Benedikt XVI.: V zápase na Olivovej hore Ježiš otvoril cestu k slobode

Vatikán (5. apr. 2012, RV) – V podvečer o 17.30 Benedikt XVI. predsedal svätej omši na pamiatku Pánovej večere v Lateránskej bazilike. Vo svojej homílii povedal:

Drahí bratia a sestry,
Zelený štvrtok nie je iba dňom ustanovenia Najsvätejšej Eucharistie, ktorej jas so samozrejmosťou všetko osvetľuje a priťahuje k sebe. Súčasťou Zeleného štvrtka je i temná noc na Olivovej hore, kam vyšiel Ježiš so svojimi učeníkmi. Jeho súčasťou je i osamelosť a opustenosť Ježiša, ktorý v modlitbe ide v ústrety temnotám smrti, ako i Judášova zrada a Ježišovo zajatie, Petrovo zapretie, obvinenia pred Veľradou a vydanie pohanom a Pilátovi. Pokúsme sa teraz hlbšie preniknúť od týchto udalostí, pretože v nich sa uskutočňuje tajomstvo našej spásy.
Ježiš vychádza do noci. Noc znamená i nedostatok komunikácie, situáciu, v ktorej jeden človek nevidí druhého. Je symbolom nepochopenia, zatemnenia pravdy. Je priestorom, v ktorom sa zlo, ktoré sa inak musí ukrývať pred svetlom, môže rozvíjať. Ježiš sám je svetlo a pravda, komunikácia, čistota a dobro. Vstupuje do noci. Noc, v konečnom význame, je symbolom smrti, definitívnej straty spoločenstva a života. Ježiš vstupuje do noci, aby ju prekonal a nastolil nový Boží deň v dejinách ľudstva.
Počas tejto cesty spieval so svojimi učeníkmi žalmy o oslobodení a záchrane Izraela, ktoré pripomínali prvú Paschu – odchod z Egypta, noc vyslobodenia. Teraz ide, aby sa modlil osamote a rozprával s Otcom ako jeho Syn. Teraz, inak ako zvyčajne, chce mať pri sebe troch učeníkov: Petra, Jakuba a Jána. Títo traja zažili jeho premenenie – jasné zjavenie sa Božej slávy v jeho ľudskej osobe – a videli ho v strede medzi Zákonom a Prorokmi, medzi Mojžišom a Eliášom. Počuli, ako sa s týmito dvoma zhováral o svojom „odchode“, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Ježišov odchod v Jeruzaleme – aké tajomné slová! Odchod Izraela z Egypta bol útekom a vyslobodením Božieho ľudu. Akú podobu bude mať Ježišov odchod, v ktorom sa význam tejto dejinnej drámy definitívne naplní? Učeníci sa teraz stali svedkami prvej časti tohto odchodu – krajného uponíženia, ktoré bolo nevyhnutným krokom v ústrety slobode a novému životu, ktorý je jeho cieľom. Učeníci, po ktorých blízkosti Ježiš túžil v tejto hodine extrémneho vypätia síl ako po ľudskej opore, čoskoro zaspali. Predsa však začuli zlomky slov Ježišovej modlitby a pozorovali jeho postoje. Obe tieto skutočnosti sa hlboko vryli do ich duší a takto ich navždy odovzdali kresťanom. Ježiš Boha nazýva „Abba“. Čo znamená, ako podotýkajú – „Otče“. Nie je to však bežné slovo na označenie otca, ale oslovenie, ktoré používajú deti – oslovenie plné vrúcnosti, ktorým sa neváhal obrátiť na Boha. Je to slovo toho, ktorý je skutočne „dieťaťom“, Synom Otca, toho, čo žije v spoločenstve s Bohom, v najhlbšej jednote s ním.
Ak chceme odpovedať na otázku, čo je najcharakteristickejšou známkou Ježišovej osoby v Evanjeliách, môžeme povedať, že ňou je jeho vzťah s Bohom. On je stále v spoločenstve s Bohom. Byť s Otcom je jadrom jeho osobnosti. Prostredníctvom Krista skutočne poznávame Boha. „Boha nikto nikdy nevidel“, hovorí sv. Ján. Ten, „ktorý je v lone Otca...o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18). Teraz poznáme Boha takého, aký je skutočne. Je Otec, plný nesmiernej dobroty, ktorej sa môžeme zveriť. Evanjelista Marek, ktorý zachoval spomienky sv. Petra, nám rozpráva, že Ježiš k zvolaniu „Abba“ ešte pridal: Tebe je všetko možné. Ty všetko môžeš (porov. Mk 14,36). Ten, ktorý je dobrý, je zároveň mocný a všemohúci. Tejto dôvere sa môžeme naučiť od Ježiša, z jeho modlitby na Olivovej hore.
Predtým, ako sa zameriame na obsah Ježišovej prosby, obráťme našu pozornosť na to, čo nám evanjelisti zaznamenali o Ježišovom postoji počas modlitby. Matúš a Marek hovoria, že „padol na tvár“ (Mt 26,39; porov. Mk 14,35), zaujal teda pozíciu úplnej podriadenosti, ktorá sa zachovala v rímskej liturgii Veľkého piatku. Lukáš zasa hovorí, že Ježiš sa modlil pokľačiačky. V Skutkoch apoštolov spomína, ako sa na kolenách modlili svätí: Štefan pred svojím ukameňovaním, Peter v súvislosti so vzkriesením mŕtveho, Pavol cestou na umučenie. Takto nám Lukáš vyrozprával malé dejiny modlitby na kolenách v rodiacej sa Cirkvi. Kresťania, svojim kľačaním, vstupujú do Ježišovej modlitby na Olivovej hore. Ohrozovaní silou zla, ako kľačiaci sú vzpriamení pred svetom, a ako deti sú na kolenách pred Otcom. Pred Božou slávou si my, kresťania, kľakáme a uznávame jeho Božstvo, a zároveň týmto gestom vyjadrujeme našu dôveru v Jeho víťazstvo.
Ježiš bojuje s Otcom. Bojuje i sám so sebou. A bojuje kvôli nám. Prežíva úzkosť pred mocou smrti. Táto skľúčenosť je vlastná človeku i každému živému tvorovi, keď stojí pred tvárou smrti. V Ježišovom prípade ide o niečo viac. Jeho pohľad vidí ďalej, do nocí zla. Hľadí na špinavé more klamstva a ničomnosti, ktoré mu prichádza v ústrety ako kalich, čo má piť. Jeho skľúčenosť je skľúčenosťou dokonale Čistého a Svätého pred záplavou zla tohto sveta, ktoré ho zalieva. On vidí i mňa a modlí sa za mňa. Týmto spôsobom je chvíľa Ježišovej smrteľnej úzkosti podstatným prvkom v procese vykúpenia. List Hebrejom nazýva Ježišov zápas na Olivovej hore kňazským činom. V tejto modlitbe, poznačenej smrteľnou úzkosťou, Pán napĺňa kňazský úrad: berie na seba hriech ľudstva, nás všetkých a nesie nás k Otcovi.
Nakoniec obráťme našu pozornosť na obsah Ježišovej modlitby na Olivovej hore. Ježiš hovorí: „Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem ale čo ty“ (Mk 14,36). Prirodzená vôľa Ježiša ako človeka cúva preľaknutá pred niečím tak ukrutným. Predsa však ako Syn vkladá túto ľudskú vôľu do vôle Otca: nie ja, ale ty. Týmto gestom premenil Adamov postoj i prvotný hriech ľudstva, a zachránil človeka. Adamov postoj spočíval v tomto: Nie čo ty chceš, Bože; ja sám chcem byť bohom. Táto pýcha je pravou podstatou hriechu. Myslíme si, že sme slobodní a sami sebou, iba ak sa riadime vlastnou slobodou. Boh sa javí akoby bol proti našej slobode. Musíme sa ho zbaviť – takto zmýšľame – iba tak budeme slobodní. Táto rebélia sa opakuje v dejinách a toto hlboké klamstvo znetvoruje naše životy. Ak sa človek stavia proti Bohu, stavia sa i proti pravde o sebe a nestáva sa slobodným, ale vzdialeným sám sebe.
Sme slobodní, iba keď žijeme v pravde o sebe, keď sme spojení s Bohom. Tak sa naozaj staneme „ako Boh“ – ak mu nebudeme odporovať, klásť prekážky a ak ho nebudeme popierať. V zápase na Olivovej hore Ježiš zničil zdanlivý rozpor medzi poslušnosťou a slobodou a otvoril cestu k slobode. Prosme Pána, aby nás uviedol do tohto „áno“ voči Otcovej vôli a urobil nás tak skutočne slobodnými. Amen.

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ