Benedikt XVI. v katechéze o modlitbe: Modlitba je spoločná celej komunite

Vatikán (18. apr. 2012, RV) – Za príjemného a slnečného počasia sa na Námestí sv. Petra zišlo niekoľko tisíc pútnikov z celého sveta, aby sa zúčastnili na generálnej audiencii so Svätým Otcom. Vo svojej katechéze sa Benedikt XVI. opäť vrátil k úvahe o modlitbe:
Drahí bratia a sestry,

po Veľkonočných sviatkoch sa opäť vraciame ku katechéze o modlitbe. Na generálnej audiencii pred Veľkou nocou sme hovorili o Blahoslavenej Panne Márii, ktorá bola medzi apoštolmi a modlila sa s nimi v okamihu, keď očakávali zoslanie Ducha Svätého. Prvé kroky Cirkvi sa uskutočňujú v atmosfére modlitby. Zoslanie Ducha Svätého nie je izolovanou udalosťou, lebo prítomnosť a činnosť Ducha Svätého neustále riadi a oživuje putovanie kresťanskej komunity. V Skutkoch apoštolov svätý Lukáš – okrem toho, že rozpráva o veľkom vyliatí Ducha Svätého vo Večeradle päťdesiat dní po Veľkej noci (porov. Sk 2,1-13) – spomína aj ďalšie, mimoriadne zostúpenia Ducha – a tieto sa opakujú aj v ďalších dejinách Cirkvi. Dnes by som sa rád zastavil pri udalosti, ktorú zvykneme nazývať „malé Turíce“: bolo to na vrchole ťažkého obdobia života rodiacej sa Cirkvi.

Skutky apoštolov rozprávajú, že po uzdravení chromého pri Jeruzalemskom chráme (porov. Sk 3,1-10) Petra a Jána uväznili (por. Sk 4,1), lebo ohlasovali Ježišovo vzkriesenie všetkému ľudu (por. Sk 3, 11-26). Po krátkom procese ich prepustili a oni sa vrátili k svojim priateľom a porozprávali im, čo podstúpili kvôli svedectvu o vzkriesenom Kristovi. V tom okamihu, píše svätý Lukáš, všetci „jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu“ (Sk 4,31). Na tomto mieste Lukáš podáva najobsiahlejšiu spoločnú modlitbu Cirkvi, ktorú nachádzame v Novom Zákone. Na jej konci sa píše: „A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Duch Svätý a smelo hlásali Božie slovo“ (Sk 4, 31).

Predtým, ako sa pozrieme na túto krásnu modlitbu, všimnime si jednu dôležitú vec: tvárou v tvár nebezpečenstvu, ťažkostiam a hrozbám sa prvá kresťanská komunita nepokúša robiť analýzu toho ako reagovať, nehľadá stratégie na obranu, opatrenia, ktoré treba prijať, ale ide sa modliť, vstupuje do kontaktu s Bohom.

Aké vlastnosti má táto modlitba? Je jednomyseľná, spoločná celej komunite, ktorá čelí prenasledovaniu kvôli Ježišovi. V gréckom origináli svätý Lukáš používa slovo „homothumandon“ – „všetci spolu“, „jednotní“ – termín, ktorý sa nachádza aj v iných častiach Skutkov apoštolov. Chce ním zvýrazniť túto jednotnú a vytrvalú modlitbu (porov. Sk 1,14; 2, 46). Svornosť bola základným prvkom prvej kresťanskej komunity a mala by pre Cirkev zostať navždy podstatnou. Nie je to len modlitba Petra a Jána, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve, ale aj modlitba celého spoločenstva, pretože to, čo prežívajú títo dvaja apoštoli, sa netýka len ich, ale celej Cirkvi. Zoči-voči prenasledovaniam, ktoré prišli kvôli vydávaniu svedectva o Ježišovi, sa prvá kresťanská komunita nielenže nezľakne a nerozdelí, ale zostáva hlboko spojená v modlitbe – ako jeden človek – aby spoločne vzývala Pána. Toto je – povedal by som – prvé znamenie, ktoré prichádza, keď veriaci musia podstúpiť skúšku kvôli svojej viere: jednota sa upevňuje – namiesto toho, aby bola porušená, pretože je podoprená neohrozenou modlitbou. Cirkev sa nemusí báť prenasledovaní, ktoré v dejinách podstupuje: má vždy dôverovať – tak ako Ježiš v Getsemani – v prítomnosť, pomoc a silu Boha vzývaného v modlitbe.

Urobme ešte ďalší krok: čo si žiada kresťanské spoločenstvo od Boha v tomto okamihu skúšky? Nežiada bezpečnosť pred prenasledovateľmi, ani to, aby Pán odplatil tým, čo uväznili Petra a Jána: žiada len, aby spoločenstvu bolo „so všetkou odvahou“ dané hlásať Božie Slovo (porov. Sk 4, 29). Komunita sa modlí, aby nestratila odvahu viery, odvahu ohlasovať vieru. Najprv sa však snaží pochopiť hĺbku toho, čo sa stalo, snaží sa čítať udalosti vo svetle viery – a robí to práve prostredníctvom Božieho Slova, ktoré nám pomáha pochopiť, čo sa deje vo svete.

V modlitbe, ktorú prednáša Pánovi, spoločenstvo začína pripomienkou a vzývaním Božej veľkosti a sily: „Pane, ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich“ (Sk 4, 24). Pri vzývaní Stvoriteľa si uvedomujeme, že všetko pochádza od neho, všetko je v jeho rukách, a toto vedomie nám dáva istotu i odvahu: veď ak všetko pochádza od neho, všetko je v jeho rukách. Potom si pripomínajú to, ako Boh konal v dejinách. Začínajú stvorením a pokračujú spomínaním na to, ako bol Boh svojmu ľudu vždy nablízku: ukázal sa byť Bohom, ktorému záleží na človeku, Bohom, ktorý sa neskrýva, nenecháva človeka napospas. Tu je doslovne citovaný druhý žalm a v jeho svetle sa potom interpretuje ťažká situácia, ktorú Cirkev práve prežíva. Druhý žalm oslavuje intronizáciu judského kráľa, ale prorocky sa vzťahuje aj na príchod Mesiáša, proti ktorému nič nezmôžu rebélie, prenasledovania ani neprávosti páchané na ľuďoch: „Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho Pomazanému“ (Sk 4, 25).

Toto nám Žalm 2 hovorí prorocky o Mesiášovi; pre celé dejiny je typická odbojnosť mocných voči Božiemu majestátu. Práve pri čítaní Svätého písma, ktoré je Slovom Božím, spoločenstvo môže Bohu povedať v modlitbe: „V tomto meste sa naozaj spolčili … proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si ty pomazal, aby vykonali všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať“ (Sk 4, 27). To, čo sa stalo, je čítané vo svetle Krista, ktorý je kľúčom pre pochopenie prenasledovania – ako kríž je vždy kľúčom pre Vzkriesenie. Opozícia voči Ježišovi ale i jeho utrpenie a zmŕtvychvstanie sú čítané vo svetle druhého žalmu – ako uskutočnenie Božieho plánu pre spásu sveta. A tu nachádzame aj zmysel skúsenosti prenasledovania, ktoré prvá kresťanská komunita práve prežíva: táto komunita nie je len akýmsi združením; je to spoločenstvo, ktoré žije v Kristovi, a teda to, čo sa s komunitou deje, je súčasťou Božieho plánu. Ako tomu bolo i v Ježišovom prípade, aj učeníci sa stretávajú s nepriateľstvom, nepochopením, prenasledovaním. Uvažovanie v modlitbe nad Svätým písmom vo svetle Kristovho tajomstva pomáha pochopiť našu prítomnosť v kontexte dejín spásy, ktoré Boh uskutočňuje vo svete – vždy podľa svojej vôle.

Práve preto žiadosť, ktorú prvá kresťanská komunita v Jeruzaleme predkladá Bohu v modlitbe, nesmeruje k tomu, aby bola ochránená, ušetrená skúšok, aby mala úspech, ale k tomu, aby mohla ohlasovať Božie Slovo s „parresiou“ – t.j. s odhodlaním, v slobode, s odvahou (porov. Sk 4, 29).

Potom pridávajú žiadosť, aby toto ohlasovanie bolo sprevádzané Božou rukou, aby sa uskutočňovali uzdravenia, znamenia a divy (porov. Sk 4, 30), teda aby sa ukázala Božia dobrota, aby sa zviditeľnila sila, čo pretvára skutočnosť, čo mení srdce, myseľ a životy ľudí, prinášajúc radikálnu novosť evanjelia.

Na konci modlitby, poznamenáva svätý Lukáš – „zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Duch Svätý a smelo hlásali Božie Slovo“ (Sk 4, 31). Miesto sa zatriaslo, teda viera má silu premieňať zem i celý svet. Ten istý Duch, čo hovoril prostredníctvom druhého žalmu v modlitbe Cirkvi, vchádza do domu a napĺňa srdcia všetkých, čo vzývali Pána. Toto je ovocie spoločnej modlitby, ktorú kresťanské spoločenstvo prednáša Pánovi: vyliatie Ducha Svätého, dar Vzkrieseného, ktorý napomáha a usmerňuje slobodné a odvážne hlásanie Božieho Slova. Ono poháňa apoštolov, aby bez strachu šli ohlasovať dobrú zvesť do všetkých končín sveta.

Aj my, drahí bratia a sestry, musíme vedieť vkladať udalosti nášho každodenného života do modlitby, aby sme objavili ich hlbší zmysel. Tak, ako prvé kresťanské spoločenstvo, aj my sa musíme nechať osvietiť Božím Slovom a prostredníctvom uvažovania nad Svätým písmom sa naučiť chápať, že Boh je prítomný v našom živote, prítomný aj v ťažkých momentoch, a že všetko – aj to nepochopiteľné – je súčasťou vyššieho plánu lásky, v ktorom Božie dobro, milosť a život skutočne zvíťazia nad zlom, hriechom a smrťou.

Tak, ako prvému kresťanskému spoločenstvu, aj nám modlitba pomáha čítať naše vlastné, osobné i spoločné dejiny v tej najlepšej perspektíve, teda v Božej perspektíve. Aj my chceme obnoviť prosbu o dary Ducha Svätého: nech rozohrejú naše srdcia a osvietia náš rozum, aby sme dokázali pochopiť ako Pán spĺňa naše žiadosti podľa svojej láskyplnej vôle, a nie podľa našich predstáv. Vedení Ježišovým Duchom, budeme schopní s pokojom, odvahou a radosťou prežívať každú životnú situáciu, ba dokonca chváliť sa so svätým Pavlom “aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej.” A táto nádej nesklame, pretože „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 3-5).

Preložil Martin Kramara