Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Druhú nedeľu vo Veľkonočnom období: Ranený uzdravovateľ

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Druhú nedeľu vo Veľkonočnom období, ktoré nesie názov Ranený uzdravovateľ:
Keď pred časom vydal aj u nás už dobre známy autor Henri Nouwen svoju knihu Zranený Uzdravovateľ, hneď ňou zaujal. Kniha je určená pre kňazov a pastoračných pracovníkov, ale v istom zmysle môže slúžiť každému, kto sa chce venovať službe uzdravovania v súčasnom svete. Jej podtitul znie: Ako sa môžeme vo svojej zranenosti stať prameňom uzdravovania pre iných. Služba uzdravovania je jednou z najpodstatnejších služieb Cirkvi svetu. Už samotný názov knihy stačí, aby sme pochopili jej podstatu: Uzdravovať môže len ten, kto sám bol zranený. Nielen preto, že takto rozumie bolesti, ale aj preto, že takto má kredit: tzn. ľudia ho prijímajú. Zranení cítia, že on im má čo povedať a to preto, lebo s nimi zdieľa ten istý osud.
Kniha Henriho Neuwena, aj keď je o služobníkoch uzdravovania v Cirkvi, je predovšetkým a v prvom rade o Kristovi, ktorý je modelom každého uzdravovateľa, pretože sám bol zranený a preto ľudia, ktorým ponúka uzdravenie môžu cítiť, že on vie, čo je bolesť. A presne toto bol dôvod, prečo sa aj Kristus nechal zraniť. Prišiel uzdravovať ľudí nie tým, že by bol sedel v ordinácii ako lekár a predpisoval im lieky a kúry na uzdravovanie, ale tak, ako ho charakterizoval dávno predtým prorok Izaiáš: „A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti. Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili“ (Iz 52,1353,12).
V evanjeliu nasledujúcej nedele budeme počuť, ako Ježiš prišiel medzi svojich učeníkov, aby im priniesol uzdravenie cez svoje uzdravené rany. Prišiel medzi nich a zvestoval im pokoj. Zvestoval im ho tri krát. A pokoj je dar, ktorý naznačuje uzdravenie. Neuzdravený človek nemá pokoj, ten prežíva depresiu a nepokoj. Prišiel im teda zvestovať uzdravenie a s ním pokoj. Apoštoli boli veľmi doráňaní. Situácia okolo Ježiša im poriadne skomplikovala život. Možno cítili, že Ježiš ich zradil, lebo nesplnil ich očakávania. A pritom oni toľko obetovali, keď sa rozhodli ho nasledovať. Cítili ale aj to, že i oni sami zradili Ježiša. Ježiš si takýto postoj od nich nezaslúžil. Všetci ho opustili v najkritickejšej chvíli jeho života. Cítili sa mizerne. Sami zo seba. Jeden z druhého. Boli v totálnom zmätku. A Ježiš prichádza medzi nich so svojím pokojom. Bol to pokoj, ktorý bol výsledkom uzdravenia.
I my, mnohí z nás, sme doráňaní, ako apoštoli a to dvoma spôsobmi: Našimi vlastnými hriechmi a hriechmi iných. (1) Naše vlastné hriechy nám chutia keď ich páchame. No ako čas letí, my začneme ťarchu ich ovocia. Všetky hriechy sa po čase ukážu v pravej podobe, a my sa cítime nimi chytení v pasci, ponížení, zdegradovaní, zotročení, orabovaní. Hriechmi zrádzame Boha, seba i iných. Sem patria hriechy ako rôzne závislosti, potraty, nevery, nemravnosti a podobne. Človek, ktorý precíti svoj stav, sa obyčajne stiahne. Hanbí sa. Nechce ísť von. Cíti sa zlým. Toto ale nie je stav, ktorý je stavom božím. Je to stav, ktorý pochádza od zlého. Človek, ktorý sa motá okolo svojich hriechov a nevie sa z nich a z ich následkov vymotať, inými slovami nevie precítiť túžbu po odpustení a pre toto odpustenie sa otvoriť, nie je pod vplyvom Božieho Ducha. Ježiš apoštolom, ktorí boli vo večeradle v takomto stave – v depresii z vlastných hriechov – ponúka odpustenie a oni jeho odpustenie prijímajú. Ba čo viac: stávajú sa apoštolmi uzdravenia pre iných, pre takých, ktorí podobne ako oni zradili svojimi hriechmi Boha, seba i iných.
(2) Sú ale aj zranenia, ktoré nám hriechmi spôsobili iní. Bolo voči nám spáchané bezprávie, nespravodlivosť, zrada, boli sme zranení. Napríklad sme vyrastali v alkoholickej rodine, kde náš rodič bol silne agresívny a nás fyzicky, emocionálne, verbálne alebo inak zneužíval. Alebo sme zažili agresivitu, úlisnosť či falošnosť zo strany autority, alebo nás zradil priateľ, opustil manželský partner, či podviedol spoločník v podnikaní. Alebo som bol nechceným či neprijatým dieťaťom. Človek s takýmito skúsenosťami má tendenciu separovať sa alebo prestať ľuďom dôverovať. Sú takí, ktorí prežívajú silný pocit hanby, pretože ľudia, ktorí ich v minulosti zneužívali sú obyčajne silne manipulatívni a ich sklonom bolo uviesť zmätok do toho, kto je obeť a kto páchateľ zla. Napríklad alkoholický otec mohol deti obviňovať že to oni sú na vine, že on sa správa tak, ako sa správa. On je voči nim agresívny preto, lebo oni sú zlé. A deti tomu uveria a do dospelosti vstúpia s pokrivenou dušou. Ako dôsledok prežívajú hanbu, vinu, pocit nehodnosti, hnev a nenávisť.
Čo v takomto prípade robiť? Otvoriť sa pre uzdravujúcu silu vzkrieseného Krista. On vie, ako sa cítime. On spoznal na vlastnej koži, čo to znamená byť zranený násilím, agresivitou, falošnosťou, zradou, a zlým zachádzaním zo strany iných. On nevinný bol vyhlásený za vinného, ba bol pokladaný za príčinu všetkého zla. On nikomu neublížil a predsa sa na ňom vyvŕšili všetci – od jeho nepriateľov až po jeho priateľov – tak ako na nikom. Treba sa preto otvoriť pre Ježišovo uzdravenie, ktoré nám ponúka cez svoje rany.
Aký je znak toho, že už som uzdravený? Sú to dva znaky. Prvým je pokoj. Neuzdravený človek nemá pokoj, má nepokoj, úzkosť, depresiu. Uzdravený človek sála zo seba pokoj. Lenže pokoj prichádza z odpustenia: Ježiš tieto dve veci: pokoj a odpustenie vo veľkonočnom posolstve spojil. Potrebujeme si odpustiť sami sebe ak sme boli zranení vlastným hriechom. Toto nie je ľahké: človek má tendenciu stále sa k svojmu hriechu vracať a v ňom sa doslova váľať. Ak to nevieme, treba poprosiť Ježiša, aby to urobil on v nás za nás.
To isté platí o hriechoch iných voči nám. Pokoj tu dosiahneme len vtedy keď im odpustíme. A znova, ak to nevieme, treba prosiť Ježiša, aby im on v nás a cez nás odpustil. A verme, ak budeme v tejto snahe úprimní, stane sa zázrak. Ľudia takéhoto typu majú obyčajne tendencia sa schádzať a navzájom si lamentovať: to ako keby si navzájom lízali svoje zahnisané rany. Keď sa rozídu, sú ešte vo väčšej depresii, ako boli keď sa zišli. Treba si všimnúť, že Ježiš nás uzdravil svojimi oslávenými, t.j. uzdravenými ranami a nie ranami hnisajúcimi.
Druhým znakom uzdravenia je, že sme schopní o svojich ranách a všetkom okolo nich hovoriť. Robíme to, lebo sme v pokoji. Samozrejme, neohlasujeme tieto veci zo strechy. Ale sme schopní, keď na to príde reč o tom hovoriť, rozvinúť to, vysvetliť a ponúknuť to všetko ako pomôcku k uzdraveniu aj iných. Ak človek o istých veciach nie je schopný hovoriť, alebo vždy znervóznie, keď na to príde reč, to je známka toho, že rana nie je uzdravená, ale že je stále aktívna.
Napríklad, kto bude väčším apoštolom nádeje v uzdravenie pre alkoholikov ako uzdravený alkoholik, alebo väčšou apoštolkou hnutia za život, ako žena, ktorá sa dopustila potratu, no dnes to už má za sebou, pretože svoju vinu pred Bohom spracovala a Boh jej odpustil? Alebo kto je schopný lepšie prinášať pokoj do duší ľudí, ktorí vyrastali v alkoholickej rodine a ešte i dnes sa za to silne hanbia, ako človek, ktorý to pred Bohom spracoval?
Takto sa i my vo svojej zranenosti môžeme, podobne ako Ježiš, stať pre iných prameňom uzdravenia. Nech nám v tom Vzkriesený Pán pomáha.