Vyhlásenie KBS k 70. výročiu deportácií Židov zo Slovenska
Slovensko (20. mar. 2012, RV/TKKBS) – Konferencia biskupov Slovenska na svojom
71. plenárnom zasadnutí vydala vyhlásenie pri príležitosti 70. výročia prvého transportu
židovských obyvateľov zo Slovenska.
Moderné slovenské dejiny sú plné
náhlych zvratov, eufórií ale aj traumatizujúcich skúseností. Ich subjektom nie je
iba do seba uzavretý svet národa, ale patria sem aj naše vzťahy s inými národmi, ľuďmi
a kultúrami. Tieto vzťahy sa utvárali postupne, niekedy celé stáročia. Boli to vzťahy,
ktoré mali svoje svetlé i tienisté stránky, veď žiadne vzťahy nie sú ideálne, ale
reálne. Takto sa vytvárali aj vzájomné vzťahy Slovákov a Židov. Išlo o viacrozmerné
vzťahy, ktoré neboli iba užšími vzťahmi dvoch etník, ale najmä vzťahmi dvoch kultúrnych
a náboženských svetov – kresťanstva a judaizmu. Tieto vzťahy tak tvorili súčasť širších
vzťahov, no na miestnej úrovni boli vždy vzťahmi konkrétnych ľudí.
V sekularizovanom
prostredí modernej európskej spoločnosti sa zrodili totalitné ideológie, ktoré chceli
nahradiť náboženstvo. Ukázalo sa však, že vedú Európu a celé ľudstvo k veľkým vlnám
násilia a bezprávia. Nacistické učenie o menejcennosti a škodlivosti židovskej rasy
viedlo k uskutočneniu plánu vyhubenia Židov. Pritom nadviazalo na vžité stereotypy
a odmietania Židov a dalo im novú negatívnu dynamiku a náplň.
Plán likvidácie
zasiahol aj Židov žijúcich na Slovensku, a to práve v čase existencie prvej Slovenskej
republiky. Dňa 25. marca 1942, teda presne pred 70 rokmi, odišiel z Popradu prvý transport
mladých žien a dievčat do nacistického koncentračného tábora Osvienčim. Potom až do
20. októbra 1942 pokračovali ďalšie. K deportáciám smeroval najmä po roku 1940 systematický
nátlak Nemecka a vplyvná domáca skupina sympatizantov s nacizmom. Motiváciou deportácií
bola jednak túžba zbaviť sa Židov, vnímaných optikou dobovej propagandy a predsudkov
výlučne ako nepriateľov a súčasne získať ich majetok. Je paradoxom, že sa to dialo
práve v krajine s hlboko vžitými kresťanskými princípmi. Katolícki i evanjelickí biskupi
varovali zodpovedných politických činiteľov pred aplikáciou rasového princípu do vtedajšieho
zákonodarstva. Ich hlas však ostal nevypočutý a často bol prekrúcaný a marginalizovaný.
Zastávali sa prevažne pokrstených Židov. Rovnako nebol rešpektovaný ani hlas Svätej
stolice, ktorá sa rázne postavila proti rasovému zákonodarstvu i deportáciám. Deportácie
sa ukazovali ako rýchle a rázne riešenie „večného problému“, no ich dôsledky boli
jednoznačne negatívne. Vtedajší zodpovední politici sa hlásili ku kresťanstvu a jeho
hodnotám, no niektorí z nich ich prenasledovaním Židov v praxi porušovali. Buď úplne
podľahli predstave o správnosti svojho radikálneho postupu, alebo ostali viac či menej
pasívni. Zaráža najmä ľahostajnosť, s akou sa stavali k osudu ľudí, ktorí odchádzali
do viac ako neistých podmienok. Ako sa čoskoro po deportáciách ukázalo, nešlo o usídľovanie
Židov na vyhradených územiach, hoci boli o tom mnohí presvedčení, ale o ich systematickú
likvidáciu. Z 89 456 slovenských Židov bolo v roku 1942 ponižujúcim spôsobom a často
za surového zaobchádzania deportovaných celkovo 57 628 osôb. Mnohí z nich boli z územia,
ktoré bolo následkom Viedenskej arbitráže mimo územia vtedajšej Slovenskej republiky.
Potom sa zo Slovenska až do roku 1944 Židia aj napriek nemeckému nátlaku nevyvážali.
Novým impulzom pre obnovenie deportácií sa stal až príchod nemeckej armády v auguste
1944, keď do marca 1945 bolo vyvezených ďalších asi 13 500 Židov. Takmer všetci vyvezení
Židia zahynuli v neľudských podmienkach nacistických koncentrákov. Je to realita,
ktorú už nik nezmení. Tieto bolestné skutočnosti nás ako katolíckych kresťanov motivujú
k vyjadreniu úprimnej a hlbokej ľútosti nad touto tragickou udalosťou.
Nemožno
nespomenúť aj skutočnosť, že Slovensko sa spomedzi vtedajších krajín strednej Európy
s prihliadnutím na počet obyvateľstva zaraďuje na prvé miesto s množstvom zachránených
Židov. Dokazuje to aj skutočnosť, že na Slovensku bolo za záchranu Židov ocenených
titulom „Spravodlivý medzi národmi“ takmer 540 ľudí. Stalo sa to aj vďaka jeho kresťanskému
charakteru a všetkým tým, ktorí riskovali svoju slobodu a často i život, aby pomohli
prenasledovaným. Intervencie biskupov, kňazov a laikov, ukrývanie Židov v kláštoroch
na farách a v kresťanských rodinách, falošné krstné listy a úradné dokumenty, to všetko
bolo prejavom pôsobivej kresťanskej lásky k blížnemu.
Až po uplynutí 45 rokov
od deportácií Židov, teda v októbri 1987 z iniciatívy skupiny slovenských katolíckych
disidentov vyšlo vyhlásenie, ktoré odsúdilo deportácie a vyjadrilo ľútosť. Pod vyhlásenie
sa podpísalo 24 signatárov z radov významných osobností Cirkvi, literatúry, umenia
a vedy.
Sme si vedomí, že minulosť nemožno vrátiť späť a ani retušovať, no
môžeme sa z nej poučiť a každý z nás môže urobiť veľa, aby sme ako kresťania boli
vždy – v dobrých i zlých časoch – nositeľmi nádeje pre všetkých.