Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Tretiu nedeľu v Pôstnom období

Zamyslenie s názvom Keď Bohovia zomrú pripravil P. Milan Bubák zo Spoločnosti Božieho slova

Ktorí ste cestovali autobusom po friulánskom a benátskom kraji (čo je na nížine hneď ako opustíte Alpy na talianskej strane smerom do Ríma), zaiste vám neunikli - ak ste pozorovali dedinky popri autostráde - vysoké veže kostolov. Tieto veže upútajú pozornosť okoloidúceho preto, že sú svojou výškou neúmerné k veľkosti kostola, pri ktorom stoja. Neviem, čo bolo motívom pre stavbu týchto enormne vysokých veží. Možno, že sa dediny medzi sebou navzájom pretekali. Ale mohlo to byť aj to, aby prechádzajúcim i domácim neustále pripomínali, že chrám, pri ktorom veža stojí je centrom celého ich života. Že Boh, na ktorého veža ukazuje a ktorý v chráme prebýva špeciálnym spôsobom, musí byť základom a centrom, okolo ktorého sa celý ich život odvíja. Dnes sa to, žiaľ, mení. Máme iné chrámy, ktoré siahajú až do neba. Niekto to popísal tak, že v 20. storočí sa chrámami a najväčšími a najhonosnejšími budovami v mestách stali banky. Dokonca i architektúrou pripomínajú chrámy. Toto samozrejme nezostáva bez dôsledkov. Ľudia – aj keď im to možno navonok vyhovuje – sa vnútorne stávajú dezorientovanými.
Počuli sme dnes v čítaní z knihy Exodus, ako Boh, ktorý sa Židom postupne zjavuje, im dáva príkazy. Prvým a základným prikázaním, na ktorom všetky ostatné stoja a z ktorého vyrastajú je príkaz mať Boha v svojom centre. Na prvom a základnom mieste. Pred ním nemá nič prednosť. Toto prikázanie bolo neskôr zhmotnené aj stavbou jeruzalemského chrámu, ktorý mal viditeľným spôsobom poukazovať na to, že národ má svoje centrum. Centrom národa bol Jeruzalem. Centrom Jeruzalema je chrám. Centrom chrámu svätyňa svätých, kde bol prítomný Boh špeciálnym spôsobom. Toto miesto malo byť neustálou pripomienkou toho, kde je centrum. Tak ako veže benátskeho kraja. Človek, ktorý ho videl, nemohol nikdy zabudnúť.
Lenže iné je teória a iné prax. Ľudia vždy špekulovali, ako sa istým veciam – ktoré čosi stoja - vyhnúť. Mať Boha vo svojom strede je síce to, čo človeku dáva istotu, ale nie je to ľahké. A človek od nepamäti túžil radšej po veciach, ktoré by boli ľahké. Preto vždy hľadal spôsoby, ako sa ťažšieho zbaviť a urobiť veci ľahšími. Málokedy pritom myslel na to, že si píli konár, na ktorom sám sedí. V dnešnom evanjeliu sme boli svedkami incidentu. Ježiš sa rozčúlil a z chrámu povyháňal peňazomencov a kupcov. Títo ľudia určite nemali problémy s myšlienkou chrámu, t.j. čo symbolizuje a na čo tu je. No chceli si robiť aj svoj biznis a preto hľadali spôsoby ako ísť na to. A tým sväté miesto znesvätili, čisté poškvrnili, nedotknuteľného sa dotkli... a vlastne aj seba samých, aj iných zdezorientovali. Ježiš im dal najavo, že sú veci, ktoré sa nemôžu meniť, pretože na to doplatíme v konečnom dôsledku my sami. Nedoplatí na to Boh, ale my! My sami sa oberieme o istoty, stred, záruky, smerovanie, kompas. Títo ľudia okrem toho, že sami mali poletené priority, zasahovali do životov aj tých ľudí, ktorí priority mali jasné. Chrám znesväcovali aj pre nich. A mnohých možno i miatli. Preto ten bič a preto ten hnev.
Pýtame sa, prečo mali a majú ľudia vždy pokušenie, nahrádzať podstatné nepodstatným? Alebo keď nie priamo nahrádzať, tak aspoň to podstatné tak nejak zakamuflovať, že sa celkom stratí? Upozorňujem, toto pokušenie nemali len Židia, je to pokušenie aj naše. V našej dobe to robíme nielen tým, že chrámy zatieňujeme honosnými bankami (čo je viac menej symbolické konštatovanie), ale aj tým, že Boha vytláčame z centra všetkého, napríklad zo škôl, z verejných priestorov, dokonca z nemocníc. Prečo tieto tendencie? Myslím, že dôvodom je to, že vec celkom nechápeme. Mnohí hovoria o teokracii a boja sa jej; najmä keď vidíme, ako vyzerá teokracia v moslimskom svete. Takáto forma chápania teokracie a jej praktizovanie určite nie je dobré. Je až príliš ľudská a zdeformovaná.
Skutočná teokracia vyzerá inak: Boh je centrom, aby tak aj všetky ostatné veci mali svoje skutočné miesto, miesto, ktoré im patrí. Ak si Boh želá byť v našom centre, robí tak preto, aby nás ochránil pred tým, aby nám začalo vládnuť niečo iné, čo nás v konečnom dôsledku zotročí. Boh chce, aby sme nikdy nestratili slobodu. Všimnime si, ako je formulované prvé prikázanie Desatora z dnešného prvého čítania: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať...“ Čo znamená urobiť si modlu? Znamená to, vytvoriť si niečo, čo sa stane idolom, čomu postupne začneme dávať zo seba viac a viac až nás to celkom znetvorí. Modly ľudí požierajú, ich život ničia, oberajú ich o slobodu, zaberajú miesto tomu, čo je v živote človeka podstatné. A čo sa stane potom? Náš život začne byť chaotický, prázdny, nenaplnený. A to najhoršie nás ešte len čaká! Karmelitán John Welch napísal knihu o sv. Jánovi z Kríža, ktorej dal meno Keď bohovia zomrú. Naráža tým na krízu, do ktorej sa dostane človek, keď mu zomierajú idoly. A všetky idoly raz naozaj zomrú, lebo to je ich údel! Len škoda spúšte, ktorú zanechávajú po sebe. Ak máme Boha vo svojom centre, potom všetky veci nášho života majú svoje pevné miesto a my ich užívame pre svoje dobro. Ak nie, náš život je chaos.
Človek, ak je realista a je na ceste k hĺbke, zistí, že nič na svete ho nedokáže natoľko uspokojiť ako Boh, že nič na svete nemá takú hodnotu ako Boh, že nič na svete mu nedá toľko slobody ako Boh, a v nikom inom nenájde natoľko seba i iných, ako v Bohu a cez Boha. Veľa ľudí k takémuto postoju dozrelo na základe uvažovania o pravej hodnote vecí. Neuspokojme sa teda s plytkosťou.
A na záver mi dovoľte prečítať vám jeden z najsilnejších textov, ktoré pozná kresťanská spiritualita: Princíp a fundament od sv. Ignáca z Loyoly. Nachádza sa v jeho knihe Duchovné cvičenia na začiatku tzv. Prvého týždňa a hovorí sa, že sv. Ignác vraj na ňom pracoval takmer celý život, aby do neho vložil len tie najdôležitejšie slová, a aby tam bolo obsiahnuté naozaj všetko.
Princíp a fundament je vlastne definíciou ľudského života a návodom, ako užívať veci, ktoré máme k dispozícii. Znie takto: „Človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána, vzdával mu úctu a slúžil mu, a takýmto spôsobom si spasil dušu; a ostatné veci na povrchu zeme sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený.
Z toho nasleduje, že človek ich má natoľko užívať, nakoľko mu pomáhajú k jeho cieľu a natoľko sa ich zriekať, nakoľko mu v tom prekážajú.
Preto je potrebné, aby sme sa urobili indiferentnými voči všetkým stvoreným veciam vo všetkom tom, v čom nám je umožnené slobodne sa rozhodovať, a kde nepodliehame nejakému záväzku; takže z našej strany nechceme radšej bohatstvo ako chudobu, radšej česť ako potupu, radšej dlhší život ako kratší, a tak podobne vo všetkom ostatnom, ale túžime iba po tom a volíme si jedine to, čo nás lepšie vedie k cieľu, pre ktorý sme stvorení."