Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štvrtú nedeľu v Pôstnom období

Zamyslenie s názvom Nikodém pripravil P. Milan Bubák zo Spoločnosti Božieho slova

Centrálnou postavou evanjelia nasledujúcej nedele, milí priatelia, je farizej Nikodém. Je to postava, ktorej meno každý z nás zaiste pozná, no málo o ňom vieme. Skúsme si podľa tých pár správ, ktoré v Písme o ňom máme, zrekonštruovať jeho charakter. V Písme sa spomína tri krát. Všetky tri miesta sa nachádzajú u evanjelistu Jána.
Po prvý raz sa spomína v diskusii, ktorú viedol s Ježišom uprostred noci. Dnes sme si z nej prečítali úryvok. Toto stretnutie sa uskutočnilo pravdepodobne na žiadosť Nikodéma. Prekvapuje nás čas: v noci. No musíme vedieť, že Nikodém bol nielen farizej, čo bola trieda vysokopostavených mužov židovskej spoločnosti, ale bol aj členom židovskej veľrady, tzv. synedria. A Ježiš bol v tej dobe už známy. Nie všetci k nemu a k jeho učeniu cítili sympatiu. Boli takí, ktorí ho radi počúvali a ktorí sa k nemu dokonca aj otvorene hlásili, no boli aj takí, ktorí ho nemali radi. Ježiš bol už v tej dobe tým, ktorý rozdeľoval spoločnosť. Tak, ako to povedal pri jeho narodení starec Simeon: „On bude na pád a povstanie mnohých v Izraeli.“ Proti nemu stáli hlavne tí, ktorí boli vysoko postavení, a ktorí sa tak dobre cítili vo svojich kreslách, ktoré znamenali moc a prestíž. Nikodém patril medzi nich. No on bol človek, aj keď na jednej strane ambiciózny, predsa hľadajúci pravdu. Preto sa chcel s Ježišom stretnúť v noci. Nechcel si na jednej strane poškodiť, no na druhej strane sa chcel predsa s Ježišom osobne stretnúť a položiť mu zopár otázok, ktoré ho zaujímali.
Druhýkrát sa Nikodém spomína v Písme vo chvíli, kedy to okolo Ježiša začína byť horúce, a kedy sa už farizeji začínajú intenzívne o neho zaujímať. Poslali dokonca za ním aj svojich sluhov, aby ho chytili a priviedli, no títo sluhovia toho nebolo schopní, nakoľko boli jeho slovami ohúrení. Vrátili sa teda naprázdno. Evanjelista Ján o tom hovorí: „Sluhovia sa vrátili k veľkňazom a farizejom a oni sa ich pýtali: „Prečo ste ho nepriviedli?“ Sluhovia odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril.“ Farizeji im vraveli: „Aj vy ste sa dali zviesť? Vari uveril v neho niektorý z popredných mužov alebo farizejov? A tento zástup, ktorý nepozná zákon, je prekliaty.“ Jeden z nich, Nikodém, ten, čo predtým prišiel k Ježišovi, im povedal: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ Odvrávali mu: „Nie si aj ty z Galiley?! Skúmaj a uvidíš, že z Galiley prorok nepovstane.“ A všetci sa vrátili domov. (7, 45-53) Nikodém sa tu javí už trocha odvážnejším. Za Ježiša sa prihovára a dokonca aj riskuje. Hoci ani stretnutie s Ježišom v noci nebolo bez rizika, predsa to bolo len bezpečnejšie ako teraz. Toto miesto u Jána hovorí, že názory u Nikodéma sa začínajú formovať jasným smerom.
Konečne tretí krát je Nikodém spomenutý u Jána v súvislosti s pochovávaním Ježišovho mŕtveho tela. Ján vo svojej 19. hlave píše takto: „Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať.“ (19, 38-40) Scéna je veľmi dramatická. Ježiš je už mŕtvy. Ľudsky povedané: zažil fiasko. A Nikodém sa k nemu teraz prihlási už úplne verejne, aby mu vzdal svoju poslednú úctu. Riziko pre neho tu bolo naozaj veľké. No zdá sa, že na to nedbá. Znova však pripomínam, je nevyhnutné vedieť, že to bolo ešte pred Ježišovým zmŕtvychvstaním, o ktorom Nikodém nemohol vedieť.
Tieto tri správy o Nikodémovi svedčia o jednej zaujímavej skutočnosti: odvaha sa u Nikodéma vyvíjala. Nebola v jeho postoji k Ježišovi od samého začiatku. Bol u neho boj medzi hodnotami. Na jednej strane to bola hodnota jeho kariéry a spoločenského statusu a všetkého, čo bolo na to napojené. Na druhej strane však išlo o hodnoty, ktoré hlásal Ježiš, a ktoré sa Nikodémovi zdali príťažlivé, no v počiatku ešte nie dostatočne presvedčivé. Aspoň nie natoľko, aby pre ne riskoval všetko.
Ježiš na neho netlačil. Nežiadal od neho, aby ho prišiel počúvať cez deň. Nevysvetľoval mu, že jeho práca počas jeho dňa ho unaví natoľko, že on potrebuje v noci spať a odpočívať. Nezaprisahával ho, aby sa ukázal verejne, aký je charakter, a aby obetoval čosi aj zo svojho strachu. Aby sa stal hrdinom...
Tento Ježišov postoj spôsobil, že Nikodém vo svojom učeníctve dozrel. Na svoje hrdinstvo potreboval čas. A Ježiš mu ho doprial.
Toto všetko ma vedie k zamýšľaniu sa nad postojmi mnohých z nás. Niekedy nie sme príliš trpezliví navzájom jeden s druhým. Niekedy máme voči sebe navzájom nespravodlivé a ťažké požiadavky. Niekedy – možno často aj my, ktorí kážeme evanjelium – žiadame od ľudí, aby sa hneď na začiatku ukázali vo svojich pravých farbách. Od ľudí žiadame hrdinstvo a obetu často v čase, keď nie sú ešte na ňu ani zrelí ani pripravení.
Spomínam si tu na všetkých tých, ktorí napríklad počas totality boli nútení žiť nikodémovským životným štýlom: napríklad učitelia alebo inak verejne činní ľudia. Koľkí aj z vás pochádzate z rodín, kde rodičia nemohli svoju vieru verejne vyznávať, pretože to bolo pre nich až príliš nebezpečné. Mnohí z nich však chodili na bohoslužby do vzdialených miest do kostolov, kde napríklad do prítmia bočnej chodby kostola alebo sakristie a zúčastňovali sa tak na nedeľnej sv. omši. Alebo svoje deti niesli do vzdialených farností, aby ich tam nechali pokrstiť alebo aby tam mohli neskôr pristúpiť k prvému sv. prijímaniu. Boli takí, ktorí voči takýmto ľuďom neboli tolerantní a tvrdo ich súdili: žiadali od nich – na rozdiel od Ježiša – jasné hrdinstvo. A oni sami sa naň necítili. No u mnohých dozrela doba, kedy sa hrdinami naozaj stali. U niektorých to trvalo kratšie, u iných dlhšie.
Aj dnes má toto svoje variácie. Možno ani dnes nechýbajú v Cirkvi takí, ktorí by radi od každého žiadali rovnaké odhodlanie, či hrdinstvo, záväzok alebo rozhodnutie nasledovať Krista radikálne. No nie všetci sa naň cítia. Nejde tu o to, že by nechceli. Mnohí chcú, no nateraz buď nie sú ešte zrelí, alebo majú ešte nejaké výhrady, alebo nie sú ešte celkom presvedčení. Ježiš im – vám, nám – dáva čas. Ježiš je ochotný sa s nami stretať aj – obrazne povedané – v noci. Ježiš je schopný vyjsť nám maximálne v ústrety. Tak ako Nikodémovi. Ježiš trpezlivo čaká, lež semienko, ktoré je zasiate, samo vyženie lístky a samo začne rásť.
Samozrejme, jedného dňa musí prísť k rozhodnutiu. Nemožno váhať a prestupovať na mieste do nekonečna. Nech pre nás všetkých, milí priatelia, príbeh Nikodéma povzbudením a inšpiráciou na našej vlastnej duchovnej ceste.