Benedikt XVI.: Pozorné, otvorené srdce je viac ako mnohé slová
Vatikán (07. mar. 2012, RV) – Do Večného mesta už zavítala jar, za slnečného
počasia sa preto pravidelná stredajšia audiencia so Svätým Otcom uskutočnila na Námestí
sv. Petra. V dnešnej katechéze sa pápež Benedikt XVI. po témach predošlých Ježišových
modlitieb, zameral na Ježišovo ticho:
Drahí bratia a sestry,
v sérii
predchádzajúcich katechéz som hovoril o Ježišovej modlitbe a nechcel by som uzavrieť
tieto zamyslenia bez toho, aby som sa nakrátko zastavil pri téme Ježišovho ticha.
V
posynodálnej apoštolskej exhortácii Verbum Domini som sa zmienil o úlohe, ktorú
ticho zohráva v Ježišovom živote, predovšetkým na Golgote: «Sme tu konfrontovaní
so „Slovom Kríža“ (1 Kor 1, 18). Slovo onemie, stáva sa mŕtvolným tichom, pretože
sa „vyslovilo“ priam do mĺkva, neostalo nič, čo by ešte bolo treba povedať»
(č. 12). V tomto tichu Kríža svätý Maxim Vyznavač vkladá Božej Matke na pery nasledujúce
slová: „Slovo Otca, ktoré stvorilo každého, čo dokáže rozprávať, je bez
slova; sú bez života a zavreté oči toho, na ktorého slovo a pokyn sa
hýbe všetko, čo žije“ (La vita di Maria, č. 89: Testi mariani
del primo millennio, 2, Roma 1989, str. 253).
Kristov kríž neukazuje len
Ježišovo ticho ako posledné slovo Otca, ale odhaľuje aj to, že Boh hovorí skrze
ticho: «Ticho Boha, skúsenosť toho, že Všemohúci Otec je ďaleko,
je rozhodujúcou etapou v pozemskom putovaní Božieho Syna, Vteleného
Slova. Zavesený na drevo kríža, vzdychá nad bolesťou, ktorú mu spôsobilo toto ticho:
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ (Mk 15, 34; Mt 27, 46). Poslušný
až do posledného dychu, aj v temnote smrti, Ježiš sa obracia na Otca. Jemu sa zveril
v momente, keď cez smrť prechádzal do života večného: „Otče, do tvojich
rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46)» (Ap. exhort. Verbum Domini, 21).
Ježišova skúsenosť na kríži do hĺbky ukazuje tak situáciu človeka, ktorý sa modlí,
ako aj vyvrcholenie samotnej modlitby: potom, čo sme si vypočuli a prijali Božie Slovo,
treba sa nám zblížiť aj s Božím tichom, ktoré je dôležitým aspektom Božieho Slova.
Dynamika
slova a ticha, ktorá je vlastná Ježišovej modlitbe počas celého jeho pozemského života,
sa týka aj nášho života modlitby – a to v dvoch smeroch.
Na prvom mieste sa
týka prijatia Božieho Slova. Je dôležité vedieť zachovať vnútorné a vonkajšie ticho,
aby sme toto Slovo mohli počuť. A to je v dnešnej dobe mimoriadne ťažké. Naše časy
nie sú naklonené uzobraniu sa a tichu; práve naopak, neraz sa zdá akoby ľudia mali
priam strach odpojiť sa, čo len na chvíľku, od prúdu slov a obrazov, ktoré vypĺňajú
naše dni. Práve preto som v Apoštolskej Exhortácii Verbum Domini pripomenul
potrebu naučiť sa vážiť si hodnotu ticha: «Znovu objaviť dôležitosť Božieho
Slova v živote Cirkvi znamená tiež objaviť zmysel uzobrania sa a vnútorného
ticha. Patristická tradícia nás učí, že Kristove tajomstvá sa viažu na ticho
a len skrze ticho môže Slovo nájsť v nás svoj príbytok - tak,
ako sa to stalo Márii, ktorá je zároveň ženou Slova i ženou ticha»
(č. 21). Tento princíp, že bez ticha nemožno počúvať, nemožno prijať slovo, platí
najmä pre osobnú modlitbu, ale aj pre naše bohoslužby: aby sme mohli skutočne počúvať,
je treba, aby v nich bolo dosť priestoru aj pre ticho a neverbálne prijatie Slova.
Stále platí poznámka svätého Augustína: „Verbo crescente, verba deficiunt“ – „Keď
Božie Slovo rastie, ľudských slov ubúda“ (porov. Sermo 288,5: PL 38,1307; Sermo 120,2:
PL 38,677). Evanjeliá nám často, najmä pri závažných rozhodnutiach, predstavujú Ježiša,
ktorý sa ide utiahnuť na pusté miesto vzdialené od zástupu, ba aj od samotných apoštolov
– aby sa v tichu pomodlil, aby vytvoril vnútorný priestor, v ktorom môže prebývať
Boh, aby v nás potom zostalo jeho Slovo, aby sa nám láska k nemu zakorenila v našej
mysli a v našom srdci, aby tak posilnila celý náš život. Teda prvotný význam je naučiť
sa znovu tichu otvorenému pre počúvanie, ktoré nás potom otvára pre druhých, pre Božie
Slovo.
Je tu však aj druhý, veľmi dôležitý aspekt vzťahu medzi tichom a modlitbou.
Nielen naše ticho nás disponuje na počúvanie Božieho Slova; častokrát sa v modlitbe
stretávame s Božím tichom, takmer máme dojem, že sme opustení, zdá sa nám, že nás
Boh nepočúva a že nám neodpovedá. Avšak toto ticho, tak ako tomu bolo v Ježišovom
prípade, neznamená Božiu neprítomnosť. Kresťan dobre vie, že Pán je prítomný a že
počúva – aj v tme bolesti, aj v odmietnutí a v samote. Ježiš uisťuje učeníkov
a spolu s nimi každého z nás, že Boh dobre pozná naše potreby v ktoromkoľvek okamihu
nášho života. Učeníkom vraví: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania.
Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec
vie, čo potrebujete prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6,7-8). Pozorné, tiché,
otvorené srdce je dôležitejšie než mnohé slová. Boh nás pozná do hĺbky, lepšie než
my sami seba – a miluje nás: vedomie toho nám musí stačiť. V Biblii je v danom
kontexte veľmi príznačná skúsenosť Jóba. Tento muž zakrátko príde o všetko: stratí
príbuzných, majetok, priateľov, zdravie; zdá sa, že Boh ho opustil, že zamĺkol. A
predsa Jób vo svojej modlitbe, vo svojom vzťahu k Bohu, hovorí s Bohom, volá k Bohu
a napriek všetkému zachováva neporušenú vieru a nakoniec objavuje hodnotu vlastnej
skúsenosti a Božieho ticha. Napokon, obrátiac sa na Stvoriteľa, vraví: „Len
z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo“ (Job
42,5). Takmer všetci poznáme Boha len z počutia – avšak čím viac sa otvoríme
pre jeho ticho v našom tichu, tým viac ho skutočne, reálne spoznáme. Táto bezhraničná
dôvera, ktorou sa otvára pre hlboké stretnutie s Bohom, dozrela v tichu. Aj svätý
František Xaverský sa modlieval k Pánovi hovoriac: „Ja ťa milujem nie preto,
že mi môžeš dať raj alebo ma odsúdiť do pekla, ale preto, že si môj Boh. Milujem ťa
preto, že si to Ty.“
Blížiac sa k záveru našich úvah o Ježišovej
modlitbe, pripomeňme si učenie Katechizmu Katolíckej Cirkvi: „Dráma modlitby
je nám naplno zjavená v Slove, ktoré sa stalo telom a prebýva medzi nami. Snažiť sa
pochopiť jeho modlitbu prostredníctvom toho, čo nám o nej hovoria v evanjeliu jeho
svedkovia, znamená priblížiť sa k Svätému, Pánovi Ježišovi, ako k horiacemu kríku:
najprv ho pozorovať, ako sa modlí, potom počúvať, ako nás učí modliť sa, aby sme napokon
poznali, ako vypočuje našu modlitbu“ (č. 2598). A ako nás Ježiš učí modliť
sa? V Kompendiu Katechizmu Katolíckej Cirkvi nachádzame jasnú odpoveď: „Ježiš
nás učí modliť sa nielen modlitbou Otče náš, ale aj keď sa on sám modlí. Takto nám
okrem obsahu ukazuje, aké dispozície sa vyžadujú na pravú modlitbu: čistota srdca,
ktoré hľadá Božie kráľovstvo a odpúšťa nepriateľom; odvážna a synovská dôvera, ktorá
prevyšuje to, čo cítime a chápeme; bedlivosť, ktorá chráni učeníka pred pokušením“(č. 544).
Čítajúc evanjeliá, videli sme ako je nám Pán vďaka modlitbe
tým, ktorý sa za nás prihovára, priateľom, svedkom a učiteľom. V Ježišovi sa ukazuje
novosť nášho dialógu s Bohom: Otec očakáva od svojich detí synovskú modlitbu. A od
Ježiša sa učíme ako nám neprestajná modlitba pomáha pochopiť vlastný život, robiť
správne rozhodnutia, rozpoznať a prijať naše povolanie, objaviť talenty, ktoré nám
Boh dal a denne plniť jeho vôľu, ktorá je jedinou správnou cestou pre náš život.
Nám
všetkým, ktorí sa často zaoberáme svojou efektivitou a konkrétnymi výsledkami, Ježišova
modlitba ukazuje, že je potrebné sa aj zastaviť, prežiť si momenty intímneho stretnutia
s Bohom, „odopnúť sa“ od hluku všedných dní, aby sme mohli načúvať, aby sme šli „ku
koreňom“, ktoré dávajú stabilitu a život. Jeden z najkrajších momentov Ježišovej modlitby
je okamih, keď sa Ježiš, tvárou v tvár chorobám, ťažkostiam a nedokonalostiam tých,
čo sa na neho obracajú, prihovára svojmu Otcovi v modlitbe, a tak všetkým naokolo
ukazuje, kde hľadať zdroj nádeje a spásy. Ako dojemný príklad som už pripomenul Ježišovu
modlitbu pri Lazárovom hrobe. Evanjelista Ján hovorí: „Odvalili teda kameň.
Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal. ’Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul.
A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili,
že si ma ty poslal.‛ Keď to povedal. zvolal veľkým hlasom: ’Lazár,
poď von!‛“ (Jn 11, 41-43). Avšak vrcholným okamihom Ježišovej modlitby
je jeho utrpenie a smrť, v ktorom vyslovuje bezpodmienečné „áno“ Božiemu plánu a ukazuje
ako ľudská vôľa dokáže nájsť svoje naplnenie v plnom priľnutí k vôli Božej, nie v
tom, že jej bude odporovať. V Ježišovej modlitbe, v jeho výkriku k Otcovi na kríži,
sú zhrnuté „všetky úzkosti ľudstva všetkých čias, podrobeného hriechu a
smrti, všetky prosby a orodovania dejín spásy... A hľa, Otec ich prijíma a
nad všetky očakávania ich vypočuje tým, že vzkriesi svojho Syna. Tak sa napĺňa
a završuje dráma modlitby v Ekonómii stvorenia a spásy“ (Katechizmus Katolíckej
Cirkvi, 2606).
Drahí bratia a sestry, s dôverou prosme Pána, aby sme dokázali
žiť v duchu synovskej modlitby, aby sme sa denne učili od Jednorodeného Syna, ktorý
sa pre nás stal človekom, ako sa máme obracať k Bohu. Slová svätého Pavla, ktoré hovorí
všeobecne o kresťanskom živote, platia aj pre našu modlitbu: „A som si istý,
že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť,
ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť
od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,38–39).