Dnešný komentár pripravil
Pavol Karaba, manažér a podnikateľ, podporovateľ Klubu kresťanských ekonómov (CEBSI) V
týchto časoch dochádza v spoločnosti k zaujímavým úkazom. Srdcia ľudí sa plnia zášťou,
znechutením a podozrievavosťou. Nikto už ani nepredpokladá, že ľudia okolo by mohli
vykonávať niečo nezištne a z dobrej vôle. Za činmi z lásky sa hľadá bočný úmysel,
za chudobou lenivosť a za pokorou zasa slabomyseľnosť či hlúposť. Rýchlejšie ako bohatstvo
rastú ľudské túžby, ktoré obostierajú myseľ starosťami a nepokojom. Slová sv. Augustína:
„Nepokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe, Bože“ dnes viac ako inokedy nadobúdajú
na dôležitosti. Niet pri tom miesta pre pokojnú myšlienku, pokornú modlitbu ani pre
starostlivé oko či ucho. Prekvapujúce je, že v honbe za materiálnymi statkami
nebadať medzi bohatými a núdznymi ľuďmi skoro žiaden rozdiel. Ba dokonca – zoznamy
nevyhnutných vecí, ktoré núdzni ľudia nosia v hlave a musia ich mať čo najskôr, sú
u nich dlhšie a farbistejšie vymaľované. Treba si „užiť“ či „vychutnať “ čo najviac
zábavy a pohodlia. A všetci sa cítia chudobnejší, ako naozaj sú. Najväčšie bohatstvo,
ktoré každý z nás má na tomto svete, a to – osobný Boh a naši blížni – sa neberú do
úvahy. Ak sa niekto z nás naozaj dostane do nešťastia, choroby alebo do materiálneho
ohrozenia, nechodíme prosiť o pomoc – chodíme žiadať!! Hrdo a s pýchou v duši predkladáme
svoje nároky, ktoré je podľa nás spoločnosť povinná nám zabezpečiť. Necítime vinu
a necítime ani vďaku, ak sa o nás postarajú. Nechceme súcit a nečakáme milosrdenstvo
– hoci múdrosť a stáročné skúsenosti Cirkvi hovoria, že iba služby milosrdenstva rozbíjajú
obranný pancier samoty a zúfalstva. Ba čo viac, cez slová pána Ježiša („ ... dali
ste mi jesť a piť ... a čo ste urobili jednému z týchto maličkých..“) sa služba biednym
stáva kľúčom, ktorý otvára dvere k večnému životu. Autor tohto komentára pracuje
aj v združení, ktoré podporuje misijnú pomoc v najbiednejších oblastiach Afriky. Skúsenosť
dokazuje, že oveľa prospešnejšie pôsobí táto služba pre ľudí tu na Slovensku, ktorí
darujú nejaký príspevok na konkrétny účel, ako pre tých, ktorým je pomoc určená. Radosť
z darovania a ochota podeliť sa patria k základnej výbave svedomia každého jednotlivca,
aj neveriaceho. A práve vedomie, že dar alebo pomoc, ktorú dá niekto konkrétny, ktorého
to aj niečo stojí námahu čas či peniaze, toto vedomie bráni aj obdarovanému, aby prijatú
službu zneužíval. Preto inštitucionálna štátna pomoc chudobných ničí, ale osobná pomoc
lieči a pomáha. Je na nás kresťanoch, aby sme toto poznanie rozširovali a podporovali. Masívna
kampaň médií a nepremyslené sľuby politikov vytvárajú v ľuďoch nerealistické očakávania.
Ak sa tieto potom nenaplnia (čo je väčšinou pravidlo), vytvárajú sa celé skupiny ľudí,
ktorí sa cítia obeťami – či už systému, alebo obeťami iných, úspešnejších či pracovitejších
ľudí. Od závisti k nenávisti je potom iba krôčik. Všade propagovaná snaha byť bohatší
či úspešnejší ako druhí potláča do úzadia skoro zabudnuté poznanie, že na šťastne
prežitý život majú úspech a bohatstvo prekvapujúco malý dosah. Ak by mala Cirkev
v ekonomickej oblasti niečo zdôrazňovať a podporovať, tak je to práve pocit, že každý
zdravý človek má povinnosť sa postarať o seba svojim umom a prácou. A ak má k tomu
možnosti, tak má aj povinnosť umožniť a pomôcť živiť sa takto aj druhým ľuďom.
Ako svätý Pavol, ktorý na svojich apoštolských cestách síce horlivo kázal, ale robil
to sediac na svojich plachtách a kožiach, s ktorých šil stany (to bolo jeho remeslo).
Veď napokon každý druh práce je určitý druh služby druhým, za ktorú nám platia. A
čo iné by malo byť poslaním ľudí ako si navzájom slúžiť?