Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Tretiu nedeľu vo Veľkonočnom období: Prebuďte sa, apoštoli!

Bol raz jeden rušňovodič. Jazdil na vláčiku medzi dvoma od seba nie veľmi vzdialenými mestami. Deň čo deň prechádzal tou istou trasou, a tak ju už poznal takmer naspamäť. Poznal už takmer každý dom, každý strom, ba snáď aj každý krík, ktoré sa nachádzali popri trati. Najviac ho uchvacoval istý malý domček, ktorý sa nachádzal neďaleko pod horou. Bol malý a krásne biely. Keď naň zasvietilo slnko, jeho krásne biele steny nádherne žiarili. Kochal sa v ňom, v kvetoch, ktoré sa nachádzali na oblokoch, v stromoch, ktoré ho obklopovali. Domček bol tak krásny, že mu bolo ľúto, že nejestvuje na pohľadniciach. „Aké krásne miesto na bývanie,“ hovorí si. „Snáď na staré kolená budem mať šťastie žiť v podobnom domku.“
Istého odpoludnia, ako tak znova prechádzal okolo domku, všimol si malé dievčatko, ako sa hralo na trávniku pred ním. Keď sa vláčik priblížil, dievčatko mu zakývalo. Rušňovodič zakýval naspäť a zatrúbil klaksónom. To isté sa opakovalo znova na druhý deň. Na tretí znova. A tak sa pomaly začalo vyvíjať medzi nim a malým dievčatkom nevinné priateľstvo. Bola tam každé odpoludnie, aby mu zakývala. Niekedy sa k nej pridala aj je matka a kývali mu obe. Cítil sa pritom potešený. Aj jeho monotónna cesta ako keby sa tým trocha skrátila. Vždy sa tešil na nové stretnutie s nimi. Ak sa pre nejaký dôvod náhodou neobjavili, bol sklamaný.
Roky prechádzali. Dieťa rástlo. Ale aj tak sa stále objavovalo aj so svojou matkou pred domkom, keď prechádzal okolo vláčik, aby mu zakývali. Po čase ale rušňovodič odišiel do penzie a jeho stretávanie sa s matkou a jej dieťaťom prestalo. Odišiel svoj odpočinok tráviť do dosť vzdialeného miesta. Na domček a na dve bytosti pre ním však akosi zabudnúť nemohol. A tak sa jedného dňa rozhodol, že ich navštívi.
Lenže keď prišiel medzi ne, veru veci boli iné, než si predstavoval. Steny domu neboli až tak biele, ako si myslel, na omietke boli jasne viditeľné pukliny. Ruže neboli vôbec tak krásne, ako sa zdali. Vlastne boli to dosť bežné ruže, aké rastú skoro všade. V záhrade medzi kvetmi bolo hodne buriny. Ani stromy neboli až tak krásne zblízka, ako sa zdali z diaľky.
No najväčšie sklamanie prišlo, keď sa stretol so ženou a s jej dcérou. Keď sa im predstavil, spomenuli si na neho a správali sa k nemu slušne. Zaviedli ho do pomerne tmavej obývačky. Ponúkli mu čaj. Snažili sa s ním aj rozprávať. Aj napriek tomu však konverzáciu bolo dosť ťažké udržovať v
chode. Zistil s rozčarovaním, že majú veľmi málo spoločného. Pocit, ktorý ho však prenikal najviac bol, že je na nesprávnom mieste. Akosi ako keby nechápali dôvod jeho návštevy.
A tak keď sa naskytla prvá možnosť, slušne sa rozlúčil. Na ceste preč cítil v sebe nesmiernu prázdnotu. Svet, ktorý si vysníval, sa mu rozplynul. Krásny zámoček, ktorý si z domku budoval vo svojej mysli celé roky sa mu rozpadol a prepadol ako piesok pomedzi prsty, až z neho nezostalo absolútne nič. Zväzok, ktorý existoval medzi ním a ženami, a ktorý mu tak veľa do života priniesol, sa rozpadol, ponad akúkoľvek možnosť opraviť ho. Napriek tomu však, ako tak kráčal s týmto pocitom rozčarovania, kdesi v hĺbke srdca cítil, že chyba bola nie v nich, ale v ňom.
Nie je možné necítiť ľútosť nad spomínaným mužom. Lenže nebol tento muž dosť naivným, keď namiesto žitia v reálnom svete sa rozhodol žiť vo svete snov. Je pravda jeho svet snov bol krásny, lenže bol iba „púhym“ výplodom jeho predstavivosti. Napriek tomu však skutočný svet mohol byť ďaleko krajší, než tento jeho vysnívaný svet, keby bol oň čo len trocha stál a to z jedného jednoduchého dôvodu, lebo ide o svet skutočný. Skutočnosť, že v múroch domku boli trhliny, a že v záhrade bola burina ich mohol priviesť ešte bližšie než boli, a nie ich naopak nadobro oddeliť. Nejestvuje porážka tak trvalá, zúfalstvo tak totálne, ako to, čo prežíva človek, ktorý kráča za fatamorgánou.
Je veľa ľudí, ktorí sa rozhodnú pestovať si vo svojom živote ilúzie a ísť za nimi celým svojim srdcom. Apoštoli patrili medzi takýchto ľudí. Tri roky si budovali a pestovali ilúziu, ilúziu Mesiáša, ktorý by nebol schopný trpieť, o to menej zomrieť ponižujúcou smrťou. A tak keď Kristus zomrel, ich ilúzia, v ktorej žili, vyšla naplno na svetlo a ich svet sa rozpadol. Ich jedinou možnou reakciou bolo oddeliť sa totálne od reálneho sveta, pred ktorým tvárou v tvár s hrôzou stáli a začať žiť za zamknutými dverami. Toto nie je ten najlepší spôsob na prežívanie života. Hlavne pre mladých ľudí, akými apoštoli vtedy ešte nepochybne boli.
Našťastie apoštoli nezostali a nezomreli sklamaní a zlomení zo skutočnosti, že ich svet, ktorý si vysnívali, sa im rozplynul, že už viac nejestvuje. Keď sa im Ježiš zjavil – ako to budeme počuť túto nedeľu z evanjelia podľa sv. Lukáša – a otvoril ich mysle, boli hneď v obraze. Spoznali novú pravdu, ktorá spôsobila zaujímavú vec: ich skolabovaný sen sa im vrátil. Bol to však sen iný. Obnovený o nové poznanie. Tá nová pravda spočívala v skutočnosti, že práve cez utrpenie a ponižujúcu smrť Ježiš dosiahol svoju slávu. Ukázal im svoje rany. A žiadal ich, aby sa na ne pozreli. Aby si ich pozreli dobre. Nechal im na to aj čas, aby sa na ne dobre zadívali. Nebolo to jednoduché dostať sa do obrazu. Ale keď sa už dostali, pochopili, že zväzok, ktorý bol medzi nimi a Kristom, sa jeho utrpením a smrťou nerozpadol, ale naopak zosilnel.
Je dôležité, milí priatelia, aby sme skutočnosť Ježišovho zmŕtvychvstania prijali a prežívali naplno. Nie ako niečo, čo prináleží budúcim časom a vekom. Máme všetci tendenciu sa pozerať naň z tohto uhla. Zmŕtvychvstanie Kristovo je niečo, čo sa týka našej prítomnej reality. Nášho sveta, v ktorom žijeme, našich vzťahov, ktoré si budujeme, našich sĺz, ktoré niekedy roníme. Ježiš neprišiel, aby nás z tohto celého zobral kdesi preč, kde by to nebolo. On nás tu nechal. Aby sme to prežívali, ale z nového pohľadu, z pohľadu zmŕtvychvstania. Tak, ako apoštoli, ktorí sa stali svedkami toho, až po kraj zeme.
Mnohí máme problémy so svetom reality. Nevieme sa s ním vyrovnať. Nevieme ho zniesť. Je krutý. Neznesiteľný. A my takí slabí. Podobáme sa istému Jaimemu, ktorého otec raz k nemu príde zavčas rána a hovorí mu: „Jaime, vstávaj!“ „Nechce sa mi“, hovorí Jaime. „Vstávaj, treba ti ísť do školy“, pokračuje otec. „Nejdem do školy, otec,“ hovorí Jaime. „Prečo?“ pýta sa otec. „Pre tri dôvody“, hovorí Jaime. „Po prvé, lebo v škole je nuda; po druhé, lebo deti si zo mňa uťahujú; a po tretie, lebo nenávidím školu.“ „A ja ti dám tri dôvody, pre čo tam pôjdeš,“ hovorí otec. „Po prvé, lebo je to tvoja povinnosť; po druhé, lebo máš už 45 rokov a po tretie, lebo si riaditeľom školy.“
Prebuď sa zo sna! Toto je výzva aj pre mnohých z nás, ktorí žijeme vo svete sna celý život. Mnohí pociťujú horor, keď si pomyslia, že by sa mali prebudiť. Zasa do toho reálneho sveta. Nie, radšej nie. Radšej ostať spať. Čo najdlhšie. Radšej zobrať nejakú drogu, len nie sa dostať do reálneho sveta. Mnohí ľudia vám budú tvrdiť, že sa chcú dostať konečne z materskej škôlky a byť dospelí. Neverte im. Jediné čo chcú je, aby ste im opravili hračky.
Ježiš nás dnes teda volá do reality. Jeho volanie však nie je volaním otrokára na galejach z bičom v ruke „Vstaň znova veslovať!“ Volanie Ježišovo je volanie k
premene reality. Ku paschalizovaniu, t.j. k zveľkonočneniu reality. A toto je to krásne posolstvo, s ktorým máme ísť aj my až po končiny zeme. Ako kazatelia. Ale hlavne ako svedkovia.