Komentár Mons. Mariána Gavendu: Veľkonočné paradoxy

Pravidelný štvrtkový komentár s názvom Veľkonočné paradoxy pripravil Mons. Marián Gavenda


Veľkonočná oktáva a vlastne celé veľkonočné obdobie vytvárajú priestor, aby veľká udalosť Veľkej noci mala možnosť doznieť a my sme ju mohli prechádzajúc od jednej témy k druhej rozmieňať postupne na drobné. Možno sme si aj cez samotné veľkonočné sviatky museli neraz povzdychnúť: „všetko je inak, ako sme čakali“. A hovoríme to aj cez tieto dni, stále: „všetko je inak“ a najmä inak, ako by sme si priali. Aj v osobnom živote, aj v živote spoločnosti.

Historické udalosti Ježišovej Veľkej noci boli plné paradoxov. Aj v jeho prípade bolo všetko úplne inak, než si to zbožní židia, čakajúci na Mesiáša predstavovali a než by si to ktokoľvek trúfol predstaviť. Začali „hovoriť aj kamene“. Stačí chvíľu si všímať reč paradoxov. Chtiac a najmä nechtiac sa tu do bodky napĺňali starobylé proroctvá a uskutočňoval Otcov plán spásy.

Judášovi za Ježiša zaplatili chrámovými peniazmi, určenými na zakúpenie obetných darov; zaplatili mu sumu, za ktorú si bolo možné kúpiť otroka. Judášova zrada sa začala, keď Ježiš hovoril o chlebe života a dovŕšila práve vtedy, keď ho prijal. Učeníkom Ježiš v rozlúčkovej reči sľúbil, že práve za ich dobrotu ich budú nenávidieť. Svet neznesie, aby niekto búral jeho falošné zdanie dobra. Ježiš učeníkom nesľuboval, že ich uchráni od zla, ale že im pomôže nad ním zvíťaziť.

V posvätnej atmosfére poslednej večere, keď sa Ježiš rozhodoval obetovať sa do krajnosti, učeníci sa medzi sebou pohádali, kto z nich je väčší. Ježiš nevybuchol hnevom ani plačom nepochopenej dobroty. Vstal, prepásal sa zásterou a aj z tejto bolestnej situácie vyvodil lekciu lásky.

Getsemanská záhrada je paradoxným protikladom rajskej záhrady: v raji sa Adam schovával pred Bohom, aby zakryl vinu svojej neposlušnosti, tu Kristus poslušne hľadá vôľu Otca, aby túto vinu odčinil. Judáš do nej vstúpil, aby zradil Ježiša bozkom. Keď odtiaľ spútaného Ježiša viedli ku Kaifášovi, prechádzali „Ovčou bránou“, ktorá bola blízko chrámu a ktorou privádzali obetné zvieratá. Židia začali s Ježišom verejný súdny proces, hoci rozsudok smrti vyniesli tajne počas noci už pred niekoľkými dňami. Keď si pohoršený Kaifáš roztrhol veľkňazské rúcho, strhol zo seba svoje kňazstvo a sám, hoci nevedomky, ukončil éru Áronovho kňazstva, aby miesto nej nastúpilo kňazstvo na spôsob Melchizedecha. Roztrhnutá opona v chráme to potvrdila.

Pilát tvrdil, že má moc nechať Ježiša prepustiť a moc dať ho ukrižovať. O chvíľu sa nechal premôcť nenávistným hlasom zástupu a odsúdil na smrť toho, na ktorom pred chvíľou prehlásil, že na ňom nenachádza žiadnu vinu. Svoju zbabelosť skryl za „vôľu ľudu“, čím sa zapísal medzi prvých liberálnych demokratov, stavajúcich právo na základe zmanipulovanej väčšiny. Židia pritom kričali: „jeho krv na nás a na naše deti“. Ani kresťania často nechápali, o čo tu šlo. Hoci židia odsudzovali Ježiša na smrť, privolávali nechtiac na svoje deti krv jeho odpustenia. Lebo jeho dobrovoľne a nevinne preliata krv nevolala po pomste, ako krv Ábela, ale prinášala a prináša odpustenie a život. Všetci túžime, aby sa jeho krv vyliala „na nás a na naše deti“. Keď si rozvášnená luza žiadala od Piláta radšej zločinca, ako Ježiša, aj tak nechtiac volala: „Chceme Otcovho Syna! Lebo Barabáš znamená otcov syn. Židia odmietli Ježiša ako svojho kráľa, hrubí pohanskí vojaci ho, aj keď s posmechom, nazvali kráľom, kráľom, ktorý práve trpel a zomieral za svoj ľud. Zomierajúci zločinec prosil zomierajúceho bezmocného Ježiša, aby mu dal život vo svojom kráľovstve... A keď Ježiša uložili do hrobu a jeho učeníci sa rozpačití rozutekali, prvý kto uveril v jeho zmŕtvychvstanie boli tí, čo ho dali zabiť. V najväčší sviatok sa členovia veľrady neváhali poškvrniť a ísť do domu opovrhovaného Piláta žobrať, aby im pomohol strážiť mŕtveho. Spomenuli si totiž ako povedal, že vstane...

Ľudská slabosť i zloba písala a píše Božie dejiny. Toto je tiež veľmi dôležitý odkaz veľkonočných udalostí. Stále máme tendenciu deliť ľudí na „dobrých a zlých“. Pritom netreba byť naivní a hľadať za každú cenu dobrú vôľu aj tam, kde jasne prevládajú zlé úmysly. Realizmus veriaceho nie je vidieť v každom len dobro, ale vidieť moc dobra toho, ktorý jediný je Dobrý a vie si aj zlom poslúžiť na dobré.

Spomínam si, ako sme sa v časoch takzvanej socialistickej normalizácie druhej polovice minulého storočia búrili, keď na ktoromsi zjazde komunistickej strany nariadili sprísniť boj proti Cirkvi a na školách i v zamestnaní dávať vypisovať dotazníky o náboženskom presvedčení. Bolo to v rokoch, keď protináboženský tlak trochu poľavil a potajme sa dalo ako-tak prežiť s vierou aj pri lepších funkciách. O čo tu šlo v konečnom dôsledku: o porušovanie základných ľudských práv? Zaiste aj o to. Rozhodnutie súdruhov z ústredného výboru strany si však možno vysvetľovať aj rečou Božej logiky: „Tí kresťania prestávajú byť kresťanmi, skrývajú sa so svojou vierou. Spravme čosi, aby o nej vydávali svedectvo, aby sa nehanbili za svoje presvedčenie, aby si položili otázku, či chcú slúžiť Bohu alebo mamonu. Nariaďme dotazníky, aby museli s pravdou von...“. A tak jeden zo záverov zjazdu ateistickej komunistickej strany mal za cieľ robiť z alibistických kresťanov Kristových svedkov.

Zaiste, dobre sa to hovorí, keď sú tie časy dávno za nami, horšie keď ide teraz o našu kožu. Aj my sa často pridávame k nadávaniu nad záplavou správ o násilí, podvodoch a korupcii, ktorými nás kŕmia médiá z každej strany. Je to konštatovanie zla, ale aj veľká evanjelizačná príležitosť. Evidentne narastá anarchia a tá si vyžaduje zo dňa na deň viac obranných opatrení: čipy, kamery, kontroly... Sofistikované, elektronické, ale len nové alternatívy zlatej klietky, ktorej inštaláciu a údržbu si sami mastne platíme. Potvrdzuje sa známa rovnica Chucka Colsona, ktorý kladie do vzájomného vzťahu odvekú skúsenosť: spoločnosť a chaos a svedomie a políciu. Ak sa z tejto zákonitosti vylúči svedomie, spoločnosť sa nutne mení buď na chaos, v ktorom práve vďaka nekontrolovanej slobode, v ktorej si každý robí čo sa mu zachce, má človek čoraz menej slobody. Alebo musia fungovanie spoločnosti držať čoraz prísnejšie policajné a iné opatrenia. Nehovoriac o tom, že bez svedomia vstupuje chaos aj medzi ochrancov poriadku. Aby nezneužívali svoju moc, musí tu byť toľko predpisov, že ju vlastne ani nemôžu použiť, keď treba niekoho naozaj ochrániť. Všetky tieto konkrétne prejavy anarchie a hustnúcej siete málo účinných opatrení jasne volajú: to môže zmeniť len svedomie. No kde niet Boha, kde niet objektívnej normy o tom, čo je dobré a čo zlé, nezostáva iné riešenie, len anarchia alebo polícia. To je reč paradoxov našich dní, cez ktoré Boh hovorí o svojich plánoch. Túžba po pokoji a slobode volá po svedomí. Tieto súvisy treba odhaľovať ľuďom, keď sa reč točí okolo bohatej čiernej kroniky.