za mňa, aby som neušiel zo strachu pred vlkmi. Modlime sa jedni za druhých, aby nás viedol Pán a aby sme sa učili aj my sa viesť navzájom.“

Možno aj my všetci máme istým spôsobom strach – pokračoval pápež slovami, ktoré sú aktuálne aj po siedmich rokoch – strach nechať úplne vstúpiť Krista do nás a úplne sa mu otvoriť. Bojíme sa snáď, že by nám mohol vziať niečo z nášho života? Či máme snáď strach zrieknuť sa niečoho veľkého, čo robí náš život tak krásnym? Neriskujeme, že sa tak ocitneme v úzkosti a budeme pozbavení slobody? A pápež znovu opakoval: „Nie! Kto nechá vstúpiť Krista, nič nestráca, absolútne nič z toho, čo robí život slobodným, krásnym a veľkým. Nie! Iba v tomto priateľstve sa otvára brána života“.

„Iba v tomto priateľstve sa skutočne otvárajú veľké možnosti byť človekom. Iba v tomto priateľstve zažívame to, čo je pekné a čo nás oslobodzuje. Tak by som chcel aj ja, vchádzajúc zo skúsenosti vlastného dlhého života dnes s veľkým odhodlaním a zápalom vám, milí mladí priatelia, povedať: Nebojte sa Krista! Nič vám nevezme a dá vám všetko. Kto sa jemu dá, dostane naspäť stokrát viac.“

Svoju homíliu na začiatku pontifikátu Joseph Ratzinger ako pápež Benedikt XVI. ukončil výzvou: „Áno, otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi, a tak nájdete pravý život. Amen.“ -jk-