Homília Benedikta XVI. počas Eucharistie Kvetnej nedele

Vatikán (1. apr. 2012 RV) - Dnes na Kvetnú nedeľu sa na Námestí sv. Petra zišlo viac ako 60 000 veriacich. Námestie dýchalo zeleňou olivových a palmových ratolestí, ktoré boli tento rok privezené z oblasti Puglie. Liturgia sa začala pri obelisku, kde pápež Benedikt XVI. požehnal palmové a olivové ratolesti. Po tomto úvodnom obrade sa dlhý sprievod presunul k oltáru pred Bazilikou sv. Petra, kde pokračovala liturgia. Po spievaných pašiách nasledovala homília Svätého Otca, v ktorej povedal:

Drahí bratia a sestry!

Kvetná nedeľa je veľkou vstupnou bránou, ktorá nás uvádza do Veľkého týždňa; týždňa, v ktorom náš Pán Ježiš začína kráčať smerom k zavŕšeniu svojho pozemského účinkovania. Vystupuje do Jeruzalema, aby naplnil Písma, aby bol zavesený na drevo kríža – trón, z ktorého bude kraľovať naveky, a tak pritiahne k sebe ľudstvo celých dejín a všetkým ponúkne dar vykúpenia. Z evanjelií vieme, že sa Ježiš vybral smerom k Jeruzalemu spolu s dvanástimi a postupne sa k nim pridával zástup pútnikov. Svätý Marek nám hovorí, že už pri odchode z Jericha bol „veľký zástup“, ktorý nasledoval Ježiša (porov. Mk 10,46).

V
poslednom úseku cesty sa odohráva udalosť, ktorá pridá k očakávaniu toho, čo sa má stať a ešte viac upriamuje pozornosť na Ježiša. Vedľa cesty, pri východe z Jericha, sedí a žobre slepý človek menom Bartimej. Len čo začuje, že prichádza Ježiš z Nazareta, začne kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10,47) Hľadá sa spôsob, ako ho umlčať, ale zbytočne. Nakoniec si ho Ježiš nechal zavolať a pozval ho, aby sa k nemu priblížil. „Čo chceš, aby som ti urobil?“, spýtal sa ho. A on mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ (Mk 10,51). A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ Bartimej opäť videl a nasledoval Ježiša po ceste (porov. Mk 10, 52). A hľa, po tom podivuhodnom znamení sprevádzanom zvolaním „syn Dávidov“, prechádzalo zástupom chvenie mesiánskej nádeje a v mnohých vyvolávalo otázku: ten Ježiš, ktorý kráča pred nimi smerom do Jeruzalema, je azda Mesiáš, nový Dávid? A s jeho vstupom do svätého mesta, ktorý sa stále viac približoval, prišiel azda čas, kedy Boh konečne obnoví Dávidovo kráľovstvo?
Taktiež príprava vstupu, ktorú robí Ježiš spolu so svojimi apoštolmi, prispieva k vzrastu tejto nádeje. Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu (porov. Mk 11,1-10), Ježiš prichádza do Jeruzalema od Betfage a Olivovej hory, teda cestou, po ktorej mal prísť Mesiáš. Odtiaľ posiela popredu dvoch apoštolov prikazujúc im, aby mu priviedli mladého osla, ktorého mali nájsť pri ceste. Oni skutočne našli osliatko, odviazali ho a priviedli ho k Ježišovi. Od tohto momentu sú duše apoštolov a iných pútnikov naplnené entuziazmom: zobrali svoje plášte a pokládli ich na osliatko; iní ich prestierali na cestu pred Ježišom, ktorý sedel na osliatku. Potom natrhali ratolesti zo stromov a začali prevolávať slová 118. žalmu, staroveké slová požehnania pútnikov, ktoré sa v tom kontexte stali mesiánskym zvolaním: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Hosanna na výsostiach!“ (Mk 11,9-10). Toto slávnostné prevolávanie, pretlmočené všetkými štyrmi evanjelistami, je zvolávaním požehnania, hymnom jasotu: vyjadruje jednohlasné presvedčenie, že v Ježišovi Boh navštívil svoj ľud, a že konečne prišiel očakávaný Mesiáš.
Všetci sú tam prítomní a rastie v nich očakávanie na to, čo Kristus urobí po vstupe do svojho mesta.

Ale aký je obsah, hlbšia ozvena tohto jasavého volania? Odpoveď k nám prichádza z celého Svätého Písma, ktoré nám pripomína, že Mesiáš naplní prísľub Božieho požehnania, pôvodný prísľub, ktorý dal Boh Abrahámovi, otcovi všetkých veriacich: „Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa... V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12,2-3). Je to prísľub, ktorý si Izrael udržiaval vždy živý v modlitbe, predovšetkým v modlitbe žalmov. Preto je Ten, ktorý je prevolávaný zástupom ako požehnaný, zároveň Tým, v ktorom bude požehnané celé ľudstvo. Tak v Kristovom svetle ľudstvo rozpozná, že je hlboko zjednotené a ako zahalené plášťom božského požehnania, požehnania, ktoré všetko prenikne, všetko udrží, všetko vykúpi, všetko posvätí.

Tu môžeme odhaliť prvé veľké posolstvo, ktoré k nám prichádza skrze dnešnú slávnosť: pozvanie prijať správny pohľad na celé ľudstvo, na národy, ktoré formujú svet, na jeho rozličné kultúry a civilizácie. Pohľad, ktorý veriaci človek prijíma od Krista, je pohľadom požehnania: pohľad múdry a láskavý, schopný pochopiť krásu sveta a brať ohľad na jeho krehkosť. V tomto pohľade sa zračí ten istý Boží pohľad na ľudí, ktorých On miluje a na stvorenie, dielo jeho rúk. V
Knihe múdrosti čítame: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný, zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali. Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; ... Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života.“ (Múd 11,23-24.26).

Vráťme sa na stránku dnešného evanjelia a pýtajme sa: čo sa reálne nachádza v srdci tých, ktorí prevolávajú na slávu Krista ako Kráľa Izraela? Istotne mali svoju predstavu Mesiáša, predstavu, ako by mal konať Kráľ prisľúbený prorokmi a dlho očakávaný. Nie je náhoda, že o pár dní jeruzalemský zástup namiesto prevolávania na slávu Ježiša, kričí Pilátovi: „Ukrižuj ho!“ A samotní učeníci tak ako iní, ktorí ho videli a počúvali, zostali nemí a roztratení. Skutočne, väčšia časť zostala sklamaná zo spôsobu, ktorým sa Ježiš rozhodol prezentovať sa ako Mesiáš a Kráľ Izraela. Tu sa nachádza podstata dnešnej slávnosti aj pre nás. Kto je pre nás Ježiš z Nazareta? Akú predstavu máme o Mesiášovi, akú predstavu máme o Bohu? Je to rozhodujúca otázka, ktorej sa nemôžeme vyhnúť, tým viac, že práve v tomto týždni sme povolaní nasledovať nášho Kráľa, ktorý si vyberá ako trón kríž; sme povolaní nasledovať Mesiáša, ktorý nám nezabezpečuje ľahké pozemské šťastie, ale šťastie neba, Božiu blaženosť. Musíme sa teda sami seba pýtať: aké sú naše skutočné očakávania? Aké najhlbšie túžby, s ktorými sme sem dnes prišli sláviť Kvetnú nedeľu a začať Veľký týždeň?

Drahí mladí, ktorí ste sem prišli! Toto je predovšetkým váš deň, všade vo svete, kde je prítomná Cirkev. Práve preto vás pozdravujem s veľkou láskou! Kiež je pre vás Kvetná nedeľa dňom rozhodnutia, rozhodnutia prijať Pána a nasledovať ho až do konca, rozhodnutia urobiť z Veľkonočného tajomstva smrti a zmŕtvychvstania zmysel vášho kresťanského života. Je to rozhodnutie, ktoré vedie ku skutočnej radosti, ako som to chcel pripomenúť v Posolstve mladým na tento deň – „Ustavične sa radujte v Pánovi“ (Flp 4,4) – a, ako sa to udialo v živote sv. Kláry z Assisi, je tomu už osemsto rokov, ktorá pohýnaná príkladom sv. Františka a jeho prvých spoločníkov práve na Kvetnú nedeľu, zanechala otcovský dom, aby sa úplne zasvätila Pánovi: bola osemnásťročná a mala odvahu viery a lásky rozhodnúť sa pre Krista. V ňom našla radosť a pokoj.

Drahí bratia a sestry, nech v týchto dňoch prevládnu dva pocity : chvála, ako to robili tí, čo prijali Ježiša v Jeruzaleme s ich „Hosanna“; a poďakovanie, pretože počas tohto Veľkého týždňa Pán Ježiš obnoví dar väčší ako si môžeme predstaviť: daruje nám svoj život, svoje telo a svoju krv, svoju lásku. Ale na tak veľký dar musíme odpovedať primeraným spôsobom, totiž darom nás samých, nášho času, našej modlitby, nášho hlbokého spoločenstva lásky s Kristom, ktorý trpí, umiera a vstane z mŕtvych za nás. Starovekí cirkevní otcovia videli symbol tohto všetkého v geste ľudu, ktorý nasledoval Ježiša pri jeho vstupe do Jeruzalema, gesto prestierania plášťov pred Pánom. Pred Kristom – hovorili Otcovia – musíme prestierať náš život, naše osoby, v postoji vďačnosti a adorácie. Záverom si opäť vypočujme hlas jedného z týchto starovekých Otcov, ten svätého Andreja, krétskeho biskupa: «Prestrime, teda, pokorne pred Kristom nás samých skôr ako tuniky alebo bezduché ratolesti a zelené vetvy, ktoré potešia oči iba na pár hodín a sú odsúdené k strate, s miazgou aj ich zelene. Prestrime nás samých nanovo oblečených jeho milosťou alebo lepšie ním celým... a pokorme sa pod jeho nohami ako rozložené tuniky... aby sme mohli ponúknuť víťazovi nad smrťou nie už viac jednoduché palmové ratolesti, ale víťazné trofeje. Rozbúriac duchovné ratolesti duše, aj my každý deň, spolu s mladíkmi, sväto prevolávajme: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ Izraela“» (PG 97,994). Amen!
Preklad: Dušan Kolenčík
- js -