Vysielanie pre gréckokatolíkov: Vznik patriarchálnych cirkví

Autorom nasledujúceho príspevku je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi, v ktorom sa venuje vzniku patriarchálnych cirkví

Pri opise života východných cirkví, ich dejín i súčasného stavu neraz hovoríme o inštitúcii patriarchátu, či o postavení patriarchálnych cirkví. Odkiaľ však táto cirkevná inštitúcia pochádza, ako vznikla? Pokúsime sa to zjednodušene priblížiť v dnešnom vysielaní.

Predpoklady pre vznik a rozvoj patriarchálnej inštitúcie nachádzame už v tzv. Apoštolských kánonoch, v ktorých je jasne vyjadrený princíp, odvodený z tradície, podľa ktorého má byť v každom národe ustanovený vedúci s presne určenými právami a kompetenciami. Pre právne špecifikovanie postavenia a kompetencií patriarchálnych cirkví zohrali osobitnú úlohu ekumenické koncily, ktoré záväzne kodifikovali postavenie, poradie a kompetencie jednotlivých patriarchálnych cirkví, tak ako sa vykryštalizovali v priebehu 4.–5. storočia.

Prvý nicejský koncil (r. 325), okrem otázok teologicko-dogmatického charakteru, riešil a istým spôsobom kodifikoval aj kánonickú situáciu už existujúcu v Cirkvi. Hádam najvýznamnejším dokladom toho je jeho 6. kánon, ktorý ustanovuje že sa má zachovávať starobylá prax podľa ktorej alexandrijský biskup má mať právomoc –jurisdikciu nad provinciami Egypta, Lýbie a Pentapolisu podobným spôsobom, ako ju vykonáva biskup mesta Ríma. Rovnako majú byť zachovávané aj práva biskupa Antiochie. Ako príklad, či vzor, má slúžiť jurisdikcia, ktorú vykonával rímsky biskup. V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že tu išlo o ten typ riadnej jurisdikcie, ktorú uplatňoval rímsky biskup nad diocesis Urbis, teda nad územím dnešného stredného Talianska a nie o jeho postavenie a právomoc, ktorú vykonával z postavenia primátu mimo územia Itálie (Galia, Španielsko, Afrika a v niektorých sporných otázkach aj voči Východu) a ktorá mala skôr mimoriadny charakter. Text kánonu predpokladal znalosť tohto rozdielu, a preto ju ani bližšie nevysvetľoval.

Kánon špecificky menuje na prvom mieste Alexandriu. Použitie termínu moc - exusía na vyjadrenie právomoci Alexandrie nie je náhodné. Chce sa ním zdôrazniť reálna jurisdikcia, a nie iba čestné prvenstvo. Líbya a Pentapolis boli samostatnými metropoliami, ktoré spolu s Egyptom tvorili diocesis Augustalis. Aj keď sa v texte kánonu neobjavuje slovo patriarcha a patriarchát, keďže právomoc – exusía odobrená Alexandrii sa vzťahovala aj na ďalšie metropolitné sídla, môžeme tu hovoriť o skutočnej právomoci nad metropolitmi, ktorá je typickou prerogatívou patriarchu. Tým, že Prvý nicejský koncil priznal Alexandrii právomoc nad celou civilnou „diecézou”, utvoril aj právny základ pre existenciu novej cirkevnej štruktúry s nadmetropolitným charakterom, pre existenciu patriarchálnej cirkvi.

Právomoc Antiochie nie je z textu tohto kánonu jednoznačne jasná. Antiochia sa totiž už pred Nicejským koncilom pokladala za najdôležitejšiu metropoliu diocesis Orientis. Neskorší grécky komentátor Zonaras jej prisudzuje teritoriálnu kompetenciu nad Sýriou, oboma Cilíciami v Malej Ázii a nad Mezopotámiou. Ostatné provincie, ktoré kánon spomína, sa tradične stotožňujú s Herakleou v Trácii, Efezom v Ázii a Cézareou Kappadóckou v Ponte.

Pri kodifikovaní prerogatív niektorých miest sa nesporne už na Prvom nicejskom koncile uplatnilo najmä kritérium ich politickej dôležitosti. Dokazuje to aj prípad Jeruzalema, ktorý si iste mohol, viac ako ktorékoľvek iné mesto, nárokovať apoštolský pôvod i titul Svätého mesta, ale napriek tomu nedosiahol výraznú zmenu kompetencií a jurisdikcie pre svojho biskupa. Jeruzalem, pod menom Aelia Capitolina, bol v tom čase iba sufragánnym biskupstvom metropolie Cézarey Palestínskej, ktorá bola zasa podriadená nadmetropolitnej autorite Antiochie. Koncil síce nezmenil túto hierarchickú postupnosť, ale na druhej strane chcel aj zohľadniť isté tradičné špecifikum Jeruzalema ako Matky cirkví. Urobilo sa tak siedmym kánonom Prvého nicejského koncilu, ktorým bolo Jeruzalemu priznané isté osobitné čestné postavenie, avšak bez zmeny jeho hierarchického postavenia sufragánneho biskupstva.

Prenesenie hlavného mesta a cisárskeho sídla z Ríma do Konštantínopolu v roku 328, utvorenie senátu a presun osobitných privilégií pre nové hlavné mesto znamenalo značnú zmenu v politickej situácii vnútri samotnej ríše a nevyhnutne sa teda muselo odraziť aj na organizácii cirkevného života, predovšetkým na jej administratívnom aspekte. Predtým, než sa malé mestečko Byzantion stalo Konštantínopolom a „novým Rímom”, bolo po cirkevnej stránke podriadené metropolitovi v Heraklei. Po tom, čo sa stalo hlavným mestom, sa podobná situácia zdala neprimeranou. Touto otázkou sa zaoberal aj Prvý konštantínopolský a druhý ekumenický koncil v roku 381, ktorý vo svojom treťom kánone ustanovil, aby bol Konštantinopol , tento “Nový Rím” odteraz považovaný za druhé biskupské mesto po “Starom Ríme”.

Týmto koncilovým ustanovením sa Konštantínopol razom dostal na prvé miesto medzi východnými biskupstvami. Aj keď samotný text kánonu hovorí o čestnom prvenstve – tá presbeia tés timés, podmienky, za ktorých mu bolo toto čestné prvenstvo prisúdené, nevyhnutne viedli postupne aj k utvoreniu reálnej jurisdikcie nad príslušným, značne rozsiahlym teritóriomčím sa vlastne vytvoril nová, nadmetropolitná štruktúra – konštantínopolský patriarchát. Od roku 381 začal konštantínopolský biskup Nektárius používať čestný titul patriarchu. Treba si osobitne všimnúť skutočnosť, že text koncilového kánonu otvorene motivuje zmenu poradia v hodnosti jednotlivých biskupských sídel vyslovene politicky, propterea quod urbs ipsa sit iunior Roma. Tieň budúceho cézaropapizmu je teda prítomný už pri samom zrode konštantínopolského patriarchátu.

Patriarchálne štruktúry a poradie hodnosti jednotlivých patriarchálnych cirkví sa definitívne ustálili prakticky už na Chalcedonskom ekumenickom koncile (r. 451). Počas šiestej sesie tohto koncilu bola ratifikovaná zmluva, ktorú medzi sebou uzatvorili antiochijský patriacha Maximos a jeruzalemský biskup Juvenalius. V tejto zmluve Antiochia postúpila jurisdikcii Jeruzalema tri provincie, čím získal Jeruzalem titul patriarchálneho sídla s teritoriálnou kompetenciou nad časťou civilnej diocesis Orientis, nad „troma Palestínami”. Chalcedonský koncil priniesol niekoľko kánonov, ktoré výrazne posilnili postavenie konštantínopolského patriarchu a právne odôvodnili jurisdikciu, ktorú v skutočnosti už od istého času vykonával.

Aj keď sa na Západe ešte istý čas občas diskutovalo, či konštantínopolskému biskupovi patrí titul patriarchu, v praxi sa pri styku s ním používala tá istá procedúra ako s ostatnými patriarchami, a z frekvencie korešpondencie a z tém prerokúvaných otázok môžeme jasne dedukovať, že Rím priznával konštantínopolskému biskupovi patriarchálne právomoci, ba istým spôsobom ho považoval za reprezentanta ostatných východných cirkví.

Dnešný postoj Katolíckej cirkvi k inštitútu patriarchálnych cirkví vychádza dekrétu II. Vatikánskeho koncilu o východných cirkvách v ktorom sa ustanovuje:
„Od najstarších čias jestvuje v Cirkvi ustanovizeň patriarchov, ktorú uznali už prvé všeobecné cirkevné snemy. Menom východný patriarcha sa označuje biskup, ktorý má právomoc nad všetkými biskupmi – nevynímajúc metropolitov –, nad duchovenstvom a ľudom svojho územia alebo obradu podľa predpisov cirkevného práva a bez narušenia primátu rímskeho veľkňaza. Kdekoľvek sa ustanoví hierarcha niektorého obradu mimo hraníc patriarchátneho územia, zostáva pridružený k hierarchii patriarchátu toho istého obradu podľa predpisov cirkevného práva. Všetci patriarchovia východných cirkví – hoci niektorí boli ustanovení v pomere k iným neskôr – sú si rovní čo do patriarchálnej hodnosti, rešpektujúc zákonité čestné poradie medzi nimi. Podľa starobylej cirkevnej tradície treba prejavovať patriarchom východných cirkví zvláštnu úctu, keďže každý z nich stojí na čele svojho patriarchátu ako otec a hlava. Preto tento posvätný cirkevný snem ustanovuje, aby sa obnovili ich práva a výsady podľa pradávnych tradícií každej cirkvi a ustanovení všeobecných cirkevných snemov. Ide o práva a výsady, ktoré jestvovali v časoch jednoty medzi Východom a Západom, i keď ich treba čiastočne prispôsobiť dnešným podmienkam.
Patriarchovia so svojimi synodami sú vyššou inštanciou pre všetky záležitosti patriarchátu, nevynímajúc právo zriaďovať nové eparchie a vymenúvať biskupov svojho obradu v hraniciach územia patriarchátu, bez narušenia neodcudziteľného práva pápeža zasiahnuť v jednotlivých prípadoch.“
Tieto všeobecné princípy boli neskôr preformované do cirkevných kánonov, ktoré obsahuje Kódex kánonov východných cirkví a ktoré sú v Katolíckej cirkvi dnes záväznou normou.