Sčítanie a nová evanjelizácia

Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu
Sčítanie a nová evanjelizácia

V rušnom spoločenskom dianí na slovenskej domácej scéne sa za posledné týždne vyplavilo množstvo tém, čakajúcich na odpoveď aj zo strany veriacich a Cirkvi. V delikátnej atmosfére predvolebných dní stojí za to dotknúť sa aspoň niekoľkých dlhodobo aktuálnych.
Na úvod hneť technická poznámka. Často počujeme otázku: „Čo tu robí Cirkev? Čo si myslí Cirkev...? Ako to, že Cirkev...?“ Dobre je odpovedať protiotázkou: „Čo si predstavujete pod pojmom Cirkev?“ Cirkev je totiž široký pojem. V oblasti školstva predstavuje napríklad 192 katolíckych univerzít, nehovoriac o niekoľkých tisícoch stredných a desaťtisícoch základných škôl. Podobne je to so zdravotnými či charitatívnymi štruktúrami. Stačí si pozrieť pápežskú ročenku a každý tu nájde odpoveď, „čo tu robí Cirkev“. Na vatikánskej internetovej stránke si ktokoľvek môže pozrieť všetky dokumenty a prejavy pápeža a vyjadrenia a dokumenty jednotlivých kongregácií. Stačí si prelistovať pár tisíc strán len za posledný rok a máte odpoveď na otázku, „čo si myslí Cirkev...“. V médiách sa však používa iná logika: chyba jedného človeka = chyba celej Cirkvi. Výsledky nemôžu byť iné ako skreslené.
Bez skreslení sa neobišli ani komentáre nedávno zverejnených výsledkov posledného sčítania obyvateľov, najmä kolónky „náboženské vyznanie“. Na komentáre len krátky komentár. Tých, čo sú z dobrých výsledkov sklamaní hovoria o agitácii Cirkvi (a zas myslia len na katolícku) pred sčítaním (a zas myslia len na katolícku), pričom zabúdajú na masívnu proticirkevnú propagandu a doslovné odhováranie prihlásiť sa k náboženstvu, ktorá prebiehalo v tom istom období. Napríklad celé tematické strany v jednom z najrozšírenejších denníkov. Podobne ako pred desiatimi rokmi, treba aj teraz zopakovať, že tak veľké percento tých, čo sa prihlásili k niektorej cirkvi je pozitívnym prekvapením. Tí, ktorým Cirkev mohla priamo poskytnúť svoje argumenty, by sa k svojej viere priznali takmer všetci aj bez nich. Prekvapuje skôr fakt, že medzi tými 3, 347 milióna rímskokatolíkmi a 206 900 gréckokatolíkmi je vysoké percento tých, čo sa o Cirkvi dozvedali najmä z mienkotvorných médií, kde aj cez ostatných desať rokov nepočuli o nej veľa dobrého. Ukázalo sa, že je tu ešte iná sila, než zdanlivo všemocný vplyv propagandy. Dušu v človeku nemožno potlačiť a tá intuitívne hľadá naplnenie svojich túžob v náboženstve, sprostredkovaného Cirkvou. Pre samotnú Cirkev sú tieto očakávania záväzkom a výzvou. Jedna vec je totiž štatistika a druhou vnútorný svet tých, čo sa k Cirkvi prihlásili.
Jednou z odpovedí aj na výsledky sčítania je nová evanjelizácia, ktorej téma rezonuje veľmi živo vďaka blížiacej sa celocirkevnej synode na túto tému ale najmä z jej všeobecnej aktuálnosti. Konferencia o výzvach novej kultúry, ktorá sa v Bratislave konala koncom februára, pritiahla na Slovensko dokonca predsedov dvoch pápežských rád - pre masmédiá a pre novú evanjelizáciu. Arcibiskup Rino Fisichella hovoril o výzvach novej evanjelizácie v Európe.
Za kľúčovú považuje otázku: verí ešte človek, opitý modernou civilizáciou v božstvo Ježiša Krista, Božieho Syna? Z nej vyplýva otázka, či človek ešte cíti potrebu spásy. Analyzujúc súčasnú krízu ako krízu s etickými a náboženskými koreňmi dochádza k záveru, že v miere, nakoľko sa človek vzdialil od Boha, stratil sa aj sebe samému. Narcisizmus a hrdosť civilizácie, ktorá si chcela a chce vystačiť sama a bez Boha, nepripustí túto svoju základnú chybu. Ani nechce počuť o následkoch, ktoré sa z takejto kultúry čoraz dramatickejšie vynárajú. Je to mentalita, ktorá podľa Rina Fisichellu dopustí všemožné nespravodlivosti a nerovnosti, len aby nebolo dotknuté právo jednotlivca rozhodovať sám o svojom živote. Cirkev už svojou existenciou s jej uznávaním objektívnej pravdy a všeobecne daného a záväzného zákona fakticky tvrdí, že sekulárna mentalita je od základu pomýlená. Preto sekulárna spoločnosť Cirkev neznesie a robí všetko pre jej elimináciu, hoci voči najrozmanitejším prestrelkom hlása absolútnu toleranciu.
Toto je spoločenská atmosféra, v ktorej podľa arcibiskupa Fisichellu prebieha a má prebiehať nová evanjelizácia Európy. Tá sa má prioritne týkať oživenia viery tých, čo sa považujú alebo hlásia ako veriaci. No ani oni nie sú imúnni voči tejto principiálne proticirkevnej mentalite. Prítomných povzbudil, aby povzbudzovali veriacich nepodliehať vsugerovanému komplexu kresťanskej menejcennosti, akoby veriaci mali byť len neochotne trpenou skupinou vydedencov spoločnosti. Je to spôsobené aj nepoznaním dejín vlastnej Cirkvi. Predseda pápežskej rady pre podporu novej evanjelizácie to povedal s temperamentom, vlastným Talianovi: „Predstavte si, čo by zostalo z Európy bez dvoch tisícročí prítomnosti kresťanstva. Celé kilometre múzeí s prázdnymi stenami, stovky kilometrov prázdnych regálov v knižniciach, mestá a obce bez chrámov, tisíce strán čistých notových osnov...“
Čo sa týka samotnej novosti novej evanjelizácie, ako sa ukázalo, nie je správne čakať tu nejaké vonkajšie novoty. Treba len začať znova čerpať z tých istých zdrojov duchovného života, najmä zo sviatostí. Novým jazykom vysvetľovať tie isté pravdy viery. Novosť začína vnútornou obnovou a podľa Rina Fisichellu najmä obnovou kňazov. Aj na ich adresu povedal pragmatické fakty: „Vieme, že zhruba tretina veriacich prestáva chodiť do kostola, lebo kňazi nevedia kázať. Nová evanjelizácia znamená aby sa kňazi naučili kázať. A celkove úloha kňaza je kľúčová, bez obnovy kňazov nebude ani nová evanjelizácia“. Slovenská realita mu dáva za pravdu: farnosť je aká je, príde horlivý kňaz a ožíva a príde iný a farnosť rýchlo upadá. Aj výsledky nedávneho sčítania sú volaním po novej evanjelizácii i po obnove kňazov.