Benedikt XVI.: Pripodobnenie sa Kristovi je skutočnou obnovou Cirkvi

Vatikán (5. apr. 2012, RV) – Dnes predpoludním slávil Benedikt XVI. v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne slávnostnú svätú omšu svätenia olejov. Vo svojej homílii sa obrátil nie len na kňazov Rímskej diecézy, ale na všetkých kňazov po celom svete. Jeho homíliu prinášame v plnom znení:

Drahí bratia a sestry!
Počas tejto svätej omše sa naše myšlienky vracajú ku chvíli, keď biskup, prostredníctvom vkladania rúk a modlitby nás voviedol do kňazstva Ježiša Krista. Tak, že sme boli „posvätení v pravde“ (Jn 17,19), spôsobom, o ktorý Ježiš prosil za nás svojho Otca vo svojej Veľkňazskej modlitbe. On sám je Pravdou. On nás pomazal, teda zasvätil navždy Bohu, aby sme vychádzajúc od Boha a v jeho pohľade mohli slúžiť ľuďom. Avšak sme zasvätení aj v realite nášho života? Sme mužmi, ktorí spolupracujú s Bohom a v jednote s Ježišom Kristom? S touto otázkou stojí pred nami Pán a my stojíme pred ním. „Chcete sa bližšie primknúť k Pánu Ježišovi a lepšie sa mu prispôsobiť; zrieknuť sa samých seba a verne plniť kňazské poslanie, ktoré ste z lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi vzali na seba v deň svojej kňazskej vysviacky?“ Takto sa vás každého jedného ale aj sám seba budem pýtať po tejto homílii. Týmto sa vyjadrujú predovšetkým dve veci: požaduje sa vnútorný vzťah, ba dokonca pripodobnenie sa Kristovi, čo znamená prekonanie seba samých, vzdanie sa toho, čo je iba naše, veľmi propagovanej sebarealizácie. Žiada sa od nás, teda odo mňa, aby som nežil svoj život iba pre seba, ale aby som ho dal k dispozícii niekomu inému – Ježišovi Kristovi. Aby som sa nepýtal: čo budem z toho mať? Ale: čo môžem ja dať jemu a teda druhým? Alebo ešte konkrétnejšie: ako sa má realizovať toto pripodobnenie sa Kristovi, ktorý nevládne, ale slúži; ktorý neberie, ale dáva. Ako sa to má realizovať v tejto často dramatickej situácii Cirkvi dneška? Prednedávnom v jednej európskej krajine vydala skupina kňazov jednu výzvu na neposlušnosť, uvádzajúc aj konkrétne príklady, ako by sa tá neposlušnosť mohla prejaviť, aby sa ignorovalo definitívne vyhlásenie Magistéria. Napríklad v otázke svätenia žien, na ktorú blahoslavený pápež Ján Pavol II. odpovedal neodvolateľným spôsobom, že Cirkev v tomto prípade nemá od Pána žiadnu kompetenciu. Je neposlušnosť spôsobom na obnovu Cirkvi? Chceme veriť autorom tejto výzvy, keď uvádzajú, že sú pohýnaní svojim záujmom o Cirkev; že sú presvedčení o nevyhnutnosti potreby čeliť pomalým inštitúciám prostredníctvom drastických prostriedkov, aby sa otvorili nové cesty: aby sa Cirkev dostala do súčasnosti. Je však neposlušnosť skutočne cestou? Možno tu vidieť niečo z toho pripodobnenia sa Kristovi, ktoré je predpokladom skutočnej obnovy, alebo je to len zúfalý popud urobiť niečo a meniť Cirkev podľa našich túžob a predstáv?
Ale nezjednodušujme príliš tento problém. Nenaprával Kristus ľudské tradície, ktoré hrozili tým, že potlačia Božie slovo a jeho vôľu? Áno, toto robil, aby nanovo prebudil poslušnosť voči Božej vôli a jeho slovu, ktoré vždy platí. V ňom, v jeho srdci bola pravá poslušnosť, proti ľubovôli človeka. Nezabúdajme: On bol Synom s autoritou a právomocou odhaliť skutočnú Božiu vôľu, aby sa tak otvorila cesta Božiemu slovu do pohanského sveta. A nakoniec: On konkretizoval toto svoje poslanie vlastnou poslušnosťou a poníženosťou až na kríž a urobil tak svoje poslanie vierohodným. Nie moja, ale tvoja vôľa: toto je slovo, ktoré zjavuje Syn; jeho poníženosť spoločne s jeho božstvom nám ukazujú cestu.

Ešte raz sa pozrime: nie je prostredníctvom týchto úvah vlastne obhajovaná nehybnosť, strnulosť tradície? Nie. Kto hľadí na pokoncilové dejiny, môže spoznať dynamiku skutočnej obnovy, ktorá často neočakávane berie formy rozličných hnutí plných života, a ktorá robí takmer hmatateľnou nevyčerpateľnosť života svätej Cirkvi a prítomnosť a účinkovanie Ducha Svätého. Keď hľadíme na osoby, z ktorých vyšli a stále vychádzajú tieto záblesky života, vidíme, že práve kvôli akejsi novej plodnosti chcú byť naplnení radosťou viery, radikálnou poslušnosťou, dynamikou nádeje a silou lásky.

Drahí priatelia, ostáva jasné, že pripodobnenie sa Kristovi je predpokladom a základom každej obnovy. Ale možno sa nám Ježišova postava niekedy zdá príliš vysoko a príliš veľká na to, aby sme sa odvážili s ňou porovnávať. Pán to vie. Preto predvídal akési „preklady“ („interpretácie“) príkazov v miere, ktorú sme schopní prijať. Kvôli tomu Pavol bez ostychu povedal svojim kresťanským komunitám: napodobňujte ma, ale ja patrím Kristovi. On bol pre svojich veriacich jedným z takých „prekladov“ štýlu života podľa Krista, ktoré mohli vidieť a ktorý mohli napodobňovať. Počnúc Pavlom pokračovali neprestajne dejinami takéto „preklady“ Ježišovej cesty v rozličných postavách. My kňazi môžeme myslieť na celý zástup svätých kňazov, ktorí boli pred nami a ukázali nám cestu: počnúc Polykarpom zo Smirny a Ignácom Antiochijským, cez veľkých pastierov ako Ambróz, Augustín a Gregor Veľký, až po Ignáca z Loyoly, Karola Boromejského, Jána Máriu Vianneyho a kňazov mučeníkov devätnásteho storočia a nakoniec až po pápeža Jána Pavla II. Ten sa svojou činnosťou a
utrpením stal príkladom v nasledovaní Krista ako „dar a tajomstvo“. Svätí nám ukazujú ako sa prejavuje obnova a ako sa môžeme dať do jej služby. Tiež nám dávajú pochopiť, že Boh nehľadí na počet a vonkajšie úspechy, ale o svojich víťazstvách pokorne hovorí poukazovaním na malé horčičné zrnko.

Drahí priatelia, chcel by som sa ešte dotknúť dvoch kľúčových slov týkajúcich sa obnovy kňazských sľubov, ktoré by nás mali voviesť k uvažovaniu o Cirkvi a našom osobnom živote. Je to predovšetkým spomienka na skutočnosť, že sme – ako to vyjadruje sv. Pavol – „vysluhovateľmi Božích tajomstiev“ (1 Kor 4,1) a súčasťou toho je aj služba vyučovať (munus docendi), v ktorej nám on ukazuje svoju tvár a svoje srdce, aby sa nám daroval. Pri stretnutí s kardinálmi počas nedávneho konzistória mnohí pastieri, na základe ich skúseností, hovorili o náboženskom analfabetizme, ktorý sa šíri v našej spoločnosti, ktorá je tak inteligentnou. Základné elementy viery, ktoré kedysi poznalo každé dieťa, sú dnes stále menej známe. Ale aby sme mohli žiť a milovať našu vieru, aby sme mohli milovať Boha, a tak sa stávať schopnými načúvať mu správnym spôsobom, musíme vedieť to, čo nám Boh povedal; jeho slovo sa musí dotknúť nášho rozumu a nášho srdca. Rok viery, ako pripomienka otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu pred 50 rokmi, musí byť pre nás príležitosťou ohlasovať posolstvo viery s novým zápalom a novou radosťou. Toto objavíme základným a prvoradým spôsobom vo Svätom Písme, ktoré nikdy nebudeme schopní dostatočne prečítať a premeditovať. Tu všetci zakusujeme potrebu pomoci k tomu, aby sme ju vedeli podať v súčasnosti takým spôsobom aká naozaj je, aby sa dotkla našich sŕdc. Takúto pomoc v prvom rade nachádzame v slove učiacej Cirkvi: dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu a Katechizmus Katolíckej cirkvi sú základné nástroje, ktoré nám autentickým spôsobom ukazujú v čo Cirkev verí, počnúc Božím Slovom. Samozrejme, že ich súčasťou je celý poklad dokumentov, ktoré nám pápež Ján Pavol II. daroval, a ktoré ešte stále nie sú plne využité.

Každé naše ohlasovanie sa musí merať podľa slov Ježiša Krista: „Moje učenie nie je moje“ (Jn 7,16). Neohlasujeme teórie a súkromné názory, ale vieru Cirkvi, ktorej sme služobníkmi. Ale to samozrejme neznamená, že by som za touto vierou nestál celým svojim bytím a nebol v nej do hĺbky zakorenený. V tomto kontexte mi vždy prichádzajú na myseľ slová sv. Augustína: Čo je natoľko moje ako ja sám? Čo natoľko nepatrí mne ako ja sám? Nepatrím sebe ale stanem sa sebou samým vtedy, keď idem za seba a keď prekonávam seba samého, môžem sa začleniť v Krista a do jeho tela Cirkvi. Ak neohlasujeme seba samých a ak sme sa vnútorne stali jedno s ním, ktorý nás povolal ako svojich ohlasovateľov, a keď sme utváraní vierou a ju žijeme, tak naše ohlasovanie sa stane dôveryhodné. Ja sa neponúkam, ja sa dávam. Arský farár nebol veľmi vzdelaný, ani intelektuál, to vieme. Ale svojim ohlasovaním sa dotkol sŕdc ľudí, pretože jeho vlastné srdce bolo dotknuté.

Posledným kľúčovým slovom, na ktoré ešte chcem poukázať, je horlivosť za duše (animarum zelus). Toto vyjadrenie je nemoderné a dnes sa už takmer ani nepoužíva. Niekde je slovo duša dokonca považované za zakázané slovo, pretože – ako hovoria – vyjadruje dualizmus medzi telom a dušou, a rozdeľuje tak človeka nesprávne. Samozrejme, že človek je jednota, určená spoločne s telom a dušou pre večnosť. Avšak toto nemôže znamenať, že viac nemáme dušu, konštitutívny základ, ktorý garantuje jednotu človeka počas jeho života a za pozemskou smrťou. Ako kňazi sa vždy zaujímame o celého človeka, rovnako ako o jeho fyzické potreby – o hladných, chorých, bezdomovcov. Ale nezaujímame sa iba o telo, ale aj o potreby duše človeka: o osoby, ktoré trpia kvôli porušovaniu ich práv, alebo kvôli zničenej láske; o osoby, ktoré sa nachádzajú v temnote pri hľadaní pravdy; ktorí trpia kvôli nedostatku pravdy a lásky. Zaujímame sa o spásu človeka s telom a dušou. A ako kňazi Ježiša Krista to robíme s horlivosťou. Ľudia nikdy nesmú mať pocit, že my si svedomito vypĺňame náš pracovný čas, ale čas pred tým a potom patrí nám. Ľudia by mali vnímať našu horlivosť s akou dávame vierohodné svedectvo evanjeliu Ježiša Krista. Prosme Pána, aby nás naplnil radosťou z jeho posolstva, aby sme s radostnou horlivosťou mohli slúžiť jeho pravde a jeho láske. Amen. - js -