Veľkonočné zamyslenie
Mons. Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi
Slovo zemetrasenie
sa v našich predstavách bežne spája s katastrofou, nešťastím, nebezpečenstvom, smrťou.
Dôsledky zemetrasenia sa dlho pociťujú – rozborené stavby, narušené cesty, strhnuté
mosty. Moderné seizmologické stanice sú dnes schopné zaznamenaťzemetrasenie
a presne určiť jeho epicentrum, silu a dosah. Rebríček najsilnejších zemetrasení v
histórii je časovo obmedzený len na posledné desaťročia, odkedy sme schopní tento
fenomén presnejšie merať. V minulosti neexistovali zariadenia, ktoré by zaznamenávali
jeho silu podľa Richterovej alebo Mercalliho stupnice. O historických
zemetraseniach sa dozvedáme len z kroník, či spomienok a memoárov jednotlivcov
a ich silu môžeme odhadovať podľa opísaných škôd, či iných sprievodných javov.Zemetrasenie napríklad sprevádzalo výbuch Vezuvu a zničenie Pompejí, kroniky
zaznamenávajú zemetrasenia, pri ktorých sa zrútili viaceré pozoruhodné budovy, či
boli zničené celé mestá. Jedno zemetrasenie, respektíve jedna dvojica
zemetrasení však vošla do histórie celkom osobitným spôsobom a navždy zmenila beh
ľudských dejín. Opis týchto zemetrasení a ich dôsledkov pochádza z pera a spomienok
autentických svedkov udalostí, ktorých v nasledujucich riadkoch chceme hojne citovať.
Oba zemetrasenia sa odohrali behom troch dní, s epicentrom v meste v meste Jeruzaleme,
pričom ich presný čas ukladajú dobové pramene do osemnásteho roku vlády cisára Tibéria,
keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip
tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov
Annáša a Kajfáša, presnejšie do konca prvej polovice prvého jarného mesiaca podľa
židovského kalendára, teda 13. a 15. nissana jeden deň pred a jeden deň po židovskej
Pasche. Prvé z týchto zemetrasení vypuklo vo chvíli smrti odsúdenca menom Ježiš, ktorého
vinu guvernér Pilát označil nápisom ”Ježiš nazaretský, židovský kráľ”. Vo chvíli
keď zomierajúci Ježiš na kríži „zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu. … hľa, chrámová
opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali.
Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov
a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Keď stotník a tí,
čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko čo sa deje, veľmi sa naľakali
a hovorili: "On bol naozaj Boží Syn." (Mt 27 51-54). Druhé zemetrasenie vypuklo ráno
15. nissana. Vtedy “keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária
Magdaléna a iná Mária pozrieť (Ježišov) hrob. Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo
z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň. Jeho zjav bol
ako blesk a jeho odev biely ako sneh. Strážnici strnuli od strachu z neho a ostali
ako mŕtvi“ (Mt 28, 1-4). Obe zemetrasenia boli zaznamnenané vojakmi, ktorí si konali
svoju službu. V prvom prípade úlohu popravčej čaty, v druhom funkciu strážnikov, ktorí
mali zabrániť tomu, aby učeníci azda neukradli Ježišovo telo z hrobu a nešírili potom
nejakú fámu o jeho zmŕtvychvstaní. Čo je na týchto zemetraseniach pozoruhodné je
to, že nespôsobili žiadne závažné materiáne škody, ale, práve naopak, boli sprievodným
znakom nepredstaviteľného dobra pre ľudstvo. Po obidvoch zemetraseniach zazneli neslýchané
vyjadrenia. Stotníkove slová "On bol naozaj Boží Syn" radikálne menia pohľad na osobu
Ježiša z Nazaretu, ktorý bol svojimi súčasníkmi síce v istom zmysle považovaný za
proroka, mocného v čine i reči, pred Bohom aj pred všetkým ľudom a od ktorého mnohí
očakávali , že vykúpi Izrael a obnoví jeho kráľovstvo (porov. Lk 24,19), ale o ktorom
si dovtedy len jeho najbližší učeníci reprezentovaní Petrom dovolili povedať, že je
„Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Po druhom zemetrasení sa ale rozšírila správa
ešte šokujúcejšia. Týkala sa toho, ktorého vlastní súkmeňovci “rukami bezbožníkov
pribili na kríž a zavraždili ... Podľa svedectva jeho účeníkov ho „Boh vzkriesil a
zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci“ (porov. Sk 2, 24). V ono jarné
nedeľné ráno sa teda začala Jeruzalemom šíriť správa o tom, že ten Ježiš z Nazaretu,
ktorého pred troma dňami ukrižovali už nie je v hrobe, že jeho hrob je prázdny. Keď
sa v neskôr on sám objavil na viacerých miestach, najprv Márii Magdaléne v záhrade,
neskôr apoštolom vo večeradle, a potom ďalším učeníkom na ceste do Emauz – nebolo
už možno túto správu ďalej ignorovať. Niežeby sa štátny aparát o to nepokúšal.
Veď po tom, čo „prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom
všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí
so slovami: "Tak vravte: "V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli."
A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo."
Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až
do dnešného dňa.“ (Mt 28, 11-15). Napriek tomu sa správa šírila
ďalej. Zoči-voči týmto svedectvám Kristovo zmŕtvychvstanie nemožno vysvetľovať
mimo fyzického poriadku a neuznávať ho za historickú skutočnosť. Z faktov vyplýva,
že viera učeníkov bola podrobená radikálnej skúške utrpením Učiteľa a jeho smrťou
na kríži, ktorú on vopred oznámil. Otras vyvolaný umučením bol taký veľký, že učeníci
(aspoň niektorí z nich) neuverili hneď zvesti o zmŕtvychvstaní. Evanjeliá nám vôbec
neukazujú spoločenstvo zachvátené mystickým nadšením, ale predstavujú nám zronených
a prestrašených učeníkov. Preto neuverili nábožným ženám vracajúcim sa od hrobu a
ich slová sa im zdali „ako blúznenie“ (. Keď sa Ježiš večer na Veľkú noc zjavil Jedenástim,
„vyčítal im neveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného“ (.
U apoštolov sa situácia zmenila až keď sa „vzkriesený Kristus zjavil Kéfasovi
a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz. Potom sa zjavil
Jakubovi a potom všetkým apoštolom“ (Sk 5, 30). Odvtedy, a osobitne od Zoslania Svätého
Ducha na päťdesiaty deň po Pasche, sa apoštoli stali neohrozenými ohlasovateľmi tejto
novej mimoriadnej zvesti. Nič nepomáhali ani zákazy veľrady: Ježišovi učeníci, teda
tí ktorým „po svojom umučení poskytol noho dôkazov, že žije, keď sa im počas štyridsať
dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1,3), na všetky zákazy veľkňazov reagovali
vyhlásením „my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4, 20) , teda,
že „Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili.
Jeho Boh svojou pravicou povýšil za vládcu a Spasiteľa... a my sme toho svedkami,
aj Duch svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú“ (Sk 5, 30-32). Od týchto
čias až podnes a do skončenia vekov, byť Kristovým svedkom znamená byť „svedkom jeho
zmŕtvychvstania“ (, patriť k tým, čo „s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili“ (.
Kresťanská viera vo vzkriesenie sa už od začiatku stretala s nepochopením a
odporom. V ničom inom sa neprotirečí kresťanskej viere tak silno, tak tvrdošijne,
tak vytrvalo a vášnivo, ako keď ide o vzkriesenie tela. Veľmi všeobecne sa
prijíma, že život ľudskej osoby pokračuje po smrti duchovným spôsobom. Ako však uveriť,
že by toto tak zjavne smrteľné telo mohlo byť vzkriesené pre večný život? Kresťanská
nádej na vzkriesenie je plne poznačená stretnutiami so zmŕtvychvstalým Kristom.
Vstaneme z mŕtvych ako on, s ním a skrze neho. Kedy? Definitívne „v posledný deň“
(, „na konci sveta“. Vzkriesenie mŕtvych je totiž úzko spojené s Kristovým
druhým príchodom (parúziou): „Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice
sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví“ (. Naša cirkevná pieseň
to sugestívne opisuje slovami: “keď nebesá i zem, budú sa triasť a chevieť, ty prídeš
k nám v ten deň, bys súdil tento svet“. Veriť vo vzkriesenie mŕtvych bolo
podstatným prvkom kresťanskej viery už od jej začiatkov: „vzkriesenie mŕtvych
je istota kresťanov. Vierou vo vzkriesenie sme [kresťanmi].“ Na Východe to
vyjadruje pozdrav, ktorým sa veriaci zdravia v týchto dňoch. Christos voskrese! _
Voistinu voskrese! Kristus vstal zmŕtvych! Naozaj vstal! Latinská liturgia pri každom
slávení nám predkladá vieru v Eucharisticky prítomného Krista ako tajomstvo viery,
ktoré vyznávame slovami: Smrť tvoju Pane zvestujeme a Tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame,
kým neprídeš v sláve! Istá agentúra pri sociologickom prieskume zistila, že percento
tých, ktorí sa vyhlasujú za veriacich kresťanov je vyššie ako tých, ktorí veria v
zmŕtvychvstanie a vzkriesenie tela. Tento štatistický údaj je šokujúci a zarmucujúci
zároveň. Byť kresťanom, považovať sa za veriaceho a neveriť pritom v zmŕtvychvstanie,
pochybovať o historickosti Kristovho zmŕtvychvstania i o našom vlastnom budúcom
vzkresení s Kristomo je totiž paradoxom, vnútorne si odporujúcim. Ako hovorí sv.
Pavol: „Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria,
že zmŕtvychvstania niet?Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus
vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie
a márna je aj vaša viera.A potom sa zistí, že sme falošnými Božími
svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil,
ak mŕtvi naozaj nevstávajú. Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus.
A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch.Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení.Ak len v tomto
živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Ale Kristus vstal
z mŕtvych, prvotina zosnulých. (1 Kor 15, 12-20)
Mnohí vlažní kresťania potrebujú
aj dnes, akoby zatriasť vlastným svedomím a náboženským vedomím, potrebujú prijať
do svojho života zmenu, ktorú spôsobujú vibrácie pochádzajúce z jedného epicentra,
z Krista jeho zmŕtvychvstania. Prijatie pravdy o Kristovom zmŕtvychvstaní ako o
garancii nášho vzkriesenia je duchovným zemetrasením v dejinách ľudstva i každého
človeka. Nie je to voliteľný doplnok akéhosi etického učenia, ktoré môže byť na kresťanstve
tak všeobecne sympatické, ale je to podstata a dôvod celého kresťanstva. Toto
duchovné zemestrasenie má presne opačné charakteristiky, ako prírodná katastrofa
– je šťastím, istotou, životom. Jeho dôsledkom je budova Cirkvi, ktorá je postavená
na Petrovej skale, je cestou k spáse a mostom medzi nebom a zemou. Aj presto zaznievajú
slová autora listu Hebrejom ku všetkým pochybujúcim a hľadajúcim: „Dajte si pozor,
aby ste neodmietli toho, ktorý hovorí. Lebo ak neunikli tamtí, čo odmietali toho,
ktorý hovoril na zemi, o čo menej my, keď sa odvrátime od toho, ktorý hovorí z neba.
Jeho hlas vtedy otriasol zemou, teraz však sľubuje: "Ešte raz zatrasiem nielen zemou,
ale aj nebom. A to "ešte raz" naznačuje premenu toho, čo je otrasiteľné ako stvorené,
aby ostalo to, čo je neotrasiteľné. A tak keďže prijímame neotrasiteľné kráľovstvo,
zachovajme si milosť a pomocou nej slúžme Bohu tak, aby sme sa mu páčili, s úctou
a bázňou“ ( Hebr 12, 25-28).