O asketickom živote

Pravidelnú rubriku Spiritualita súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ.

O tom, čo je asketický život, by vedeli povedať mnohí športovci, umelci alebo vedeckí pracovníci. Žiadny pokrok v týchto oblastiach sa nedosiahne zadarmo. Ani v oblasti duchovných hodnôt to nie je inak. I tu sa vyžaduje istá dávka sebazáporu, askéza. V uvedených oblastiach má askéza podobu dlhých a vytrvalých hodín tréningu, cvičenia alebo bádania. V duchovnej oblasti si askéza vyžaduje podobné úsilie a má charakter pokánia. Skúsme si preto najprv priblížiť, čo pokánie v skutočnosti je.


PokánieRobiť pokánie je podľa niektorých duchovných autorov úlohou všetkých, ktorí chcú mať účasť na nebeskom kráľovstve. V dejinách Cirkvi nechýbali ľudia, ktorí praktizovali tvrdé pokánie v presvedčení, že táto ich asketická činnosť súvisí s odpustením hriechov a akosi ich približuje k nebeskému kráľovstvu. Je ťažko vysvetliteľné len prirodzene, ako pri tomto mohli pociťovať akýsi vnútorný pokoj, ba dokonca radosť. Pokánie a askéza totiž vyjadrujú, že vo veľkom diele spásy človek nezostáva pasívny. Dostáva možnosť na ňom aktívne spolupracovať očisťujúc sa od hriechov a jeho následkov. Pokánie je niekedy sprevádzané i opravdivou ľútosťou, a slzami, ktoré sú podľa Florenského prostriedkom k nadobudnutiu pôvodnej krásy. Niektorí mystici prosili o dar opravdivej ľútosti, neraz sprevádzaný slzami. V životopise sv. Antona sa píše, že plakával každý deň nad sebou samým, a preto bola jeho tvár plná milosti a duchovnej krasy. Nebol nikdy zmätený, jeho duch bol v neustálom pokoji. „Tvár umytá slzami, hovorí sv. Efrém Sýrsky, žiari neubúdajúcou krásou.“ Tieto osobnosti duchovného života robili pokánie i napriek tomu, že boli presvedčené o Božom odpustení a úprimnou ľútosťou zakúsili i
hlboký vnútorný pokoj. Ale prečo robiť pokánie i mimo sviatosti zmierenia, keď máme istotu, že nám Boh odpustil hriechy? Boh zostáva verný svojmu slovu a vždy odpustí; človek niekedy áno, inokedy nie. Ale príroda nikdy neodpustí. Každý hriech zasahuje človeka hlboko i v jeho prirodzenosti a tá zostane poznačená a zranená. Preto človek potrebuje pokánie, aby sa jeho prirodzenosť vrátila k svojej pôvodnej kráse. Je zranená a znetvorená stálou výčitkou a toto je dôvod, prečo niektoré ťažké hriechy ľudia neustále pripomínajú. Nevedia na ne zabudnúť. Pokánie je teda súčasť asketického života, ktorého cieľom je obnovenie zranenej prirodzenosti človeka a jeho duchovný rast. Dá sa praktizovať vo viacerých formách. Skúsme si všimnúť niektoré z nich.

Prvou formou praktizovania askézy je pôst. Pôst je natoľko rozšíreným prostriedkom pokánia, že ho možno vidieť takmer vo všetkých náboženstvách. V dejinách Cirkvi nájdeme až hrdinské podoby pôstu, ktoré pre svoju prísnosť a radikálnosť presahovali skúsenosti bežných ľudí. Ich cieľom boli jednoznačne duchovné dobrá, nie vylepšenie fyzických proporcií či posilnenie vôľových vlastností. Jozef Volokolamský tieto aspekty zhrnul do štyroch bodov.

Pôst podobne ako každé zriekanie a ako každé umŕtvovanie vo všeobecnosti dvíha ducha, vedie akoby na zlatých krídlach k nebu a umožňuje Duchu Svätému, aby poskytol svoje milosti.

Proroci, apoštoli i samotný Ježiš nám dali príklad, a tak pôstom máme tajomnú účasť na ich asketickom živote.

Pôst chráni čistotu nášho života a usmerňuje k hodnotám ducha.

Pôst má byť konaný v kontexte praktizovania čností. Privádza k nim a podporuje ich (najmä čnosť lásky).

Druhou formou praktizovania askézy je práca. Nejde o prácu, ktorej cieľom je len získanie majetku alebo nadobudnutie istej pozície, ale jej duchovný rozmer. Kniha Genezis nám hovorí o veľkom diele Boha, ktorým bolo stvorenie (Gen 2, 2). Duchovný rozmer práce si ustrážime vtedy, ak nestratíme zo zreteľa túto účasť na Božom stvoriteľskom diele. Touto možnosťou, mať prácou účasť na Božom tvorení, boli niektoré osobnosti duchovného života tak fascinované, že sa namáhali oveľa viac ako iní – i keď z vytváraných dobier mali prakticky minimálny osoh. Mať účasť na „práci Boha“ – to nebolo pre niektoré osobnosti duchovného života len činnosť pre činnosť, ale boli presvedčené, že takto majú účasť a istým spôsobom pokračujú v stvoriteľskom diele Boha. A pre toto sa podľa nich oplatilo namáhať.
S touto duchovne zameranou vonkajšou prácou sa však spája i vnútorná, ktorá sa nazýva pozitívna a negatívna prax. Pozitívna prax spočíva v namáhavom a pravidelnom cvičení na získaní čností. Tu ide často o tvrdý a vytrvalý tréning, ktorý vedie k trvalým návykom. Negatívna prax je tiež rovnako namáhavá, ale jej cieľom je zamerať sa na odstraňovanie nedostatkov a zlých návykov, ktoré či človek nepozornosťou a
rôznymi zanedbaniami nadobudol.
Treťou formou praktizovania askézy je duchovný boj. Duchovná tradícia prirovnáva askézu k boju proti nepriateľom duše. Predovšetkým duchovné osoby sa vždy považovali za ľudí, ktorí poznajú stratégiu boja proti duchovným mocnostiam zla. Tento zápas sa odohráva na dvoch úrovniach. Vnútornej i vonkajšej. Tou prvou je uzavreté bojisko nášho vlastného vnútra, kde sa odohráva zápas medzi čnosťami a neresťami. Tou druhou oblasťou je vonkajší svet so svojimi nebezpečenstvami, proti ktorým je potrebné bojovať - akoby „so zbraňou v ruke“. Podľa duchovných autorov sa vo všetkých zápasoch v konečnom dôsledku jedná o boj zameraný proti Božej láske a proti modlitbe. Eváglio hovorí, že ide o vojny materiálne i nemateriálne a podotýka, že tí, ktorí žijú v komunitách alebo v
spoločenstvách, sú napádaní prostredníctvom ľudí, ktorí sú okolo nich, avšak tých, ktorí žijú sami, napáda zlý duch priamo v oblasti myšlienok. Pozoruje tiež, že proti ľuďom žijúcim vo svete démoni bojujú prostredníctvom predmetov. Ide o viditeľný boj, ktorý sa vzťahuje viac – menej na veci. Naviazanosťou na ne sa rodia vášne. Na to, aby sme čelili týmto vášňam slúži zdržanlivosť a zrieknutie sa naviazanosti na veci. S osobami duchovného života démoni bojujú prostredníctvom myšlienok. Dorotej z Gazy hovorí o tom, ako sa démoni zmocňujú duše človeka a spôsobujú jej ochorenie, ktoré sa volá presadzovanie vlastnej vôle. Toto ochorenie diabol infikuje postupne. Najprv ponúkne myšlienku. Je to len návrh, ktorý nevyzerá na prvý pohľad zle. Nepriateľ našej duše sa rád maskuje za anjela svetla a predstiera veci príťažlivým spôsobom. Ak sa mu v nás podarí vzbudiť o ne záujem, choroba ducha postúpi a zlý duch začína víťaziť. Zvláštne, že takýto človek ani sám nevie, prečo zatúžil po realizácii ponúknutej myšlienky i keď niekedy pociťuje, že je proti jeho svedomiu. Ak človek začne hľadať ospravedlnenie svojich zlých činov, do ktorých ho toto rozhodnutie priviedlo, to je už znakom úplného víťazstva zlého ducha. Nezriedka u týchto ľudí možno pozorovať úsilie ukryť svoje vnútro pod maskou dobra, spravodlivosti a horlivosti. Proti takýmto útokom zlého ducha možno bojovať modlitbou, pôstom a duchovným rozlišovaním.

Zvláštne, že intenzita tohto boja závisí i od duchovnej úrovne dotyčného. Podľa Eváglia sú pokušenia o to väčšie, o čo väčší pokrok človek urobil v duchovnom živote. A tak progres – pokrok duše sa môže posudzovať i podľa intenzity diablových útokov. Kassian dodáva, že boj je prozreteľnostný prostriedok na dosiahnutie duchovnej dokonalosti až k svedectvu lásky. Útoky proti svätým, ako boli Páter Pio, Ján Mária Vianney a ďalší sú toho jasným dôkazom.

Milí priatelia, duchovná askéza je možno menej príťažlivou súčasťou nášho duchovného rastu, ale je jeho nevyhnutnou podmienkou. O hodnote cesty sebazapierania vedia všetci, ktorí majú odvahu po nej kráčať. Skúsme na ňu nastúpiť i my a už teraz sa tešiť z ovocia, ktoré celkom isto prinesie.