V nasledujúcich minútach dáme slovo Markovi Durlákovi, kňazovi Prešovskej eparchie,
ktorý je doktorandom na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme. Priblíži nám osobnosť
P. Michala Lacka SJ, ktorý v roku 1945, keď mal 25 rokov, odišiel na štúdiá do Ríma,
netušiac, že sa na Slovensko nebude už môcť vrátiť. Zajtra si pripomenieme 30. výročie
úmrtia tohto jezuitu, profesora na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme, konzultora
prípravnej komisie pre východné cirkvi na Druhom vatikánskom koncile, spoluzakladateľa
Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme a dlhoročného spolupracovníka našej
redakcie.
21. marca tohto roku
uplynie 30 rokov od náhlej smrti významného slovenského kňaza, jezuitu, gréckokatolíka,
profesora, žurnalistu, vedca a hlavne človeka s veľkým srdcom – Michala Lacka. Pripomeňme
si v krátkosti jeho život a dielo. Narodil sa 19. 1. 1920 v Krásnej nad Hornádom.
Po gymnaziálnych štúdiách v Košiciach vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Filozofické
štúdiá absolvoval v Záhrebe, v r. 1945 odišiel do Ríma, kde pokračoval v štúdiách
na Pápežskej gregoriánskej univerzite, na štátnej univerzite La Sapienza a na Pápežskom
východnom inštitúte. Hoci pokrstený rímskokatolík, mal v srdci veľký zápal pre kresťanský
Východ, takže po súhlase svojich predstavených prijal byzantsko-slovanský obrad a
bol vysvätený ako gréckokatolícky kňaz. Z tohto zápalu vyplýva aj jeho vedecká
a publikačná činnosť na tému byzantskej misie sv. Cyrila a Metóda na Veľkej Morave.
Jeho doktorská práca mala názov: Pápeži a Veľká Morava v 9. stor. vo svetle dokumentov
pápežskej kúrie. Neostal však iba pri tom. Napísal množstvo štúdií, v ktorých
sa venoval výskumu písma hlaholiky a cyriliky, otázke slovanskej liturgie, ktorú slúžili
sv. Cyril a Metod, skúmal, či sv. Cyril bol tiež biskupom, keďže jestvujú mnohé staré
vyobrazenia a ikony, ktoré ho predstavujú v biskupskom rúchu. Napísal knihu s názvom
Sv. Cyril a Metod, ktorá má viacero vydaní. Okrem vlastných vedeckých štúdií písal
recenzie ku knihám iných autorov, ktorí sa venovali cyrilometodskej otázke. V roku
1983 vyšla na Slovensku kniha Dejiny katolíckej cirkvi od Hertlinga. V závere
knihy je pripojená časť, ktorej autorom je M. Lacko s názvom Dejiny kresťanstva
na Slovensku. Ďalšou srdcovou záležitosťou M. Lacka bol ťažký údel gréckokatolíckej
cirkvi v Československu po jej násilnej likvidácii v r. 1950. Hoci on sám bol v tom
čase už v Ríme, takže nezažil tento úder na vlastnej koži, stalo sa tak isto zásahom
Božej prozreteľnosti, aby mohol v slobodnom svete informovať sv. Otca, vatikánske
kruhy i širokú verejnosť o tom, čo sa u nás deje. S veľkým záujmom prijímal každú
informáciu, ktorá prišla z domova. Zvlášť v časopise Mária, ktorý vydávali
slovenskí gréckokatolíci v Kanade, uverejňoval články o ťažkom položení gréckokatolíkov
doma, o väznených biskupoch Gojdičovi a Hopkovi, ako aj o kňazoch, ktorí sú vysídlení
aj so svojimi rodinami v severných Čechách. Všetkých povzbudzoval k vernosti a vytrvalosti
aj za cenu obety. S obrovskou radosťou prežíval obnovu gréckokatolíckej cirkvi v r.
1968, o čom takisto informoval v Ríme i v zahraničí. Aj keď politická situácia u nás
neumožňovala ani naďalej, aby sa cirkev doma rozvíjala v plnej slobode, M. Lacko mal
veľké srdce pre Slovákov v zahraničí. Bol spoluzakladateľom Slovenského ústavu sv.
Cyrila a Metoda v Ríme, všemožne pomáhal slovenským emigrantom v Ríme a sprevádzal
po Ríme našich pútnikov. Rím poznal veľmi dobre a dokázal veľmi živo a zaujímavo rozprávať
pútnikom o histórii a pamiatkach Večného mesta. Páter Michal Lacko má veľmi veľký
podiel na tom, že v r. 1980 bola pre gréckokatolíckych Slovákov zriadená samostatná
gréckokatolícka eparchia v Kanade so sídlom v Toronte. Zistil totiž, že medzi slovenskými
vysťahovalcami je asi 25 % gréckokatolíkov, lebo z východného Slovenska bolo vysťahovalcov
do Ameriky oveľa viac, než zo stredného či západného Slovenska. Katolícka hierarchia
v Amerike bola prevažne írska a talianska. Nemala pochopenie pre východný obrad, kde
sa namiesto latinčiny používa staroslovienčina a kde aj ženatý človek môže byť kňazom.
Páter Lacko videl naliehavú potrebu urobiť čosi pre týchto veriacich, aby sa na novom
kontinente nestratili nábožensky, ani národne. Jeho činnosť medzi nimi mu získala
vďačnosť Slovákov, ale vyvolala žiarlivosť a nevraživosť u tých, ktorí Slovákom nepriali.
Jeho nepriatelia dosiahli to, že mu bolo zakázané chodiť medzi slovenských gréckokatolíkov
v Kanade a Amerike, čo ho nesmierne ranilo. Neskôr bol tento zákaz zrušený, lebo sa
ukázal ako neopodstatnený. Smrť p. Lacka prišla náhle. Prišlo mu zle a odpadol,
praskla mu aorta. Lekárom sa jeho stav nezdal kritický, keď však zistili, že mu praskla
aorta, uvedomili si, že operáciu musí vykonať iná nemocnica. Kým ju našli, bolo už
neskoro. Zomrel na operačnom stole, kde vlastne vykrvácal. Keď ho šli operovať, bol
pri vedomí a tak sa opýtal: „Nedala by sa tá operácia odložiť? Zajtra majú prísť za
mnou študenti, ktorí budú robiť doktorské skúšky a ja by som ich nechcel sklamať.“
Jeho veľký priateľ, dnes už nebohý biskup Pavol Hnilica, charakterizoval M. Lacka
týmito slovami: „Páter Lacko bol skutočne „tvor spoločenský“, ktorý mal rád ľudí
a rád ich videl veselých a šťastných. Bol samý žart a spev. Mal veľkú zásobu vtipov,
žartov a piesní. Jeho priateľ a krajan Mons. František Fuga, ktorý pôsobil v Kanade,
ho prehovoril, aby tieto veselé príhody spísal, a tak vznikla veľmi zábavná knižočka
s názvom Najkrajšie klapancie. Po pohrebe sa uskutočnilo smútočné stretnutie
Lackových priateľov. Pri stole prehovoril aj páter Kolvenbach, ktorý medzi iným povedal
aj to, že teraz okrem smútku máme aj povinnosť nájsť nového profesora. Vtedy sa ku
mne naklonil jeden spolubrat, ktorý mnoho rokov pracoval na Pápežskom orientálnom
inštitúte a povedal: „Profesorov môžu nájsť aj sto, ale druhého pátra Lacka nikdy.
To bol človek, ktorý sa zodral v práci pre iných.“