Benedikt XVI.: V zápase na Olivovej hore Ježiš otvoril cestu k slobode
Vatikán (5. apr. 2012, RV) – V podvečer o 17.30 Benedikt XVI. predsedal svätej
omši na pamiatku Pánovej večere v Lateránskej bazilike. Vo svojej homílii povedal:
Drahí
bratia a sestry, Zelený štvrtok nie je iba dňom ustanovenia Najsvätejšej Eucharistie,
ktorej jas so samozrejmosťou všetko osvetľuje a priťahuje k sebe. Súčasťou Zeleného
štvrtka je i temná noc na Olivovej hore, kam vyšiel Ježiš so svojimi učeníkmi. Jeho
súčasťou je i osamelosť a opustenosť Ježiša, ktorý v modlitbe ide v ústrety temnotám
smrti, ako i Judášova zrada a Ježišovo zajatie, Petrovo zapretie, obvinenia pred Veľradou
a vydanie pohanom a Pilátovi. Pokúsme sa teraz hlbšie preniknúť od týchto udalostí,
pretože v nich sa uskutočňuje tajomstvo našej spásy. Ježiš vychádza do noci. Noc
znamená i nedostatok komunikácie, situáciu, v ktorej jeden človek nevidí druhého.
Je symbolom nepochopenia, zatemnenia pravdy. Je priestorom, v ktorom sa zlo, ktoré
sa inak musí ukrývať pred svetlom, môže rozvíjať. Ježiš sám je svetlo a pravda, komunikácia,
čistota a dobro. Vstupuje do noci. Noc, v konečnom význame, je symbolom smrti, definitívnej
straty spoločenstva a života. Ježiš vstupuje do noci, aby ju prekonal a nastolil nový
Boží deň v dejinách ľudstva. Počas tejto cesty spieval so svojimi učeníkmi žalmy
o oslobodení a záchrane Izraela, ktoré pripomínali prvú Paschu – odchod z Egypta,
noc vyslobodenia. Teraz ide, aby sa modlil osamote a rozprával s Otcom ako jeho Syn.
Teraz, inak ako zvyčajne, chce mať pri sebe troch učeníkov: Petra, Jakuba a Jána.
Títo traja zažili jeho premenenie – jasné zjavenie sa Božej slávy v jeho ľudskej osobe
– a videli ho v strede medzi Zákonom a Prorokmi, medzi Mojžišom a Eliášom. Počuli,
ako sa s týmito dvoma zhováral o svojom „odchode“, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme.
Ježišov odchod v Jeruzaleme – aké tajomné slová! Odchod Izraela z Egypta bol útekom
a vyslobodením Božieho ľudu. Akú podobu bude mať Ježišov odchod, v ktorom sa význam
tejto dejinnej drámy definitívne naplní? Učeníci sa teraz stali svedkami prvej časti
tohto odchodu – krajného uponíženia, ktoré bolo nevyhnutným krokom v ústrety slobode
a novému životu, ktorý je jeho cieľom. Učeníci, po ktorých blízkosti Ježiš túžil v
tejto hodine extrémneho vypätia síl ako po ľudskej opore, čoskoro zaspali. Predsa
však začuli zlomky slov Ježišovej modlitby a pozorovali jeho postoje. Obe tieto skutočnosti
sa hlboko vryli do ich duší a takto ich navždy odovzdali kresťanom. Ježiš Boha nazýva
„Abba“. Čo znamená, ako podotýkajú – „Otče“. Nie je to však bežné slovo na označenie
otca, ale oslovenie, ktoré používajú deti – oslovenie plné vrúcnosti, ktorým sa neváhal
obrátiť na Boha. Je to slovo toho, ktorý je skutočne „dieťaťom“, Synom Otca, toho,
čo žije v spoločenstve s Bohom, v najhlbšej jednote s ním. Ak chceme odpovedať
na otázku, čo je najcharakteristickejšou známkou Ježišovej osoby v Evanjeliách, môžeme
povedať, že ňou je jeho vzťah s Bohom. On je stále v spoločenstve s Bohom. Byť s Otcom
je jadrom jeho osobnosti. Prostredníctvom Krista skutočne poznávame Boha. „Boha nikto
nikdy nevidel“, hovorí sv. Ján. Ten, „ktorý je v lone Otca...o ňom priniesol zvesť“
(Jn 1,18). Teraz poznáme Boha takého, aký je skutočne. Je Otec, plný nesmiernej dobroty,
ktorej sa môžeme zveriť. Evanjelista Marek, ktorý zachoval spomienky sv. Petra, nám
rozpráva, že Ježiš k zvolaniu „Abba“ ešte pridal: Tebe je všetko možné. Ty všetko
môžeš (porov. Mk 14,36). Ten, ktorý je dobrý, je zároveň mocný a všemohúci. Tejto
dôvere sa môžeme naučiť od Ježiša, z jeho modlitby na Olivovej hore. Predtým,
ako sa zameriame na obsah Ježišovej prosby, obráťme našu pozornosť na to, čo nám evanjelisti
zaznamenali o Ježišovom postoji počas modlitby. Matúš a Marek hovoria, že „padol
na tvár“ (Mt 26,39; porov. Mk 14,35), zaujal teda pozíciu úplnej podriadenosti,
ktorá sa zachovala v rímskej liturgii Veľkého piatku. Lukáš zasa hovorí, že Ježiš
sa modlil pokľačiačky. V Skutkoch apoštolov spomína, ako sa na kolenách modlili svätí:
Štefan pred svojím ukameňovaním, Peter v súvislosti so vzkriesením mŕtveho, Pavol
cestou na umučenie. Takto nám Lukáš vyrozprával malé dejiny modlitby na kolenách v
rodiacej sa Cirkvi. Kresťania, svojim kľačaním, vstupujú do Ježišovej modlitby na
Olivovej hore. Ohrozovaní silou zla, ako kľačiaci sú vzpriamení pred svetom, a ako
deti sú na kolenách pred Otcom. Pred Božou slávou si my, kresťania, kľakáme a uznávame
jeho Božstvo, a zároveň týmto gestom vyjadrujeme našu dôveru v Jeho víťazstvo. Ježiš
bojuje s Otcom. Bojuje i sám so sebou. A bojuje kvôli nám. Prežíva úzkosť pred mocou
smrti. Táto skľúčenosť je vlastná človeku i každému živému tvorovi, keď stojí pred
tvárou smrti. V Ježišovom prípade ide o niečo viac. Jeho pohľad vidí ďalej, do nocí
zla. Hľadí na špinavé more klamstva a ničomnosti, ktoré mu prichádza v ústrety ako
kalich, čo má piť. Jeho skľúčenosť je skľúčenosťou dokonale Čistého a Svätého pred
záplavou zla tohto sveta, ktoré ho zalieva. On vidí i mňa a modlí sa za mňa. Týmto
spôsobom je chvíľa Ježišovej smrteľnej úzkosti podstatným prvkom v procese vykúpenia.
List Hebrejom nazýva Ježišov zápas na Olivovej hore kňazským činom. V tejto modlitbe,
poznačenej smrteľnou úzkosťou, Pán napĺňa kňazský úrad: berie na seba hriech ľudstva,
nás všetkých a nesie nás k Otcovi. Nakoniec obráťme našu pozornosť na obsah
Ježišovej modlitby na Olivovej hore. Ježiš hovorí: „Otče! Tebe je všetko
možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem ale čo ty“(Mk 14,36).
Prirodzená vôľa Ježiša ako človeka cúva preľaknutá pred niečím tak ukrutným. Predsa
však ako Syn vkladá túto ľudskú vôľu do vôle Otca: nie ja, ale ty. Týmto gestom premenil
Adamov postoj i prvotný hriech ľudstva, a zachránil človeka. Adamov postoj spočíval
v tomto: Nie čo ty chceš, Bože; ja sám chcem byť bohom. Táto pýcha je pravou podstatou
hriechu. Myslíme si, že sme slobodní a sami sebou, iba ak sa riadime vlastnou slobodou.
Boh sa javí akoby bol proti našej slobode. Musíme sa ho zbaviť – takto zmýšľame –
iba tak budeme slobodní. Táto rebélia sa opakuje v dejinách a toto hlboké klamstvo
znetvoruje naše životy. Ak sa človek stavia proti Bohu, stavia sa i proti pravde o
sebe a nestáva sa slobodným, ale vzdialeným sám sebe. Sme slobodní, iba keď žijeme
v pravde o sebe, keď sme spojení s Bohom. Tak sa naozaj staneme „ako Boh“ – ak mu
nebudeme odporovať, klásť prekážky a ak ho nebudeme popierať. V zápase na Olivovej
hore Ježiš zničil zdanlivý rozpor medzi poslušnosťou a slobodou a otvoril cestu k
slobode. Prosme Pána, aby nás uviedol do tohto „áno“ voči Otcovej vôli a urobil nás
tak skutočne slobodnými. Amen.