Zamyslenie P. Milana Bubáka: Zrno, ktoré musí zomrieť

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Piatu nedeľu v Pôstnom období

Milí priatelia, evanjelium nasledujúcej nedele je dosť dramatické. Sme v 12. kapitole Jánovho evanjelia a Ježiš má za sebou už slávnostný vstup do Jeruzalema, ktorý si my budeme liturgicky pripomínať na ďalšiu nedeľu. Má za sebou vzkriesenie Lazára v Betánii, ktorá je na predmestí Jeruzalema, návštevu v dome Lazára a jeho sestier, pri ktorej mu Mária pomazala nohy vzácnym olejom. To sa nad Ježišom už zmrákava, veľrada je nahnevaná, a lov na neho sa zintenzívňuje. Ježiš prežíva posledné udalosti svojho života. To, čo bude teraz nasledovať sa môže vysvetliť rôzne. Niektorí budú z toho zmätení (Ježišovi priaznivci), iní rozradostení (Ježišovi nepriatelia). No Ježišovi sa nič nevymyká z
rúk. Všetko má svoj logický sled, a preto už vopred svojím aj priateľom aj nepriateľom ponúka kľúč na pochopenie toho, čo sa stane. Hovorí: „Ak zrno nepadne do zeme a nezomrie, zostane samo. Ale ak zomrie, prinesie veľkú úrodu.” Toto je kľúč nielen k Ježišovmu životu, ale musí to byť kľúč aj k životu každého človeka, ktorý chce dosiahnuť ľudskú i duchovnú zrelosť. Pozrime sa ako.
Teológ Demetrius Dumm vo svojej knihe Flowers of the Desert. The Spirituality of the Bible (Kvety púšte. Spiritualita Biblie) hovorí, že život Ježišov to bola cesta. A táto jeho cesta mala dve fázy: fázu galilejskú a fázu jeruzalemskú. Ježiš kráča z Galiley, kde rástol a dospieval, kde sa formovala jeho identita, kde spoznával sám seba, kde objavoval a zisťoval, kto vlastne ako osoba je, do Jeruzalema, kde sám seba, teda to, čo v Galilei objavil, mal obetovať Bohu. Fáza galilejská bola tak fázou sebaobjavovania a sebadefinície, kým fáza jeruzalemská fázou sebaobetovania. No bolo to obetovanie nie pre to, aby to, čo vybudoval definitívne stratil, ale naopak, aby to rozmnožil.
Tento kľúč ponúkol Ježiš svojmu prostrediu, aby keď sa všetko to, čo sa má stať stane, pochopili: že jeho smrť nebola fiaskom, ale bola sadením. Ako sa sadí zrelé zrno do zeme, aby prinieslo úrodu, tak sa musel aj on zasadiť do zeme, aby vznikla úroda. Inej cesty nebolo. Ježiš bol už zrelý. Už povedal všetko, čo mal povedať. Už vykonal všetko, čo mal vykonať. Ak by ostal teraz len tak, dopadol by ako zrno, ktoré sa uloží do sýpky a ostane samo.
Mohli by ste niektorí povedať, že zrno sa nemusí len zasiať, môže sa aj pomlieť na múku a urobiť z neho chlieb. Aj to je možné. Pravdu povediac, tento obraz používa jeden z veľkých cirkevných otcov, sv. Ignác Antiochijský, ktorý sa na svojej ceste do Ríma, kde mal byť predhodený pred divú zver prirovnáva k zrnu pšenice, ktoré zvery rozdrvia, aby z toho vznikol chutný chlieb. Či už použijeme obraz Ježišov: o zrne, ktoré musí byť zasiate, alebo Ignácov: o zrne, ktoré musí byť rozdrvené, efekt je ten istý: obeta, aby z nej vznikol nový život.
Dumm hovorí, že cesta Ježišova je cesta, ktorú musí absolvovať každý, kto sa chce vydať za ním. Čo to znamená? Keď sa pozrieme na spôsob, ako ľudia vedú svoj život, objavíme tam niekoľko variácií. Prvá je tá, že ľudia žijú a prežijú svoj život bez toho, že by vlastne vedeli, kto sú a kam idú. Keď sa ich opýtate na nich samých, nevedia vám povedať, kto sú. Títo ľudia neboli ani v Galilei ani v Jeruzaleme. Nevedia, kto sú, ani kam smerujú. Z ich života nebude nikdy iný život. Sú to životy nerozvinuté, neplodné.
Ďalej sú takí, ktorí celý život hľadajú seba samých a možno sa aj nájdu. Vedia kto sú, akú majú identitu. Ale zastavia sa na polceste, zostanú v Galilei; v Galilei sebaobjavovania a sebapoznávania. Z tejto Galiley nikdy nevyjdú, nikdy nenastúpia na cestu do Jeruzalema, kde majú dokončiť svoje dielo. Nikdy neprídu k bodu sebaobetovania sa Bohu a blížnym v láske. Títo ľudia sa síce našli, no ostali sami. Pripomína nám to možno až príliš ľudí dnešného tzv. psychologického veku, sústredených až príliš na seba samých. Je možné, že sa nájdu, no ak sa nepohnú ďalej, ostanú zaseknutí, sami.
No sú aj takí – a to najmä medzi veriacimi –, ktorí sú v Jeruzaleme, no nikdy neboli v Galilei. Inými slovami: chcú sa síce obetovať, ale nevedia, kto sú, nevedia teda, čo obetovať. Nikdy sa nehľadali, nikdy sa nezadefinovali, nikdy sa neprijali. Nie je možné obetovať svoj život, ak nevieme, kto sme. Boh by takúto obetu neprijal. Veľkodušný dar predpokladá, že vieme, čo obetujeme, že svoj dar vlastníme, že ho milujeme. Preto je nevyhnutné, aby sme sa pred tým, než sa obetujeme, hľadali a našli. Aby sme sa prijali, aby sme sa vlastnili, aby sme vedeli, kto sme. Inak táto obeta nemôže byť prijatá. Bolo by to, ako keby sme chceli do zeme zasadiť plevy. Nevyrástlo by nič.
Cesta sebaobjavovania je len vtedy úplná, keď má ako u Ježiša tie dve fázy: fázu sebaobjavovania a fázu sebaobetovania. Poviete si možno: Načo potrebujem obetovať svoj život? Načo potrebujem kráčať do Jeruzalema? Nejde to bez toho? Nie, nejde! Život má svoj vývoj, svoju dynamiku. „Ak zrno nepadne do zeme a nezomrie, zostane samo. Ale ak zomrie, prinesie veľkú úrodu”, hovorí Ježiš v evanjeliu nasledujúcej nedele.
Čo to znamená prakticky? Znamená to ponúknuť svoje sily, svoj čas, svoju energiu, svoje dary pre dobro iných, ísť poza svoj prospech, svoje pohodlie, svoj záujem. Keď sa napríklad ako matka obetujem do krajnosti za svoje deti; keď ako otec pracujem pre svoju rodinu a obetujem jej zo seba to najlepšie, čo mám; keď ako kňaz dávam naplno seba samého svojim farníkom; ako misionár chudobným v misiách; ako dobrovoľník tým, ktorým som sa rozhodol pomáhať. Keď sa ako politik nesústredím len na naplnenie svojho vrecka; keď ako lekár dám človeku nielen svoju odbornú pomoc, ale aj empatiu; keď ako sudca hľadám spravodlivosť a to aj za cenu nepochopenia; keď ako učiteľ som svojim žiakom nielen rozširovateľom ich vedomostí, ale aj sprievodcom na ceste ich ľudského rastu. Skrátka, keď dávam čosi naviac, keď dávam čosi zo seba, keď dávam srdcom, keď dávam tak, že to často bolí, keď mojím jediným motívom nie je iba dobrý plat a osobné výhody. Toto všetko je tá jeruzalemská fáza, fáza obety.
Modlime sa na záver: Pane, daj nám odvahu, vydať sa na cestu a absolvovať ju celú, tak ako Ty.