Výber z príhovoru Benedikta XVI. počas vešpier v kamaldulskom kláštore

Vatikán (12. mar. 2012, RV) – Ponúkame vám výber z príhovoru Svätého Otca počas vešpier, v Bazilike sv. Gregora v Ríme, na ktorých sa zúčastnil aj canterburský arcibiskup Rowan Williams.

Vaša milosť,
Ctení bratia,
drahí kamaldulskí mnísi a mníšky,
drahí bratia a sestry!

Je pre mňa veľkou radosťou byť dnes tu v tejto Bazilike sv. Gregora na Monte Celio pri príležitosti vešpier na pamiatku prechodu sv. Gregora Veľkého. Spolu s vami, drahí bratia a sestry kamaldulskej rodiny, vzdávam Bohu vďaku za tisíc rokov od založenia posvätnej pustovne kamaldulov svätým Romualdom. Osobitne sa teším z prítomnosti Jeho Milosti, doktora Rowana Williamsa, arcibiskupa Canterbury. Vám, drahý brat v Kristovi, každému z vás, drahí mnísi a mníšky a všetkým tu prítomným patrí môj srdečný pozdrav.

Vypočuli sme si dva úryvky od sv. Pavla. Prvý pochádzal z druhého Listu Korinťanom a je vhodným pre liturgické obdobie, ktoré prežívame: pôst. Obsahuje totiž výzvu apoštola, aby sa využil vhodný čas na prijatie Božej milosti. Vhodným časom je samozrejme ten, v ktorom prišiel Ježiš Kristus, aby nám zjavil a daroval Božiu lásku k nám svojim vtelením, utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním. „Deň spásy” je realitou, ktorú sv. Pavol nazýva na inom mieste „plnosťou časov”, chvíľou, v ktorej vtelený Boh vstupuje jedinečným spôsobom do času a napĺňa ho svojou milosťou. Od nás sa očakáva prijatie tohto daru, ktorým je sám Ježiš: jeho osobu, jeho slovo, jeho Ducha Svätého. Okrem toho, v prvom čítaní, ktoré sme počúvali, nám sv. Pavol hovorí aj o sebe samom a svojom apoštoláte, ako sa on snaží byť verný Bohu vo svojej službe, aby bol skutočne efektívnym a nebol prekážkou viery. Tieto slová nám pripomínajú sv. Gregora Veľkého, jeho jasné svedectvo, ktoré dal Rímskemu ľudu a celej Cirkvi bezúhonnou službou plnou zápalu pre evanjelium. Skutočne môžeme aplikovať aj na Gregora to, čo o sebe samom napísal Pavol: Božia milosť v ňom nebola márna (porov. 1 Kor 15,10). A toto je v skutočnosti tajomstvom života pre každého z nás: prijať Božiu milosť a vyjadriť celým srdcom a všetkými silami súhlas s jej konaním. Toto je tiež tajomstvom pravej radosti a hlbokého pokoja.

Druhé čítanie bolo z Listu Kolosanom. Sú to slová, ktorými sa apoštol obracia na členov tejto komunity, aby ich formoval podľa evanjelia, a aby všetko, „čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša“ (Kol 3,17). „Buďte dokonalí,“ povedal Majster svojim učeníkom. A teraz apoštol vysvetľuje, ako treba žiť túto veľkú požiadavku kresťanského života, ktorou je svätosť. On to môže urobiť, pretože bratia, na ktorých sa obracia, sú „Boží vyvolenci, svätí a milovaní“. Aj tu, v základe všetkého je Božia milosť, je tu dar povolania, tajomstvo stretnutia so živým Ježišom. Táto milosť si však vyžaduje odpoveď pokrstených. Vyžaduje si úsilie prijať za svoje Ježišovo cítenie: jemnosť, dobrotu, pokoru, miernosť, veľkodušnosť, vzájomné odpustenie, a predovšetkým, ako syntéza a vrchol všetkého, agapé, lásku, ktorú nám Boh daroval skrze Ježiša a Ducha Svätého a rozlial ju do našich sŕdc. A aby sme si „obliekli Krista“ je nevyhnutné, aby v nás a medzi nami prebývalo jeho slovo v jeho plnosti a bohatstve. V prostredí ustavičnej vďaky vzdávania sa kresťanská komunita živí Slovom a necháva povzniesť k Bohu ako pieseň chvály Slovo, ktoré nám on sám daroval. Každá činnosť, každé gesto, každá služba sa uskutočňuje v tomto hlbokom vzťahu s Bohom, vo vnútornom vzťahu trojičnej lásky, ktorá k nám schádza a opäť vychádza k Bohu. Vzťah, ktorý nachádza svoju najvyššiu formu v slávení Eucharistickej obety.
Počas dlhých dejín Kamaldulského rádu tu boli vždy verní svedkovia evanjelia, nie iba v tichu, skrytosti, osamelosti alebo v komunitnom živote zdieľanom s inými bratmi, ale aj v pokornej a veľkodušnej službe všetkým. Osobitne plodnou bola pohostinnosť, ktorú ponúkajú kamaldulské domy pre pútnikov. V čase humanizmu boli kamaldulské múry centrom slávnych disputationes, na ktoré prichádzali veľkí humanisti ako Marsilio Ficino a Kristoforo Landino. Počas Druhej svetovej vojny boli tieto kláštory miestom, kde sa zrodil „Kamaldulský kódex“, ktorý sa stal jedným z najpodstatnejších základov pre vytvorenie Talianskej ústavy.
[...]
Vy kamaldulskí bratia a sestry, ste nasledovali vašu cestu, hľadajúc vždy nanovo správnu rovnováhu medzi eremitským a cenobitským spôsobom života. Teda medzi potrebou úplne sa oddať Bohu v osamelosti a tou vzájomnou podporou v spoločnej modlitbe a prijímaním bratov, aby mohli prísť k prameňom duchovného života a dokázali vidieť záležitosti sveta očami evanjelia.
[...]
Kláštor sv. Gregora al Celio, v ktorom slávime tisíce výročie Kamaldulského rádu spolu s jeho milosťou canterburským arcibiskupom je miestom, kde sa zrodil vzťah medzi kresťanstvom v
britskej zemi a rímskou cirkvou. Dnešné slávenie spája ekumenický charakter, ktorý, ako vieme, je súčasťou dnešnej kamaldulskej spirituality. Tento rímsky kamaldulský kláštor rozvinul s Canterbury a Anglikánskym spoločenstvom – predovšetkým po Druhom vatikánskom koncile – už tradičné vzťahy. Po tretí krát sa rímsky biskup a canterburský arcibiskup stretávajú v dome sv. Gregora Veľkého. A je správne, že je tomu tak, pretože práve z tohto kláštora pápež Gregor vybral pred 1400 rokmi mnícha Augustína a jeho 40 spolubratov a poslal ich, aby zaniesli evanjelium Angličanom. Nepretržitá prítomnosť mníchov na tomto mieste a počas tak dlhého obdobia je už samotným svedectvom vernosti Bohu a Cirkvi. Prajeme si, aby znak, ktorý spoločne ukazujeme pred oltárom, na ktorom sám Gregor slávil Eucharistickú obetu, neostal iba ako spomienka na naše bratské stretnutie, ale aby bol stimulom pre všetkých veriacich, katolíkov a anglikánov, navštevujúcich Rím a hroby slávnych apoštolov a mučeníkov, k obnoveniu úsilia o ustavičnú modlitbu za jednotu a život v plnosti podľa Ježišových slov, ktorými sa obrátil na Otca „aby boli jedno“. – lm, js –