Vysielanie pre gréckokatolíkov: Katechumenát v dejinách Cirkvi
Autorom príspevku je
Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi Katechumenát v dejinách
cirkvi
V Liturgii vopred posvätených darov, ktorú slávime vo východnj cirkvi
počas Veľkého pôstu sa osobitným spôsobom prednášajú modlitby za katechumenov. Táto
skutočnosť je spomienkou na starobylú kresťanskú prax intenzívnej prípravy katechumenov,
ktorí boli prjímaní do cirkvi krstom v deň Paschy. Aj keď dnes je v kresťanskom
poločenstve v našich končinách katechumenát menej rozšírenou inštitúciu predsa je
táto skutočnosť pre nás príležitosťou, aby sme si priblížili formy a spôsoby katechumenátu
v prvotnej cirkvi, ktoré sú modelom aj pre dnešnú prípravu katechumenov na krst.
Prvú
skupinu, akýchsi pred-katechumenov tvorili tí, ktorí vlastne ešte iba požiadali
o zasvätenie do kresťanských právd, keď sa prihlásili o prijatie do katechumenátu.
Týmto boli predstavené základné pravdy kresťanskej viery a morálky a požadovalo sa
od nich aj prvé, sumárne zrieknutie sa pohanských nerestí spojené s prísľubom prijať
na seba záväzky kresťanského života.
Klasickým dielom, ktoré poskytuje praktický
návod na prvý kontakt a základné vovedenie do kresťanstva je Augustínov spis De
catechizandis rudibus - O katechizovaní jednoduchých Augustín odporúča, predovšetkým
v prípade nevzdelaných, jednoduchých osôb, aby im katechéta v krátkosti vysvetlil,
že čokoľvek Boh učinil, urobil tak z lásky k človeku - týmto sa v poslucháčovi má
vzbudiť túžba po opätovaní tejto Božej lásky. Priblíženie dejín Starého Zákona má
za cieľ poukázať, ako bol Starý Zákon predobrazom a prípravou na Nový Zákon. Nakoniec
sa treba sústrediť na tému vzkriesenia a posledného súdu, na ktorom bude každý odmenený,
alebo odsúdený podľa svojich skutkov. Aby teda aj žiadateľ mohol raz dať dobrú odpoveď
na poslednom súde Kristovom, je potrebné vysvetliť mu jednotlivé prikázania, zachovávanie
ktorý ho uchráni a udrží na správnej ceste kresťanského života, napriek všetkým prekážkam,
nebezpečenstvám a pohoršeniu, ktoré na neho budú číhať.
Augustín pripomína,
že keď má katechéta do činenie s človekom vzdelaným, bude vhodné, aby naozaj zistil,
aké sú jeho skutočné znalosti, či nie sú skreslené, či sa nezakladajú na nejakých
pomýlených učeniach. Vzdelaných ľudí treba častejšie nabádať aj k pokore, aby si totiž
uvedomili že svetské vzdelanie ešte neznamená aj pokrok vo viere. Treba im poskytnúť
hojnú možnosť čerpať zo sv. Písma, ale aj pri tom im treba pripomenúť, že k Písmu
sa nesmú stavať ako k hocakej inej knihe, ale ako ku skutočnému Božiemu slovu. Nech
sa teda snažia spoznať viac ducha Písma ako jeho literu.
Katechumeni sa rozlišovali
do viacerých skupín podľa fázy v ktorej sa nachádzala ich príprava. V patristike sa
stretávame s ich rozličnými označeniami, napr. uditores, poslucháči, teda tí,
ktorí by sa radi stali kresťanmi, ktorí chcú spoznať pravdy kresťanskej viery. Pre
označenie tých osôb, ktoré konkrétnym aktom požiadali o krst sa niekedy vyskytuje
termín prostrati. Všeobený termín katechumeni tada patril širokej skupine
osôb, ktorí boli prijatí do tohoto stavu a ktorí boli postupne zasväcovaní do jednotlivých
častí kresťanskej náuky. Predovšetkým po milánskom edikte a udelení slobody kresťanstvu
sa ich počet značne rozhojnil, a rozšíril na príslušníkov všetkých spoločenských a
kultúrnych vrstiev. Medzi katechumenov však patrili aj mladí ľudia, ktorí, aj keď
pochádzali už z kresťanských rodín, odkladali s krstom až do dospelosti.
Katechumeni,
ktorí boli 40 dní pred Paschou, alebo pred Bohozjavením zapísaní k bezprostrednej
príprave na krst stávali sa takto kandidátmi krstu s osobitným postavením a označením,
napr. competenti (v Galii a v Miláne), alebo vyvolení - electi (v Ríme).
Priamy význam slova by označoval tých, ktorí “spoločne žiadajú”, na rozdiel od všeobecného
postavenia katechumenov.
Prechod zo všeobecnej a širokej skupiny katechumenov
medzi žiadateľov bol slávnostnou udalosťou, ktorej význam bol zdôrazňovaný
často aj prítomnosťou biskupa.
Pri katechézach pre túto skupinu, ktoré vykonával
niekedy sám biskup, zvyčajne však presbyter, či diakon, ktorý bol biskupom na to špeciálne
poverený, bola osobitná pozornosť venovaná vysvetleniu vyznania viery - Symbolu,
teda posvätnej formule viery, ktorý sa žiadatelia učili postupne naspamäť a ktorý
spolu s modlitbou Pána - Otče náš - bol základným prejavom verených kresťanských právd.
Krstu predchádzala najmenej 40-dňová príprava, počas ktorej boli denne katechumenom
vykladané zásady kresťanského učenia a života. Prvá, prípravná fáza sa uzatvárala
obradom zvaným exorcizmus. Bol to zvláštny, samostatný obrad, v ktorom Cirkev, prostredníctvom
osobitne poverených ľudí prosila Pána, aby oslobodil katechumenov od nástrah a pokušení
zlého ducha, aby ich vymanil z otroctva hriechu a uschopnil ich tak prijať do duše
veľký dar krstu. Po obrade exorcizmu spomína sv. Ján Zlatoústy slávnostný obrad zrieknutia
sa zlého ducha a priľnutia ku Kristovi. Po ňom krstenci recitovali Vyznanie viery.
Liturgia krstu ďalej pokračovala pomazaním olejom. Toto pomazanie krstným olejom bolo
dvojaké. Prvé, na čele, symbolizovalo, že krstenec sa spája s Kristom, nesie na sebe
jeho znak, je teda akoby jeho vlastníctvom. Druhé pomazanie, ktoré sa konalo na jednotlivých
údoch tela spájalo v sebe dva duchovné významy. Zobrazovalo pomazanie olejom, ako
ho používali starovekí atléti a bojovníci pred zápasom a tak pripomínalo Kristovo
víťazstvo nad mocnosťami zla. Druhý obraz sa spája s predstavou vône krstného oleja;
tak ako sa nevesta krášli pre svojho ženícha, tak aj duša krstenca sa pripravuje na
chvíľu tajomného spojenia s Kristom. Po týchto pomazaniach nasledoval samotný obrad
krstu. Po ňom nasledovalo pomazanie svätým myrom - teda sviatosť birmovania.
Záverečné
obrady prinášali ešte dva ďalšie sybolické úkony. Prvým z nich bolo oblečenie novokrstenca
do dlhého bieleho rúcha, ktoré zobrazuje duchovný stav milosti v ktorej žije. Bol
v Krista pokrstený, akoby sa teda doslova obliekol v Krista. Súčasne to bolo aj isté
upozornenie na uchovanie si neporušenosti a belosti tohto rúcha milosti. Taktiež,
ak sa predstavuje krst ako mystické spojenie s Kristom, biele rúcho je svadobným šatom
duše-nevesty, idúcej v ústrety Kristovi-ženíchovi. Už v čase Jána Zlatoústeho bol
zaužívaný aj obrad odovzdania krstnej sviece, ako jasného poukazu na Krista, svetlo
osvecujúce každého človeka. Po obrade krstu, novokrstenci, bez ohľadu na vek pristúpili
aj k sviatosti Eucharistie, ako k vrcholnému vyjadreniu osobného spojenia s Kristom.
“Len čo vyšli z krstného kúpeľa, hneď sú privedení k tajomnému a vznešenému stolu,
naplnenému nekonečnými dobrami, kde okúsia Telo a Krv Pána a stanú sa príbytkom Ducha.”
Krstom
sa samozrejme katechéza nekončila a v patristickej dobe sa stretávame s osobitným
druhom katechézy určenej pre novopokstených členov Cirkvi, tzv. neofytov. Títo
sa aj po krste, ktorý bol zväčša udeľovaný na Veľkonočnú nedeľu, pravidelne schádzali
počas ďalších dní na spoločné stretnutia a poučenia, pri ktorých im boli osobitne
vysvetľované ďalšie tajomstvá kresťanského učenia, týkajúce sa predovšetkým Eucharistie
a sviatostného života a pri ktorých boli povzbudzovaní k vytrvalosti v dobrom. Prax
cirkevných Otcov pokračovať v pravidelných katechézach aj po kompletnom udelení sviatostí
kresťanskej iniciácie je dôkazom a ukážkou veľkej pastoračnej múdrosti, ktorá chápe
ľudskú psychológiu ako aj ľudské slabosti. Aj dnešná každodenná prax nás totiž upozorňuje
na skutočnosť, že dosiahnutie istého konkrétneho stupňa či stavu aj v oblasti duchovného
života v sebe súčasne skrýva nebezpečenstvo sebauspokojenia, ktoré je prvým krokom
ku zvlažneniu a ochabnutiu v horlivosti. Pokračovanie v prehlbovaní znalostí a prežívania
jednotlivých prvkov viery je vhodným prostriedkom na prekonanie tohoto nebezpečenstva.
Nech nás aj dnes k tomuto postoju vedie okrem iného aj spomienka na osobitnú starostlivosť
ktorá sa oddávna venovalal v Cirkvi katechizácii, ak to tak nepokrstených, ako aj
tých, ktorí už prijali sviatosť krstu.